Šatník plný nevybalených vecí

Publikujeme vybrané eseje autorov a autoriek, ktoré sa zapojili do súťaže Call For Writers na tému hranice. 

Neviem, čo si predstaví dnešný mladý človek, keď sa povie slovo hranice. Pre každú generáciu asi znamená niečo iné. Ja som sa narodila v roku 1985 v Československu a od detstva sa mi s hranicami spájalo len čakanie na hraničných priechodoch s Maďarskom, keď sme cestovali na návštevy k príbuzným alebo na nákupy. Nič dramatické, dalo sa aspoň zájsť na toaletu a porovnávať, aké šušťáky majú ostatní cestujúci. 

Moje vnímanie hraníc sa zmenilo, keď som sa profesne začala venovať témam migrácie a najmä utečenectva. Keď sa však “profesionálna téma” utečenectva preklopila do môjho súkromného života, koncept hraníc som začala vnímať oveľa hlbšie. Môjho manžela Habiba, pochádzajúceho z vojnou zmietaného Somálska, som spoznala v roku 2010, keď na Slovensku žiadal o azyl. Samozrejme, neúspešne, ale o tom inokedy. 

Znemožnia vám prechod cez hranice, znemožnia vám bytie

Najbližšie k tomu, aký vplyv má existencia alebo neexistencia hraníc na každodenný život sme si všetci mohli na vlastnej koži vyskúšať práve počas pandémie koronavírusu.  Zrazu sa objavili pravidlá, ktoré sa nepredvídateľne menili a len občas dávali aký-taký zmysel. Mnohým ľuďom znemožnili uživiť seba a svoje rodiny, či udržať svoje medziľudské vzťahy v harmónii. Ostali sme zaskočení, nemysleli sme si, že nám také niečo môže stať. Našťastie to však bolo len dočasné.

Lenže potom sú tu permanentné, fyzické hranice. Šťastlivci cez ne môžu prejsť bez problémov, no ostatných dokážu uväzniť. Tí sa musia naučiť žiť s násilnou smrťou u seba doma, s hladom či s neslobodou. 

Vypršala vám platnosť pasu? No čo, požiadajte a do týždňa vám polícia vydá nový. Jedine, žeby nie. Môjmu Habibovi sa toto stalo v roku 2012, kedy mu Migračný úrad Slovenskej republiky zamietol žiadosť o predĺženie doplnkovej ochrany, a teda aj povolenia na pobyt. Len tak, pretože úradníci zrazu usúdili, že vrátiť sa do Somálska je zrazu bezpečné.

Z týždňa na týždeň hustol vzduch a dostávali sme signály, že povolenie možno nedostane, i keď to mal byť len rutinný a formálny proces s dobrým koncom. Čas utekal, no úrad sa s oficiálnym rozhodnutím neponáhľal. Asi dva dni pred vypršaním platnosti Habibovho cudzineckého pasu sme to dostali čierne na bielom.

Podaj okamžitú výpoveď v práci, rozhodni sa kam pôjdeš, zbaľ si švestky, rozlúč sa s kým chceš a s kým stíhaš, a strať sa nám z očí. Šup, Šup. Tu ostať nemôžeš.

Budapešť – Göteborg 

Deň, keď som ho na budapeštianskom letisku vyprevádzala na jednosmerný let do Švédska, si dodnes pamätám ako ten najťažší v mojom živote. Cítila som nekonečnú krivdu a dodnes som nedokázala spracovať, čo vtedy moja domovina spravila. Znemožnila dôstojný život nielen Habibovi, ale našim rozdelením, aj mne. Svojej občianke. Pocítili to aj moji rodičia, ktorí sa ani nenazdali a prišli o blízkosť svojej dcéry a budúcich vnúčat.

Let medzi Budapešťou a Göteborgom trvá iba dve hodiny. Tak veľmi som si priala, aby mi už cinkla smska, že Habib dorazil v poriadku a cestou sa mu nič zlé nestalo. Počítali sme s tým, že môže nastať problém na letisku, keďže jeho pas mu mal platiť sotva dva dni.

Po dvoch hodinách mi však zavolal s nadšením v hlase. V Göteborgu dostal to najľudskejšie privítanie, aké si vedel predstaviť.

Vitaj vo Švédsku!

Pri nastupovaní do autobusu, ktorý jazdí medzi letiskom a mestom zistil, že lístok sa nekupuje u vodiča, ale v automate pred nástupišťom, a že platiť zaň sa nedá hotovosťou v eurách, ale len kartou. To, že sme nevedeli ani len takú základnú vec, že sa tam platí švédskymi korunami a aj to takmer výlučne kartou, celkom presne popisuje mieru našej nepripravenosti Habibovho náhleho odchodu

Nastúpil teda do autobusu, spýtal sa vodiča, či si u neho môže zakúpiť lístok a v ruke pritom držal euro mince. Vodič povedal, že nie, pootočil sa k nemu, rozprestrel ruky a gestom mu naznačil nech postupuje do vozu. S úsmevom k tomu povedal: Welcome to Sweden!

Po všetkých nevrlých epizódach, ktoré sa mu diali v bratislavskej MHD to bolo neskutočná úľava. Tento zážitok nám dal nádej, že bude všetko v poriadku. Vtedy sme ešte netušili, že veľmi dlho nebude, no táto nádej slúžila ako palivo na ďalšie roky. 

Asi štyri roky po tom, čo Habib dorazil do Švédska sme si po prvýkrát na súde prebrali rozhodnutie o tom, že tam smie zostať, môže začať pracovať a teda fungovať ako bežný človek. To sme už mali ročného Benjamina na svete a nad vodou nás dovtedy držal asi len pud sebazáchovy. Počas tých štyroch rokov sme dostali niekoľko zamietavých rozhodnutí, ktoré dokázal zmeniť až súd.

Človek by si možno myslel, že nám tým konečne začal normálny život. Keby som chcela túto tézu potvrdiť, museli by sme otvoriť a zásadne rozšíriť definíciu normálnosti. Vo Švédsku, s platným cestovným dokladom, hoci len dočasne, sme opäť narazili na hranice. 

Tentokrát však na tie, ktoré nie je vidieť a dlho trvá, kým si všimnete, že do nich vlastne neustále narážate.

Mentálne hranice

Kým ste bez štátneho občianstva, nikto vás oficiálne nemá za svojho, nikam oficiálne nepatríte. Nebudete sa vedieť nikde usadiť. Prakticky ani citovo. 

Aj keď vám tikajú vnútorné hodiny, potrebujete niekam konečne zložiť hlavu plnú dlhodobého, potláčaného stresu, ktorý vás postupne zvnútra leptá, nedá sa. Kde nepatríte, tam skrátka nepatríte. Kým tam nakoniec patriť začnete, pretečie veľa (kalnej) vody.

Raz sme rozoberali, prečo má Habib doma stále toľko nevybalených tašiek a v šatníkoch poschovávaných zopár nevybalených krabíc. Pochopila som to až po hodinách rozprávania, keď povedal: “Ja som ešte stále nezložil tašku z ruky.”

Habib ani po jedenástich rokoch v Európe, po štyroch rokoch od udelenia azylu a dvoch šťastných deťoch necíti, že by bol na mieste, z ktorého raz, pre rozmar niekoho iného, nebude musieť odísť. Všetko sa odohráva v znamení dočasnosti.

To bolí. Dá sa byť v takomto rozdelenom bytí spokojným a cítiť stabilitu? Ak áno, dajte nám vedieť ako, pretože my sme na to ešte neprišli.

 Autorka publikuje na vlastnom blogu zebramama.sk