Moja skúsenosť s izoláciou

Pôvodne som mal v pláne opísať prvú pandémiu 21. storočia s dobrodružným až filmovým nádychom, ale nevedel som napísať ani tri odseky bez toho, aby som zakaždým nedospel k záveru, že pokiaľ človek nie je práve bojovníkom v predných líniách alebo nevykonáva povolanie, bez ktorého sa nezaobídeme, skúsenosť s pandémiou bola vcelku fádna a miestami nudná. 

Verím, že rodičom malých detí alebo tým, ktorí kvôli izolácii stratili prácu, sa nebudú moje slová pozdávať, ale taká bola moja skúsenosť. Počas dlhých dní ma však sprevádzalo celé spektrum emócií od neistoty cez strach až po zmätok. 

Aby som vás aspoň trochu uviedol do obrazu, prezradím vám o sebe to, že pochádzam zo vzdialenej krajiny, ktorá sa zmieta v kríze (čím prezrádzam dosť, ale stále nie príliš). Vďaka tomu som si udržal kritický pohľad na svoj pobyt na Slovensku a musím povedať, že toto miesto je pre mňa dobrým domovom. 

Bratislava má atmosféru pomalého mesta, hýbe sa vlastným tempom. Chvíľu som s tým bojoval, ale s trochou pomoci som sa s tým naučil žiť a sem-tam si to dokonca aj užívať. 

Všetci sme však boli svedkami rýchlosti, s akou sa zabrzdila ekonomika. Zo dňa na deň sa väčšina podnikov a firiem v meste zatvorila bez toho, aby vedeli, čo s nimi bude. Z práce ma poslali pracovať z domu a nevedel som, kedy sa vrátim späť, alebo či si vôbec uprostred tohto chaosu svoje zamestnanie udržím. Po pár týždňoch, keď sa rozruch upokojil, bolo jasné, že rýchlosť, s akou autority zareagovali na vzniknutú situáciu, bola nevyhnutná. 

Pamätám si, že pôvodne bol čas nevyhnutnej sociálnej izolácie meraný na týždne. Keď sa však preklopil do mesiacov, pomaly sa ku mne začala vkrádať úzkosť. Môj život a práca aspoň sčasti fungovali v bežnom režime. Ale čo bude za mesiac? Budem si môcť dovoliť nájom na ďalšie tri? Čo bude s mojimi blízkymi priateľmi? Som nesmierne vďačný za to, že aspoň niektoré z týchto otázok mali kladné odpovede. 

Zrazu som mal nevídané množstvo voľného času a rozhodol som sa venovať ho zabudnutým záľubám a vyskúšať niekoľko nových. Médiá sa venovali tým istým témam dokola, takže staršie filmy a knihy sa pre mňa stali takmer jediným spôsobom, ako sa odpútať od konštantného prílivu zlých správ. Jednou z nevýhod takéhoto trávenia voľného času bolo zistenie, že mnoho filmov, ktoré som považoval za majstrovské diela, sú v skutočnosti vcelku podpriemerné (hovorím o tebe, Sylvester Stallone, a o tvojej filmografii –  ale aj tak ťa stále ľúbim). 

Snažiť sa o pravidelný režim v časoch, keď sa jeho udržiavanie považovalo za sebecké a za hrozbu šíreniu vírusu, bolo skutočne ťažké. Možnosti, ako viesť normálny život, boli obmedzené a musel som sa nakoniec uchýliť k jedinej veci, ktorá ostala ako-tak normálna, a tou bola moja práca. Dvanásťhodinový pracovný deň bol formou určitého úniku, nebol však udržateľný a nemal na mňa dobrý vplyv.

Ľudia sú spoločenské tvory, niektorí viac, niektorí menej. Vždy som patril skôr k tým, ktorí spoločnosť až tak nevyžadujú, ale sloboda rozhodnúť sa, kedy do spoločnosti pôjdem a kedy sa jej vyhnem, bola úľavou pre moju psychiku. Keď som o túto slobodu na istý čas prišiel, začal som si všímať zmeny v správaní, ktoré spôsobovala izolácia. 

Už dlhý čas sú moja rodina a starí kamaráti roztrúsení po celom svete, v niekoľkých časových zónach, takže som zvyknutý usmievať sa na obrazovku, najmä keď vidím, ako sa na mňa díva môj pes a vrtí pritom chvostom. Keď som však musel nahradiť takmer celú medziľudskú interakciu virtuálnou nevediac, kedy sa veci začnú vracať do normálu, cítil som sa stiesnene. Ticho vie byť veľmi hlučné a tráviť celé dni bez toho, aby človek videl známu tvár, nie je niečo, na čo nás evolúcia pripravila. 

Celkovo však môžem povedať, že toto obdobie pre mňa nebolo až také ťažké ako pre väčšinu ľudí, a som za to vďačný. Zároveň ale cítim, že sa zo mňa stal osamelejší človek. Sčasti som takto bol vždy spokojný, inak by som z Bratislavy odišiel už pred pár rokmi.  Druhá časť môjho ja sa však obávala, že by som si pravdepodobne príliš zvykol na svoju vlastnú prítomnosť a stal by som sa veľmi neuspokojivým potenciálnym partnerom, bratom, synom a raz i otcom. Práve to sú dlhodobé následky, ktoré budeme môcť zhodnotiť, tak ako aj fyzické dôsledky koronavírusu, až o niekoľko rokov.

Momentálne sa snažím držať sa nejako nad vodou. Priviesť aspoň kúsok normálnosti do svojho života. Nemyslím tým stretávanie v bare alebo prechádzku po meste bez rúška. Normálnosť, ktorú hľadám, je pocit, že všetko bude nakoniec v poriadku. Určite pomôže, keď si opäť osvojíme predchádzajúce návyky, ale aj tak máme všetci, alebo aspoň ja, skrytý pocit, že sa jedného dňa niekde všetko znova zrúti.

Dúfam, že ktokoľvek, kto toto číta a vie sa stotožniť aspoň trochu s niektorými aspektmi môjho prežívania, si ich vie v prvom rade uvedomiť a akceptovať, pretože sú súčasťou nás samých. A v takýchto situáciách sa im nedá vyhnúť. Žijeme na tejto planéte vďaka schopnosti adaptovať sa na neustále zmeny prostredia, stačí nám k tomu len silná vôľa a odhodlanie.