Nepozerám sa na seba cez filter Japonky

Výber esejí z otvorenej výzvy OPEN CALL FOR WRITERS. Cudzinky a cudzinci sa v nich podelili o svoje skúsenosti so životom na Slovensku.

Keď som mala jedenásť rokov, presťahovali sme sa s rodičmi z Japonska do Česka a po istom čase sme prišli Slovensko do Bratislavy. V Európe žijem dlhšie, ako som kedy žila v Japonsku. Vyrastala som tu, chodila sem do školy, no môj pohľad na túto krajinu je v niečom špecifický. A, samozrejme, moja tvár sa nemení, vyzerám ako cudzinka a zažila som preto tomu situácie, ktoré by som nebyť Japonkou inak nezažila.

Neviem, či mám vzťah k tejto krajine alebo mestu natoľko rozdielny od ľudí, ktorí tu vyrastali odmalička. Mení sa to výrazne podľa toho, s kým trávim čas. Ľudia, s ktorými sa stretávam, mi vytvárajú pohľad na mesto. Často sa ma pýtajú, ako sa mi žije v Bratislave v porovnaní s Japonskom a Českom. Ako prvé mi napadne slovo pokoj. Jednoznačne pokoj. 

Pre mňa má toto slovo pozitívny význam, hoci ľudia si to spájajú s tým, že je to preto, lebo tu nič nie je. Pochádzam z veľkých a rušných miest, ktoré mám síce rada, ale o to viac si vážim pokoj v každodennosti. Nebudím sa na hukot áut ani sa nemusím pretláčať na ulici medzi ľuďmi. Mám pocit, že pokoj mesta sa odzrkadľuje na ľuďoch, ktorí v ňom žijú. Možno som mala len šťastie na ľudí, ktorých stretávam, ale nikdy nepôsobia uponáhlene, arogantne a chladne. Verím, že v akom prostredí ľudia žijú, takí aj sú. 

Tvrdý rasizmus som v tejto krajine ešte nezažila. Zažila som žarty, vypytovanie na moje životné skúsenosti, ale nikdy som z nich necítila nenávisť. Samozrejme, sarkastické komentáre a žarty nie sú vždy príjemné, ale hovorím si, že to je skrátka humor týchto ľudí a podobne by reagovali aj pri témach, nie len v prípade mojej národnosti. 

Iste, občas je otravné, keď musím hovoriť o svojom pôvode tisíckrát. Uvedomila som si však, že na tom nie je nič negatívneho. Ľudia sa zaujímajú o to, čo nepoznajú, a to je prirodzené. Som proti rasizmu a považujem za zastaralé, ak sa niekto správa rasisticky, no stále sa to deje. Niekedy mám ale pocit, že cudzinci a cudzinky sú v niečom precitlivení a občas sami a samy zvýrazňujú to, že sú iné a iní. 

Rozumiem tomu, sama som zažila nepríjemné momenty, keď na mňa kričali a nadávali mi, že som z Ázie, vyťahovali historické konflikty, akoby som za to mohla ja, vyliali na mňa vodu a smiali sa mi, ako vyzerám. Takíto ľudia to všeak nedobia len cudzincom a cudzinkám. Majú problémy, s ktorými sa nevysporiadali, a tak si potrebuju vybiť svoje agresiu niekde inde. Cudzinci a cudzinky sú pre nich jednoduchým terčom „po ruke“. Keď si všimnú, že rozprávam po slovensky, niekedy zmenia názor. Cudzinka má schopnosť argumentovať! Zrazu už nie som “obyčajnou cudzinkou”. Je to pre mňa smiešne. 

Kedy vlastne pociťujem, že som cudzinkou? Keď musím ísť na cudzineckú políciu vybavovať povolenie na pobyt, keď nastupujem do taxíka, šofér vidí moje meno a začne sa pýtať alebo rozprávať všelijaké príbehy, keď sa niekomu predstavujem prvýkrát a začnú mi hovoriť, ako majú radi Japonsko. Až vtedy si spomeniem, že som cudzinkou. Ako cudzinka sa cítim tiež vtedy, keď idem do inej krajiny a niekedy, keď sa vraciam do Japonska. 

Od istého času som prestala riešiť svoj pôvod. Uvedomujem si, kde som sa narodila, kde sa nacházam, ale prestala som vnímať svoju indentitu ako problém. Ľudia v mojom okolí to rešpektujú a ja zas ich. 

Keď tvorím, čerpám inšpirácie zo svojho vnútra, ale ľudia sa na mňa pozerejú cez filter Japonky. V mojich prácach vidia inakosť, no ja sa na seba nepozerám len cez tento filter. Tvorím veci, ktoré sú mi prirodzené, riešim v nich identitu, no nie preto, že som cudzinka, ale preto, že ich rieši asi každý človek pri tvorbe. Ľudia čerpajú zo seba a zo svojich skúseností a to je identita.  

Autorka je umelkyňa