Obed zadarmo

Nie som si istá, kedy to vlastne dohodli, ale vykonané to bolo v septembri 2015. Rakúska vláda požiadala slovenskú o ubytovanie 500 sýrskych utečencov. Stále mali byť posudzovaní ako žiadatelia o azyl v Rakúsku, avšak dočasne umiestnení na Slovensku. Po tom, ako sa 71 ľudí udusilo v nákladnom aute pri Parndorfe, zrazu už Sýrčania neboli v akejsi vzdialenej, vojnou zmietanej krajine, ale zomierali v strednej Európe, 40 minút cesty od nás.

A tak sme chceli ísť do Gabčíkova a pomôcť. Po početných telefonátoch a dohadovaní sa L konečne podarilo presvedčiť slovenských správcov onoho “tábora” (pôvodne to bola robotnícka ubytovňa z čias budovania neďalekej priehrady), aby nám umožnili doniesť tam množstvo darovaného šatstva. Dovolili nám použiť miestnosť so stolmi a stoličkami. Pomoci sa nám dostalo aj od Slovákov, ktorí tam pracovali, ba aj od niekoľkých Sýrčanov. Išlo to celkom hladko, hoci sme podcenili časovú náročnosť. Prišli sme o deviatej a nebolo ešte ani poludnie, keď už nám niektorým škŕkalo v bruchách. Jeden zo zamestnancov nám odporučil dať si niečo u nich v jedálni.

P, L, M a ja sme teda váhavo obišli ubytovňu zloženú z troch budov a opatrne vstúpili do jedálne. Bola ako každá iná slovenská jedáleň. Asi sedemdesiat ľudí v rôznom veku v nej buď jedlo, čakalo v rade na porciu obeda, alebo odovzdávalo tácky na miesto určené na špinavý riad. Rozhliadali sme sa s nenápadným úsmevom, pričom sme tiež boli pozorovaní  a mnohí nás vítali úsmevom alebo prikývnutím. Ale pri dverách nám zamestnankyňa zbierajúca lístky oznámila, že sa po ne musíme vrátiť na recepciu. Bolo zrejmé, že berie svoju prácu vážne a my sme chceli prejaviť našu ochotu riadiť sa pravidlami tábora a nespôsobiť nikomu problémy. Poslušne sme počúvali, keď nám radila ako sa dostať na recepciu a zakúpiť si obedové lístky.

Neprešli sme však ani desať krokov, keď za nami pribehla Sýrčanka vo veku čosi po dvadsiatke. Nehovorila vôbec po anglicky, ale úsmevom a gestami nám naznačila, aby sme ju nasledovali. L sa tešila, M a P iba ako vždy poslúchli a ja som si uvedomovala, že všetci v jedálni nás sledujú. Zamestnankyňa pri dverách od Sýrčanky pokojne prijala obedové lístky, a tá nás potom nasmerovala k voľnému stolu. „Sadnite si a počkajte tu”, naznačila opäť gestami a odbehla. Postavila sa do radu pre naše obedy. My sme si zatiaľ vymieňali úsmevy s deťmi navôkol. M potom išla Sýrčanke pomôcť s táckami, na ktorých bolo pečené kura s hubami v hnedej omáčke, tarhoňa a chlieb. Poctivé slovenské jedlo. Ale naša hostiteľka si k nám nesadla. Vrátila sa k stolu, kde obedovala jej rodina, muž a 9- či 10-ročný chlapec, a kde medzitým vychladol jej vlastný obed. Boli sme dojatí týmto malým gestom, ktoré odhalilo veľa ľudskosti. Prišli sme do Gabčíkova rozhodnutí pomôcť oblečením utečencom unikajúcim pred krutou občianskou vojnou a táto žena, ktorej sme my mali pomôcť, nám darovala obedové lístky patriace jej rodine.

Neviem, kam sa odvtedy podela, ale domnievam sa a dúfam, že kdesi v Rakúsku práve začína nový život. Často ale na ňu myslím a v srdci nemám obavy. S tou ľudskosťou a dobrotou bude v poriadku.