Multikultúrna Bratislava

V priebehu posledných sto rokov prešla Bratislava mnohými, neraz radikálnymi zmenami. Lákadlá veľkého mesta priťahovali jednotlivcov i veľké skupiny záujemcov, kým iní (obyčajne nie z vlastnej vôle) odchádzali. Prisťahovalci čerpali podnety z „kultúrnej pokladnice“ nového prostredia, a zároveň ju obohacovali prvkami svojej kultúry, jazyka či spôsobu života. Procesy vzájomného ovplyvňovania prebiehajú nepretržite, pojem „multikultúrna Bratislava“ sa však pre mňa (hoci nie celkom presne) obmedzuje na obdobie prvej Československej republiky, predovšetkým na koniec dvadsiatych a prvú polovicu tridsiatych rokov minulého storočia.

Napísal som „nie celkom presne“, ale správnejšie by bolo „nespravodlivo“. Multikulturalita v mojom rodnom meste nevznikla až po I. svetovej vojne a rozpade monarchie, ale prejavovala sa oveľa skôr, už v záverečnom štádiu existencie „žalára národov“. Možno najlepším dokladom je trojjazyčný názov mesta. Pre nemeckú (ale aj židovskú) časť obyvateľstva to bol Pressburg, ale poznali ho aj ako Pozsonyi či Prešporok. Nespochybňujem túto skutočnosť, ale napriek všetkému sa pre mňa naďalej fenomén multikulturality spája práve s medzivojnovým obdobím. Vnímam pritom ako určitý paradox, že práve vtedy sa vytratilo trojjazyčné pomenovanie mesta a zmenilo sa na Bratislavu. Dovtedajšie názvy úrady ignorovali a zakazovali ich používanie. Vznik nového štátu ovplyvnil aj etnickú štruktúru obyvateľstva. Geometrickým radom pribúdali českí a najmä slovenskí prisťahovalci, okrem nich tu však naďalej ostali početné menšiny Maďarov, Nemcov, Židov. Žili niekedy spolu, inokedy viac menej izolovane vedľa seba, výnimočne aj proti sebe. Neišlo o idealizovanú harmóniu spolužitia. Existovali sociálne, etnické či náboženské napätia, ktoré dobovú spoločnosť rozdeľovali, nie však polarizovali. Názorným príkladom sú vtedajšie kaviarne. Pamätníci, s ktorými som na túto tému hovoril, sa priam prekonávali v nadšených chválach ich ponuky, kvality, atmosféry. Zo spomienok však „pod čiarou“ vyplývalo, že práve tieto zariadenia prispievali k udržovaniu a vytváraniu rozdielov a teda k pestrosti mesta. Väčšina podnikov mala svojich stálych hostí. V niektorých „starí Prešporáci“ neskrývali  nostalgiu za stratenou minulosťou a brojili proti stavebným, jazykovým či spoločenským premenám, ktoré prinášala nová doba. V  iných podnikoch štamgasti deklarovali príslušnosť k „československej spoločnosti“, v ktorej prevládali prisťahovalci z Čiech a hlavne zo slovenského vidieka. Vítali novú vládu, presadzovali likvidáciu „stariny“ a modernizáciu Bratislavy na úkor jej starších podôb. „Vlastné“ podniky mali komunisti či hlinkovci, predstavitelia rôznych profesií a umeleckých prúdov, „elita“, „zlatá mládež“, ale aj sociálne slabšie vrstvy.

Inou dôležitou súčasťou rozmanitosti bola viacjazyčnosť. Keď sa opäť obrátim k spomienkam, mnohí starší Bratislavčania hrdo zdôrazňujú trojjazyčnosť, ktorú označujú za špecifikum svojho mesta. Ukazuje sa však, že tento ideálny obraz neodrážal celkom dobovú realitu. Veľká časť prisťahovalcov neovládala dostatočne buď maďarčinu alebo nemčinu. Na druhej strane Prešporákom často chýbala znalosť slovenčiny, ktorá sa (spolu s češtinou) z Popolušky zmenila na najdôležitejší jazyk nového štátu. Riešením sa pre mnohých stalo „prešporské esperanto“. Niektorí ho vnímali ako prejav tolerancie, iní v ňom videli nie najlepšie východisko z núdze. Predstavovalo miešaninu hlavných mestských jazykov. Ako povedala jedna pamätníčka „To bolo trojjazykové mesto, a fakticky my sme hovorili trojjazyčne. Aspoň moja generácia. Snáď aj voľačo mladšie. Samozrejme. Ja mám vždy ten dojem, že my sme sa narodili už trojjazyčne, alebo ako to bolo neviem. Ale trojjazyčne. Každý vedel slovensky, maďarsky, nemecky a jestvovalo aj, to bolo veľmo zajímavé, a síce takzvané prešpurácké esperanto. Tak to nebolo pekné inak, lebo každé slovo bolo inak – maďarsky, slovensky, nemecky, to sme tak miešali. Ale sme sa výborne rozumeli. Rozumeli sme sa výborne v každom ohľade. A nestačím to zdôrazniť, že fakticky to bola maximálna tolerancia, ktorá vôbec jestvovala.“

Zlaté časy multikultúrnej tolerancie vyšli z módy  koncom tridsiatych rokov a v priebehu desaťročia tento fenomén prakticky zanikol. Sprievodným javom bol aj v tomto prípade vynútený odchod rôznych skupín obyvateľstva a zmeny v etnickej štruktúre obyvateľstva. Ako prví prišli na rad Česi, nasledovali deportácie židov. Po oslobodení sa kyvadlo dejín obrátilo opačným smerom. Udrelo na bratislavských Maďarov a najmä Nemcov. Niektorým príslušníkom prenasledovaných etník sa podarilo v meste ostať, ďalší sa sem pri prvej príležitosti vrátili, iní aj v zmenených pomeroch (neraz v utajení) sa pokúsili udržať svoju kultúrnu, náboženskú či etnickú identitu. Napriek všetkému úsiliu však konečný rezultát bol jasný. Multikultúrna Bratislava sa behom historicky krátkeho okamihu zmenila na jazykovo, kultúrne a sociálne homogénne mesto. Maďarčina a ešte viac nemčina sa stali „nepriateľskými“ a preto nebezpečnými a „tajnými“ jazykmi. Pre istotu sa im ľudia vyhýbali na verejnosti, ale v mnohých rodinách (tiež pre istotu) do nich rodičia nezasvätili svojich potomkov. Potrebovali jazyk, v ktorom mohli doma aj pred deťmi ventilovať nebezpečné témy.

Aj z toho vidno, že Bratislava, v ktorej som sa začiatkom päťdesiatych rokov narodil a vyrastal, už bola monokultúrna (a intolerantná). Platí to napriek skutočnosti, že sa miestami zachovali rezíduá bývalej pestrosti. Patrili k nim útržkovité spomienky starších ľudí na mesto ich mladosti. Pretrvali nedeľňajšie stretnutia so známymi v kaviarňach. Hoci úroveň väčšiny vtedajších podnikov hodnotili pamätníci s dešpektom, stále ostávalo niekoľko „slušných“. Zachovali sa stopové zvyšky zašlej maďarskej, nemeckej a miestami aj židovskej slávy… Nebolo toho veľa, preto som si ich význam uvedomil až neskôr, keď som v osemdesiatych rokoch začal skúmať spoločenský život  medzivojnovej Bratislavy.  Nečakane sa predo mnou rozžiarili farby šedivého mesta a ja som zrazu objavil „prekrásny nový svet“. Očarila ma dobová pestrosť názorov a aktivít, skutočnosť, že sa nahlas povlitizovalo na verejnosti, netušené spektrum spolkov. Bol som presvedčený, že november 1989 ponúka šancu k ich návratu a vítal som každý „krok späť“. Prekvapilo ma, koľkí známi (i neznámi) nezdieľali tieto názory a moje nadšenie. Len neskôr som pochopil, že inakosť, ktorá je sprievodným javom multikultúrnej tolerancie, niekto môže chápať ako útok na tradičné hodnoty či dokonca existenčné ohrozenie. A bráni sa (netaz aj útokom), ako každý ohrozený tvor…