Parminder z Indie: Ľudia opúšťajú Pandžáb, pretože nedokážu čeliť silnému tlaku. Radšej odísť než umrieť
(English version below)
Parminder Singh Gohal sa narodil v indickom štáte Pandžáb, ale nežije tam už takmer tridsať rokov. Indiu musel opustiť kvôli svojej práci pre ľudskoprávnu organizáciu. Odvtedy pobýval v tridsiatich piatich krajinách, kde striedal rôzne zamestnania. Momentálne žiada o azyl na Slovensku, ktoré považuje za bezpečnú krajinu. I keď je sám praktizujúci sikh, v spoločnosti iných sikhov sa necíti bezpečne. V Indii má ženu a dve dcéry, ktoré odtiaľ nemôžu vycestovať.
Čo znamená vaše meno?
Volám sa Parminder Singh Gohal. Parminder je moje meno, Singh značí moje rod a Gohal je priezvisko a moja príslušnosť ku kaste.
Je bežné, že majú ľudia špeciálne meno, ktoré odkazuje na ich rod a kastu?
Áno, presne tak. Ak ide o dievča, v mene má slovo Kaur. Žena sa môže volať tak ako ja, teda Parminder, ale jej celé meno bude Parminder Kaur – tak zistíme, že je ženského pohlavia. Kastovné meno je udelené na základe náboženstva či profesie. Moje pochádza z názvu mojej rodnej dediny Gohal, ktorá je historicky významným miestom.
Znamená to, že každý obyvateľ Pandžábu má takto zložené meno?
Každý sikh.
Odkiaľ presne pochádzate?
Som z Amritsaru, mesta Zlatého chrámu. Naše mesto je veľmi významné práve vďaka tejto najvyššej svätyni pre sikhov. Nachádza sa na hraniciach Indie a Pakistanu.
Kedy ste ho navštívili naposledy?
Už to budú dva roky.
Svoj život ste dovtedy trávili tam?
Nie, prvýkrát som z Indie odišiel pred tridsiatimi rokmi a na striedačku som sa tam vracal. Svoj život som prežil v tridsiatich piatich rôznych krajinách. Keďže som pracoval pre medzinárodnú organizáciu, musel som veľa cestovať.
Spýtam sa teda inak – kde sú vaše korene?
Mám pocit, že moje korene sú stále zapustené v mojej rodnej dedinke Gohal, ktorá sa nachádza osemnásť kilometrov od Amritsaru. Všetci moji predkovia – moji starí rodičia i rodičia – sú z tejto dedinky. V komunite sikhov má významnú históriu. Viaže ma k nej silné puto, pretože je zdrojom mojej inšpirácie, všetkého, čo som dosiahol. To, že bojujem proti korupcii, krutosti a som odhodlaný zachrániť ľudstvo. To bola vždy úloha našej dedinky.
Vaša rodná dedina i mesto Amritsar patria do regiónu Pandžáb. Tento región má v histórii Indie tiež svoje nezastupiteľné miesto.
Áno, Padždáb zohráva v Indii veľmi špecifickú rolu, pretože je tam všetko. Máme bohaté poľnohospodárstvo, v ktorom je zamestnaných viac ako 75 % obyvateľov Pandžábu. Kŕmime takmer celú Indiu, pretože na našich poliach vieme vypestovať najrôznejšie plodiny a následne ich rozvážať do všetkých kútov zeme. V zime je tu najchladnejšie a v lete najteplejšie, teploty sa vedia vyšplhať až nad štyridsať stupňov.
Je táto oblasť zároveň aj konfliktnou zónou?
Áno. Odkedy India vyhlásila nezávislosť, Pandžáb sa tiež snažil o osamostatnenie. V Indii sa stretáva mnoho náboženstiev, najčastejšie hinduizmus, islam a sikhizmus. Väčšinové zastúpenie má práve hinduizmus.
Počas boja o osamostatnenie od Veľkej Británie sa rozhodlo, že vyznávači každého z týchto troch náboženstiev dostanú svoje vlastné územie. Moslimovia dostali Pakistan a zvyšní obyvatelia ostali v Indii, hinduisti a sikhovia bok po boku. Nezávislosť Pandžábu ako ústredného centra sikhov však nikdy neuznali.
Konflikty začali už po vyhlásení nezávislosti od Veľkej Británie. Mnoho ľudí sa zradikalizovalo a aj v súčasnosti sa v Pandžábe nachádza množstvo radikálov, regiónom otriasajú konflikty, boje, krvavé strety. Zhruba každých desať rokov sa Pandžábom niečo preženie.
Akých radikálov máte na mysli?
Tých z Pandžábu. Samotný Pandžáb bol totiž rozdelený na tri časti – jedna tretina sa nachádza v Pakistane a zvyšok územia je v Indii. Je však mnoho ľudí, ktorí túžia po samostatnom Pandžábe, ktorý nazývajú Khalistan – krajinou sikhov.
Vláda sa snažila tento problém veľakrát vyriešiť, ale bezvýsledne. Pandžáb je pre Indiu zásadným územím, keďže leží na hraniciach s nepriateľským Pakistanom, takže India ho nepustí.
Čo sa týka samotných obyvateľov Pandžábu, aké vzťahy medzi nimi panujú? Spomenuli ste pomerne častý výskyt konfliktov v regióne, sú spôsobované bežnými občanmi?
Nie, prevažne radikálmi. Obyvatelia Pandžábu sú všeobecne veľmi progresívni, nechcú žiadne konflikty. Veria v politické usporiadanie a spravodlivé riešenia. Radikáli sú ale toho názoru, že indická vláda a jej politická agenda z nich robí otrokov.
Ešte pár rokov po vyhlásení nezávislosti vláda nemala nad Pandžábom žiadnu moc. Moci sa vtedy chopili radikáli a s pomocou Pakistanu sa zásobili zbraňami. Na druhej strane indická politická scéna radikálov doslova spájala, keďže sa chceli ujať kontroly nad Pandžábom a pripojiť ho k Indii.
Obe strany vo veľkom využívali násilie. Mladí v Pandžábe tak majú dve možnosti – stať sa členmi vládnej polície, alebo sa pripojiť k radikálom. Ak ich neláka ani jedna možnosť, buď sa ich zbavia radikáli, alebo vláda. Húfne preto opúšťajú Pandžáb, na ktorom sa emigrácia do rôznych kútov sveta výrazne podpisuje. Sikhov nájdete takmer všade. Ľudia odchádzajú, pretože nedokážu čeliť takému silnému tlaku. Radšej odísť než umrieť.
Toto donútilo odísť aj vás?
Áno, hoci tam boli ešte iné okolnosti. Keď sa konflikty medzi vládou a radikálmi začali, objavilo sa množstvo nových neziskových organizácií, ktoré sa snažili napätie zmierňovať.
Vláda útočila najmä na mladých sikhov, pretože ich pokladala za radikálov, aj keď s nimi nemali nič spoločné. Zároveň to malo slúžiť ako varovanie, aby sa k nim nikto nepridával. V mojej neziskovej organizácii sme len v rokoch 1988 až 1992 identifikovali až 25-tisíc obetí, ktoré vláda takto zlikvidovali. Vtedy som tam začal práve pracovať.
Na druhej strane aj radikáli boli veľmi silní, nezastaviteľní. V roku 1984 skupina sikhov zavraždila indickú premiérku, pretože mali pocit, že zaútočila na Zlatý chrám.
Keď som sa v rámci svojej práce dostal k citlivým informáciám týkajúcim sa indických policajných aktivít v Pandžábe, stal som sa nepohodlnou osobou. O nejaký čas vláda obvinila celú moju organizáciu zo spolupracujúce s khalistanskými radikálmi. Musel som odísť. Najprv mi nechceli vydať pas. Dostal som ho až v roku 1999 a odvtedy som prakticky na úteku. Nie v kuse, ale väčšinu času.
Kam viedli vaše kroky najskôr?
Žil som na mnohých miestach. Najprv to bol Hongkong, potom Nemecko, Singapur, Malajzia – všade mi pomáhala moja organizácia. Potom sa rozhodli, že je čas ma oženiť.
Je bežné, že zamestnávateľ alebo organizácia rozhoduje o tom, či a kedy vstúpite do manželstva?
Ani nie, normálne o tom rozhoduje rodina. Organizácia mi ale našla dievča, ktoré sa pripravovalo na štúdium v Austrálii, a keďže v tom čase boli manželské víza bežnou záležitosťou, bola vhodná kandidátka. Vzali sme sa v roku 2006 a usadili sa v Austrálii. Tam sa nám narodili aj naše dve dcéry. V roku 2008, keď som konečne mohol žiadať rezidenciu, ma však moja organizácia povolala naspäť do Indie pracovať na novom projekte.
Svojej manželke som sa musel priznať, pre akú organizáciu pracujem a aký risk moja práca zahŕňa. Ako sa dalo čakať, bola veľmi rozrušená. Časom sme v Indii postavili dom, ale nebolo pre nás bezpečné v ňom ostať. Preto sme sa v roku 2010 presťahovali do Londýna. Moja žena chcela ale našim dcéram dopriať to najlepšie vzdelanie a vrátila sa do Indie. Ja som s ňou odísť nemohol, musela ísť sama.
V roku 2014 som sa napokon presunul z Londýna do Dubaja, aby som bol k rodine bližšie. Tam som ostal deväť rokov.
Čo ste robili v Dubaji?
Vlastnil som prepravnú spoločnosť a z času na čas som navštívil rodinu v Pandžábe, vždy len na pár dní, pre istotu.
V roku 2020 ale môj pohár trpezlivosti pretiekol. Bolo načase zmeniť prostredie a vziať svoju rodinu niekam, kde môžeme byť spolu. Požiadal som o pomoc svoju organizáciu, ale medzičasom sa v Indii zmenila vláda, čo mi výrazne zhatilo plány. Musel som tiež odísť z Dubaja, pretože sa tam presunul líder khalistanských separatistov a jeho skupina. Nechcel som sa s nimi dostať do kontaktu. Keďže sme mali podobnú minulosť, začal ma upodozrievať, že spolupracujem s radikálmi. Pôvodne som sa mal presunúť do Rumunska, no nakoniec som zvolil Slovensko.
Bolo Slovensko bezpečnejšou voľbou?
Áno, na internete som zistil, že na Slovensku v podstate neexistuje žiadna komunita sikhov.
Takže je pre vás aktuálne nebezpečné byť medzi svojimi?
Momentálne áno. Neviem, kto stojí na strane radikálov, kto na strane vlády a kto pracuje pre moju organizáciu. Je ozaj ťažké žiť pod neustálym pocitom kontroly.
Existuje vôbec miesto, kde sa cítite bezpečne?
Tu sa cítim bezpečne. Nemusím tu riešiť žiadne problematické situácie, pretože ma nik nepozná.
Ste v kontakte s rodinou?
Áno.
Je nejaká nádej, že by sa mohli presunúť na Slovensko?
Iba ak dostanem azyl. Raz už moju žiadosť zamietli, napriek tomu, že som absolvoval štyri sedemhodinové pohovory v priebehu šiestich mesiacov. Môj právnik sa voči tomuto rozhodnutiu odvolal a vďaka tomu je môj prípad znovu otvorený. Uznali, že mám právo na udelenie azylu.
Imigračný úrad má na rozhodnutie šesť mesiacov. Musia však znovu otvoriť môj prípad a prejsť celý spis, ktorý má tristopäťdesiat strán, takže to môže potrvať.
Našťastie tu môžete medzičasom ostať a pracovať. Čo vás momentálne zamestnáva?
Pracujem v sklade firmy Conrad. V Austrálii som si spravil vodičák na vysokozdvižný vozík a vo Veľkej Británii preukaz, s ktorým šoférujem svoje auto.
Koľko vodičských preukazov ste takto pozbierali?
Je to celkom slušná zbierka šiestich kusov, mám aj vodičský preukaz z Dubaja, Nemecka, Indie a Južnej Kórey.
Cítite sa tu bezpečne?
Áno, mám to tu veľmi rád. U nás vo firme som jediný cudzinec a myslím si, že ma rešpektujú. Dokonca hovoria, že „Singh je king“ (kráľ, pozn. red.) (smiech).
Rozprávajú sa s vami kolegovia po anglicky?
Niektorí áno. Ale naučil som sa aj trochu po slovensky a o pracovných veciach sa dokážem s nimi dohovoriť. V tábore sme tiež mali kurzy slovenčiny, s ktorými nám pomohla Humanitárna rada a najmä jedna konkrétna pani Janka. Pozná môj príbeh, naučila ma po slovensky, vypočula ma, rozprávala sa so mnou a pomohla mi zvládnuť počiatočné psychické vypätie. Som jej veľmi vďačný.
Chýba vám rodina?
Chýba. Moje dcéry mi stále volajú. Naposledy boli nešťastné, že sme už dlhé roky neoslavovali Nový rok spolu. Už sú z nich tínedžerky a chcú tráviť čas s rodinou pokope. Sľúbil som im, že ho čoskoro spolu strávime.
Kedy ste ich videli naposledy?
Dva roky dozadu, keď som letel z Dubaja do Amritsaru.
Aké sú vaše plány a nádeje do budúcnosti?
Dúfam, že ak mi pridelia nového imigračného pracovníka, pochopí moju situáciu. Ak mi udelia azyl, moja organizácia mi pomôže získať pasy aj pre moju rodinu, no musí sa to zbehnúť veľmi rýchlo, aby boli v bezpečí. Než sa tak stane, musím tu pripraviť pár vecí na ich príchod.
Nechcem ísť odtiaľto preč, plánujem tu zostať. Verím, že moja rodina tu konečne nájde pokoj. Rád by som tu tiež znovu oživil svoj biznis z Dubaja – prepravnú spoločnosť a menšiu neziskovku.
Čo si myslíte o Slovákoch?
Zatiaľ ma to nikto neohrozoval, možno okrem imigračného oddelenia, aj keď neviem vyslovene prečo. Ale všeobecne na verejnosti mám len dobré skúsenosti.
Skontaktovali ste sa s indickou komunitou na Slovensku?
O pár ľuďoch viem, ale sú to pre mňa úplne nové kontakty, nikoho z nich nepoznám z minulosti. Indická komunita je tu veľmi malá. Pomaly sa rozrastá, ale ľudia, ktorí sem prichádzajú za prácou, sú prevažne z južnej Indie. Vysťahovalci z Pandžábu nemajú záujem o krajiny, ako je Slovensko, ja som tu z úplne iných dôvodov. Prišiel som sem hľadať mier a bezpečie, nie veľký zárobok.
V zahraničí ale nájdete kopec ľudí z Pandžábu, veľmi progresívnych, vo vláde, v politike. Veľkú základňu majú napríklad v Taliansku, Nemecku či Rakúsku. Tam ich je okolo 80-tisíc.
Na fotenie do magazínu FJÚŽN ste si vzali tradičný sikhský turban. Aké to je, nosiť ho na Slovensku?
Je to veľmi jedinečný prejav identity. V Indii máme také porekadlo – ak sa niekde stretne sto ľudí, jeden z nich bude určite sardar. To je ten, ktorý nosí turban.
Vysvetlíte mi, prečo je taký dôležitý a čo vlastne znamená?
Turban je jeden z piatich symbolov našich náboženských vodcov a sardar znamená líder. Naši guruovia tvrdia, že všetci sikhovia by mali byť ako svätci, tak i bojovníci. Mali by byť politikmi, ale aj veriacimi. Mali by bojovať proti korupcii. Ak niekto potrebuje pomoc a zbadá človeka s turbanom, vie, že mu pomôže.
Presne preto máme aj svätyne po celom svete, na Slovensku zatiaľ nie. V chrámoch zvyčajne môžete nájsť ubytovanie či jedlo zadarmo.
Ste veriaci?
Áno. Každý deň bez výnimky vstávam o 3.46. Meditujem a o 6:00 sa poberiem do práce.
Pomáha vám meditácia vyrovnať sa so stresom, ktorý aktuálne prežívate?
Meditácia mi veľmi pomáha. Najmä teraz, po tridsiatich rokoch na úteku, som našiel mier na Slovensku, takže cítim, že je čas oddať sa meditácii ešte viac. Sikhovia veria v tri dôležité piliere – meditácia, distribúcia a domácnosť. Človek by mal meditovať, podeliť sa o to, čo má – preto máme po celom svete svätyne – a nemal by byť sám, mal by mať rodinu.
Je Slovensko krajinou, kde by ste mohli zapustiť korene?
Myslím, že moji potomkovia ich tu zapustia. Ešte len hľadajú, kde začnú nový život, ten môj je už v poslednom štádiu. U nás sa totiž hovorí, že život má štyri štádiá, môj vek zodpovedá tomu poslednému.
Moja staršia dcéra bude študovať v Košiciach, chce sa stať pilotkou. Dokonca aj keby som nedostal azyl, chcel by som, aby študovala na Slovensku. Z mojej mladšej dcéry sa tu stane právnička. Pre ich budúci život som im vybral Slovensko, aj keď sú pôvodom Austrálčanky. Narodili sa v Austrálii, chodili tam do školy, ale práve Slovensko je zem, kde by mali žiť.
Prečo nie Austrália?
V Austrálii sa nachádza veľká komunita sikhov. Chcem, aby moje dcéry nechali minulosť minulosťou a začali nový život ďaleko od všetkého, čím sme si museli prejsť.
Text vyšiel v tohtoročnom MAGAZÍNE FJÚŽN.
Parminder from India: People are leaving Punjab because they cannot face the immense pressure. It’s better to leave than to die.
Parminder Singh Gohal was born in the Indian state of Punjab but hasn’t lived there for almost thirty years. He had to leave India because of his work for a human rights organization. Since then, he has lived in thirty-five countries, changing jobs along the way. Currently, he is seeking asylum in Slovakia, which he considers a safe country. Even though he is a practicing Sikh, he doesn’t feel safe in the company of other Sikhs. He has a wife and two daughters in India who cannot leave the country.
What does your name mean?
My name is Parminder Singh Gohal. Parminder is my first name, Singh indicates my lineage, and Gohal is my surname, which shows my caste.
Is it common for people to have a special name that refers to their lineage and caste?
Yes, exactly. If it’s a girl, her name will include the word Kaur. A woman could have a name like mine, say Parminder, but her full name would be Parminder Kaur – this is how we know she is female. The caste name is given based on religion or profession. Mine comes from the name of my native village, Gohal, which is historically significant.
Does that mean every resident of Punjab has such a structured name?
Every Sikh does.
Where exactly are you from?
I’m from Amritsar, the city of the Golden Temple. Our city is very significant due to this most sacred shrine for Sikhs. It’s located on the border of India and Pakistan.
When did you last visit it?
It’s been two years now.
Did you spend your life there until then?
No, I first left India thirty years ago and have returned sporadically since then. I’ve lived in thirty-five different countries. As I worked for an international organization, I had to travel a lot.
Let me rephrase – where are your roots?
I feel like my roots are still in my native village, Gohal, which is eighteen kilometres from Amritsar. All my ancestors – my grandparents and parents – come from this village. It has significant historical importance within the Sikh community. I have a strong bond with it because it’s the source of my inspiration and everything I’ve achieved. Fighting against corruption, cruelty, and my determination to save humanity has always been the mission of our village.
Your village and the city of Amritsar are part of the Punjab region. This region also holds an important place in India’s history.
Yes, Punjab plays a very special role in India because it has everything. We have rich agriculture, with over 75% of Punjab’s population working in farming. We feed nearly all of India because we can grow a wide variety of crops on our fields and distribute them to every corner of the country. In winter, it’s the coldest, and in summer, the hottest, with temperatures reaching over 40 degrees.
Is this area also a conflict zone?
Yes. Since India gained independence, Punjab has also sought to become independent. India is home to many religions, mainly Hinduism, Islam, and Sikhism. Hinduism is the majority.
During the fight for independence from Britain, it was decided that followers of each of these three religions would get their own territory. Muslims got Pakistan, and the remaining people stayed in India – Hindus and Sikhs side by side. However, the independence of Punjab, as the central hub of Sikhs, was never recognized.
Conflicts began after the declaration of independence from Britain. Many people became radicalized, and even today, there are many radicals in Punjab. The region is shaken by conflicts, battles, and bloody clashes. Roughly every ten years, something disrupts Punjab.
What radicals are you referring to?
Those from Punjab. The region itself was divided into three parts – one-third is in Pakistan, and the rest is in India. However, many people desire an independent Punjab, which they call Khalistan – the land of the Sikhs.
The government has tried many times to resolve this issue, but to no avail. Punjab is a crucial territory for India as it borders hostile Pakistan, so India won’t let it go.
Regarding the people of Punjab themselves, what relationships exist between them? You mentioned frequent conflicts in the region – are these caused by ordinary citizens?
No, primarily by radicals. The people of Punjab are generally very progressive and don’t want conflicts. They believe in political order and fair solutions. Radicals, however, think that the Indian government and its political agenda make them slaves.
For a few years after independence, the government had no control over Punjab. Radicals seized power and, with Pakistan’s help, armed themselves. On the other hand, the Indian political scene united radicals, as they wanted to take control of Punjab and attach it to India.
Both sides used violence extensively. Young people in Punjab now have two options – join the government police or side with the radicals. If neither option appeals to them, they’ll either be eliminated by the radicals or by the government. As a result, many are fleeing Punjab, and emigration is leaving a significant mark on the region. You can find Sikhs almost everywhere. People are leaving because they can’t cope with such immense pressure. It’s better to leave than to die.
Did this make you leave?
Yes, though there were other circumstances as well. When the conflicts between the government and radicals began, many new non-profit organizations emerged to try and reduce the tension. The government mainly targeted young Sikhs because they were seen as radicals, even if they had nothing to do with them. This also served as a warning for others not to join the radicals. In my NGO alone, between 1988 and 1992, we identified around 25,000 victims who were eliminated by the government in this way. That was when I started working there.
On the other hand, the radicals were also very strong, unstoppable. In 1984, a group of Sikhs assassinated the Indian prime minister because they felt she had attacked the Golden Temple. When I came across sensitive information related to Indian police activities in Punjab through my work, I became an inconvenient person. Some time later, the government accused my entire organization of collaborating with Khalistani radicals. I had to leave. At first, they didn’t want to issue me a passport. I finally received it in 1999, and I’ve been on the run ever since. Not continuously, but for most of the time.
Where did you go first?
I lived in many places. First, it was Hong Kong, then Germany, Singapore, and Malaysia – my organization helped me everywhere. Later, they decided it was time for me to get married.
Is it common for an employer or organization to decide whether and when you get married?
Not really, usually the family decides. However, the organization found a girl who was preparing to study in Australia, and since spousal visas were common at the time, she was a suitable candidate. We got married in 2006 and settled in Australia. Our two daughters were also born there. In 2008, when I was finally able to apply for residency, my organization called me back to India to work on a new project.
I had to tell my wife about the organization I worked for and the risks my job involved. As expected, she was very upset. Over time, we built a house in India, but it wasn’t safe for us to stay there. So, in 2010, we moved to London. However, my wife wanted to provide the best education for our daughters and returned to India. I couldn’t go with her, so she had to go alone.
In 2014, I eventually moved from London to Dubai to be closer to my family. I stayed there for nine years.
What did you do in Dubai?
I owned a transportation company, and from time to time, I visited my family in Punjab, always just for a few days to be safe.
In 2020, however, my patience ran out. It was time to change the environment and take my family somewhere where we could be together. I asked my organization for help, but in the meantime, the government in India changed, which severely disrupted my plans. I also had to leave Dubai because the leader of the Khalistani separatists and his group relocated there. I didn’t want to encounter them. Since we had similar backgrounds, he began suspecting me of collaborating with radicals. I was originally supposed to move to Romania, but in the end, I chose Slovakia.
Was Slovakia a safer choice?
Yes, I found out online that there is virtually no Sikh community in Slovakia.
So, is it currently dangerous for you to be among your own people?
Now, yes. I don’t know who is on the side of the radicals, who supports the government, and who works for my organization. It’s truly difficult to live under the constant feeling of being watched.
Is there a place where you feel safe?
I feel safe here. I don’t have to deal with any problematic situations because no one knows me.
Are you in contact with your family?
Yes.
Is there any hope that they could move to Slovakia?
Only if I am granted asylum. My first request was denied, even though I underwent four seven-hour interviews over the course of six months. My lawyer appealed the decision, and thanks to that, my case has been reopened. They acknowledged that I have the right to be granted asylum.
The immigration office has six months to decide. However, they need to reopen my case and go through the entire file, which is 350 pages long, so it might take some time.
Fortunately, you can stay here and work in the meantime. What are you currently doing?
I work in a warehouse for the company Conrad. I got a forklift license in Australia, and in the UK, I received a license to drive my car.
How many driver’s licenses have you collected?
It’s quite a collection of six – I also have a license from Dubai, Germany, India, and South Korea.
Do you feel safe here?
Yes, I like it very much here. I’m the only foreigner in our company, and I think they respect me. They even say, „Singh is king“ (laughs).
Do your colleagues speak to you in English?
Some of them do. But I’ve also learned a bit of Slovak, and I can communicate with them about work matters. We also had Slovak lessons in the camp, which were organized by the Humanitarian Council, particularly with the help of one lady, Janka. She knows my story, taught me Slovak, listened to me, talked with me, and helped me cope with the initial psychological stress. I am very grateful to her.
Do you miss your family?
I do. My daughters call me all the time. Recently, they were upset that we haven’t celebrated New Year’s together for many years. They’re teenagers now and want to spend time together as a family. I promised them we’ll spend it together soon.
When did you last see them?
Two years ago, when I flew from Dubai to Amritsar.
What are your plans and hopes for the future?
I hope that if I get assigned a new immigration officer, they will understand my situation. If I am granted asylum, my organization will help me get passports for my family too, but it needs to happen quickly to ensure their safety. Until then, I must prepare a few things here for their arrival.
I don’t want to leave here; I plan to stay. I believe my family will finally find peace here. I’d also like to restart my business from Dubai – a transportation company and a small non-profit.
What do you think of Slovaks?
No one has threatened me so far, except maybe the immigration department, although I’m not sure why. But overall, I’ve had only good experiences in public.
Have you connected with the Indian community in Slovakia?
I know of a few people, but they are completely new contacts; I don’t know anyone from the past. The Indian community here is very small. It’s slowly growing, but most people coming here for work are from southern India. Punjabi emigrants are not interested in countries like Slovakia; I came here for completely different reasons. I came seeking peace and safety, not big earnings.
But abroad, you’ll find many people from Punjab, very progressive, in government and politics. For example, there’s a large base in Italy, Germany, and Austria, with around 80,000 people.
For the photoshoot for FJÚŽN magazine, you wore a traditional Sikh turban. How does it feel to wear it in Slovakia?
It’s a unique expression of identity. In India, we have a saying – if you meet a hundred people, one of them will be a sardar. That’s the one who wears a turban.
Can you explain why it’s so important and what it means?
The turban is one of the five symbols of our religious leaders, and a sardar means leader. Our gurus say that all Sikhs should be both saints and warriors. They should be politicians but also believers. They should fight against corruption. If someone needs help and sees a person with a turban, they know that person will help them.
That’s exactly why we have shrines all over the world, although not yet in Slovakia. In these temples, you can usually find free accommodation and food.
Are you religious?
Yes. Every day without exception, I wake up at 3:46 AM. I meditate, and at 6:00 AM, I head to work.
Does meditation help you cope with the stress you are currently experiencing?
Meditation helps me a lot. Especially now, after thirty years on the run, I’ve found peace in Slovakia, so I feel it’s time to devote myself even more to meditation. Sikhs believe in three important pillars – meditation, distribution, and household. A person should meditate, share what they have – which is why we have shrines worldwide – and they shouldn’t be alone, they should have a family.
Is Slovakia a country where you could root yourself?
I think my descendants will put down roots here. They’re still looking for where to start a new life, but mine is already in its final stage. In our culture, we say life has four stages, and my age corresponds to the last one.
My older daughter will study in Košice; she wants to become a pilot. Even if I don’t get asylum, I still want her to study in Slovakia. My younger daughter will become a lawyer here. I chose Slovakia for their future, even though they’re originally Australians. They were born in Australia, went to school there, but Slovakia is the land where they should live.
Why not Australia?
There is a large Sikh community in Australia. I want my daughters to leave the past behind and start a new life far away from everything we’ve been through.
