Pomáha integrovať cudzincov v Nemecku: Merkelová bola pre nich symbolom Nemecka; nie je pravda, že sú leniví, chcú čo najskôr pracovať

Pre mnohých by podmienky, ktoré majú ľudia na úteku v nemeckom Hattenhofene mohli znamenať niečo medzi bojovným stavom až nepredstaviteľnými pomermi. V jednom prerobenom dome býva aj 30 ľudí.
„Po tom, ako sa tri rodiny vystriedajú v tej istej kúpeľni a na tej istej toalete sa neskôr stretnú v jednej kuchyni a varia spolu, delia si priestor v chladničke. Stáva sa, že si navzájom strážia deti, čo môže znieť celkom idylicky, ale v skutočnosti ich k tomu núti situácia, lebo nemajú inú možnosť,“ hovorí Daniel Hoffman, dobrovoľník v azylovom dome pre čakateľov a čakateľky na azyl, ktorý im pomáha začleniť do nemeckej spoločnosti.

Daniel, vysvetlil by si na úvod stručne, aký druh pomoci ľuďom na úteku poskytuješ?

Záleží na tom, kedy ich stretnem prvýkrát a čo vtedy potrebujú. Ďalej záleží na úrovni jazyka a ako dlho už v Nemecku sú. V komunite zvyčajne začíname tým, že ich zorientujeme v bežných veciach – kde nájdu obchod s potravinami, s lacným oblečením, lekára, autobusovú stanicu a tabuľu s odchodmi a príchodmi spojov. Pokračujeme s čítaním, prípravou na rozhovory o azyle, prekladaním a písaním listov a vyhlásení – napríklad právne odvolania, formuláre pre sociálne poistenie, listov od vlády a jej samospráv, životopisy a žiadosti o zamestnanie. 

Snažím vyvolať v nich záujem o jazykové kurzy. Ak je potrebné, sprevádzam ich ako prekladateľ k lekárovi alebo do nemocnice, na miestny úrad alebo do personálnej agentúry. Po nedeliach ich vozím do kostola a späť a počas omše im prekladám alebo vysvetľujem kázne a liturgiu. 

Keď si ich právny prípad vyžaduje viac času na objasnenie alebo naopak, keď im štát udelí azyl a môžu zostať v krajine, a musia už odísť z utečeneckého tábora, vtedy ma požiadajú o pomoc pri hľadaní bytu. 

Keď hovoríme o ľuďoch na úteku, hovoríme o azylantoch, resp. utečencoch, ktorí už azyl získali? 

Nikto z nich, ktorých podporujem dosiaľ nezískal povolenie zostať v Nemecku. Sú to žiadatelia a čakatelia o azyl, niektorí už dokonca dostali zamietavé stanovisko, ale ešte ich z nejakých dôvodov nedeportovali. Vo všeobecnosti všetci z nich hľadali advokáta, ktorý by sa na súde v ich mene odvolal. Iní zase čakajú na vypočutie pred zodpovedným úradom.

Aké majú podmienky čakatelia a čakateľky na azyl v Nemecku? Čo si máme predstaviť pod azylovým domom?

Poznám len náš, vlastne dva. Jeden je v našej dedine a druhý v susednej. Je to rodinný dom, ktorý slúžil ako ubytovňa pre sociálne slabších, kde bol nájom nižší ako bežný komerčný. Tento dom odkúpil a vlastní štát. Druhý dom, pôvodne určený pre farmársku rodinu, je teraz prestavaný na niekoľko bytových jednotiek. Znamená to, že rodinný dom s troma spálňami je teraz prestavaný na štyri samostatné bytové jednotky. V podstate to znamená, že ľudia na úteku musia zdieľať izbu – niekedy je to pár, inokedy jednotlivec, niekedy býva v jednej izbe celá rodina. 

Predstav si, že po tom, ako sa tri rodiny vystriedajú v tej istej kúpeľni a na tej istej toalete sa neskôr stretnú v jednej kuchyni a varia spolu, delia si priestor v chladničke a mohli by sme pokračovať. Všetci rezidenti a rezidentky sa chtiac či nechtiac obchádzajú, klopkajú si na dvere, keď chcú použiť spoločný priestor. Stáva sa, že si navzájom strážia deti, čo môže znieť celkom idylicky, ale v skutočnosti ich k tomu núti situácia, lebo nemajú inú možnosť. 

Akú kapacitu má dom?

V priemere sú štyri štvorcové metre na osobu. Postupom času aj viac, sedem štvorcových metrov, keďže počet prichádzajúcich klesá. To je takmer dvojnásobok toho čo mali pred tým, i keď to stále nie je veľa. Znamená to však, že zvyčajne aspoň dvaja až piati zdieľajú jednu izbu – nehovoriac o tom, že rovnako sú zdieľané ďalšie priestory – kuchyňa, sprcha, toaleta.

Začali sme s 50 ľuďmi, medzitým to číslo kleslo, približne na 30 čakajúcich na azyl. Ja osobne asistujem a pomáham asi desiatim osobám. Je to mix jednotlivcov a rodín. Cítim svoje limity a uvedomujem si, že nemôžem pomôcť každému. 

Priestory azylového domu v Hattenhofene. Zdroj: Archív Daniela Hoffmana

Z akých krajín ľudia prichádzajú? 

U nás máme zmes krajín a kultúr. V jednom poschodí máme ľudí pochádzajúcich z Afriky – z Nigérie, Toga, Kamerunu. Zvyčajne sa cudzinci stretávajú z dvoch až troch krajín v tých istých priestoroch. Na opačnej strane poschodia sú ľudia z Turecka, Iránu alebo Sýrie. Samospráva, ktorá sa o dom stará, sa snaží ľudí ubytovať podľa krajiny pôvodu. Predpokladajú, že takto sa čakateľky a čakatelia budú poznať alebo si aspoň budú lepšie rozumieť. Niekedy rešpektujú náboženstvo a zadeľujú ich podľa toho – kresťanov ku kresťanom, moslimov k moslimom, ale niekedy to jednoducho nie je možné. 

Môže to znamenať, že nejaký muž sa zrazu ocitne veľmi blízko ženy s deťmi, ktorej manžel je ešte mimo Nemecka, alebo naopak. Je tam veľa priestoru a možností na to, aby sa niečo pokazilo.

Ako sa ľudia na úteku zvyčajne dostanú do Európy a Nemecka?

Z afrických krajín ľudia zvyčajne prišli loďou cez Stredozemné more. Sú to chudobní ľudia, ktorí prichádzali z Líbye a skončili v Taliansku. Mnohí z nich sa tam rozhodli zostať a niektorí tam strávia okolo roka, no zvyčajne si nenájdu žiadnu prácu a nezískali ani podporu zo strany štátu. A tak sa rozhodnú pokračovať do Nemecka. Obyčajne cestujú cez Taliansko, Švajčiarsko alebo Rakúsko a napokon dorazia do Nemecka. V niektorých ojedinelých prípadoch využijú iný dopravný prostriedok ako loď. Stretol som sa s novinárom z Toga, ktorý opustil svoju krajinu pre politické dôvody. Prišiel lietadlom cez Francúzsko, ale to je skutočne výnimka. 

Len ľudia, ktorí majú dosť peňazí, si môžu dovoliť neisť loďou. Často nám hovoria, že na ceste loďou iní ľudia zomreli. Predstav si, že putuješ cez polovicu Afriky, aby si sa dostala na sever. Cestou si skúšaš zarobiť peniaze, dokonca tam aj žiť, ale väčšina – a teraz hovorím o kresťanoch – zistili, že kvôli ich vierovyznaniu nie sú vítaní, a tak pokračujú ďalej. Chcú sa dostať do Európy, o ktorej môžeme povedať, že je akýmsi základným kontinentom pre kresťanov. 

Aké sú teda ich očakávania po príchode do Európy?

Líši sa to od prípadu k prípadu, ale väčšina ľudí, ktorým pomáham mi povedala, že jediné, čo chcú je sloboda a bezpečnosť. To je všetko, nič viac, nič menej. Opustili svoje domovy, pretože sa ocitli v situácii, ktorú nevedeli inak riešiť, zažili neúctu, nenávisť či odmietanie ich rodín alebo aj celých komunít. Niektorí boli dokonca prenasledovaní a ocitli sa v ohrození života. Nevedeli si predstaviť spôsob, ako by sa mohli vrátiť do svojej rodnej krajiny. Všetko, čo očakávajú je šanca získať plnoprávny život v Nemecku. Vo svojej domovskej krajine počuli o Nemecku, že je to bezpečná a prosperujúca krajina. Preto logicky, akonáhle je ich právna situácia objasnená, očakávajú, že si nájdu prácu, začnú zarábať a dostanú šancu vyhľadať svoju rodinu a žiť dôstojný život. 

A čo Nemecko? Menia sa nálady a atmosféra väčšinovej spoločnosti? 

Myslím si, že sa očividne zmenila. Stále máme skeptických ľudí a ľudí, ktorí utečencov odmietajú alebo sú proti nim. Ale keď sa obzriem okolo seba, nemyslím si, že hovoríme o majorite. Väčšina ľudí je ochotná pomôcť, sú srdeční. Vnímam z ich strany len jednu podmienku – aby títo ľudia, ktorí k nám prichádzajú, neboli leniví, aby nesedeli nečinne a nič nerobili. Za seba môžem povedať, že som nestretol veľa takýchto prípadov – často ma oslovia, nech im pomôžem, hovoria mi, aké nudné je ničnerobenie a týždne vyčkávania na kurz nemčiny.  Bez jazyka nedostanú prácu, a keď nezarábajú peniaze, nemôžu si spraviť ani vodičský alebo si len jednoducho kúpiť lístok na autobus a ísť si hľadať si prácu. Snažia sa stať súčasťou spoločnosti. Chcú platiť sociálne poistenie, dane, nájom. Myslím, že medzičasom si obe strany uvedomili výhody, ktoré z toho plynú.

Aké výhody podľa teba môžu cudzinci krajine priniesť? 

Napríklad nedávno vznikla zaujímavá iniciatíva, do ktorej  sa zapojili desiatky firiem a spoločností v južnom Nemecku. Žiadali zmenu legislatívy. V prípade, že sa utečenci budú ďalej vzdelávať, mohli by získať nielen trvalé pracovné povolenie, ale aj povolenie na trvalý pobyt. Aktuálne je to len petícia, ale ja som ju podpísal. Túto iniciatívu rozbehli spoločnosti, v ktorých cudzinci stážujú, kde sa naďalej vzdelávajú a rozvíjajú svoje zručnosti, aby získali kvalifikáciu a skúsenosti v odbore. Znamená to, že nechcú, aby sme týchto ľudí posielali hneď späť do ich domovských alebo do iných európskych krajín. Usilujú sa aby mohli zostať u nás aspoň na určitý čas, tri-štyri roky, aby pomoc, ktorú im poskytneme bola v podobe práce a skúseností. Keď sa raz vrátia do svojej krajiny, aby mohli povedať, že v Nemecku som sa naučil stavať domy, viesť nákladné autá, ošetrovať chorých a tak ďalej. Takáto spolupráca má pomáhať ľuďom nielen získať prácu, ale aj sa integrovať do spoločnosti. Myslím si, že Nemci sa naučili oceňovať týchto ľudí.

Dá sa tento princíp uplatniť na všetkých, ktorí prišli?

Áno, ale stále je to problém. Takpovediac za noc prišlo do krajiny milión ľudí – a to je naozaj veľké číslo, a je zrejmé, že nie je možné poskytnúť stovky tisícov bytov v priebehu tak krátkeho času. Ale domnievam sa, že miera akceptácie a podpory u nás rastie. Pravdepodobne sme ani nemali inú možnosť.

Avšak spomínam si aj na iný prípad. Týkalo sa to ľudí z Albánska. Boli im nasľubované peniaze, byty, a iné veci. Pravdou však je, že Nemecko im ponúklo peniaze alebo nejaký spôsob financovania, ak sa vrátia naspäť do Albánska, a oni s radosťou súhlasili. Boli to imigranti, ktorí sem prišli za lepšou prácou, nie utečenci obávajúci sa o svoj život a bezpečnosť svojej rodiny. 

Priestory azylového domu v Hattenhofene. Zdroj: Archív Daniela Hoffmana

Angela Merkelová nedávno vyhlásila, že už nebude kandidovať v ďalších voľbách – v straníckych ani vládnych. Ako reagovali cudzinci a cudzinky? Sledujú noviny a médiá?

Dobrá otázka, tiež ma to zaujímalo. Máme niekoľko čakateľov na azyl, ktorí sa učia jazyk prostredníctvom televízie. Má to teda aj vedľajší účinok – sledujú správy, pretože chcú mať informácie z prvej ruky. Chcú vedieť, čo vláda naozaj hovorí, ako utečencov vnímajú a prezentujú mainstreamové médiá a politické strany. Chcú byť informovaní, o tom niet pochýb. Rovnako tak sledujú domovské televízie.

Viem ale, že Angela Merkelová je pre nich akýmsi symbolom, symbolom Nemecka. A funguje to aj naopak. Myslím si, že odchod Merkelovej pre nich bude šok, a že budú mať strach z možnej zmeny. 

Ako podľa teba vyzerá budúcnosť Európy, keď prihliadneme na fenomén migrácie?

Aj v Európe máme svoje problémy, máme korupciu, máme vysokú mieru nezamestnanosti, ale z môjho pohľadu, celá Európa im vie pomôcť, aspoň na istý čas, na niekoľko rokov, aby získali miesto, kde ľudia môžu zostať. Myslím si, že čas ukáže, čo bolo pre nich to správne. Ak by sme zatvorili svoje brány a povedali, že nikto ďalší do našej krajiny nevstúpi, znamenalo by to, že by sme len odsunuli problém, ktorý tu už je a vytvárali by sme tak len iným ďalšie problémy. Pretože práve v takej situácii spoznáš, kto je tvoj priateľ, kto je solidárny a ktorá krajina má akú vládu. 

Nezastávam Merkelovej rozhodnutí, nehovorím, že to bolo férové voči všetkým. Rozhodnutie, aby sme až takto široko otvorili bránu do krajiny sa nemohlo stretnúť so všeobecným prijatím. Napriek tomu sa domnievam, že európske spoločnosti sú miestom, kde ľudia na úteku môžu túto pomoc získať. Prinajmenšom dovtedy, dokiaľ budeme vidieť, že sa nemôžu vrátiť do svojej krajiny pre zrejmé dôvody ako hladomor, občianske vojny alebo prenasledovanie individualít pre ich politické či náboženské presvedčenie. 

Myslíš si, že sa azylanti alebo migranti vrátia do svojich domovských krajín?

Osobne sa domnievam, že polovica ostane a polovica sa vráti. Povedia si, že milujú svoju krajinu a že ju chcú zmeniť a zlepšiť. Možno si povedia, že chcú zužitkovať všetko to, čo im Európania dali, že by investovali všetky nadobudnuté skúsenosti a vzdelanie. Lenže v skutočnosti neviem, ako to dopadne. 

Ľudia neprichádzajú len cez Stredozemné more. Vídavame politických disidentov z Turecka či Číny, ľudí z krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Sme prekvapení, že tu sú a zatiaľ nevieme, prečo tu sú. Títo ľudia sú zatiaľ ubytovaní v tábore vo vedľajšej dedine, ale je zrejmé, že situácia sa neustále mení. Neviem povedať, kedy bude koniec a či vôbec nejaký koniec bude. Viem len, že pred dvadsiatimi rokmi, keď sa skončila vojna v bývalej Juhoslávii, pokúšali sme sa ľudí integrovať, ale neboli sme úspešní, pretože v skutočnosti nikomu na tom nezáležalo. Vtedajší prišelci žili v getách, neboli očakávaní ani vítaní a vrátili sa. Nemyslím si, že niektorá z týchto dvoch strán mala nejaký úžitok. Očividne to nebola integrácia s dlhodobým plánom. 

Vedel by si mi porozprávať príbeh rodiny, ktorá sa úspešne začlenila do spoločnosti a teraz žije bez pomoci dobrovoľníkov ako si ty?

Máme tu ľudí, ktorí požiadali o prácu a  dnes sú kuchári. Poznám rodiny, ktorých deti neradi chodili do školy, ale to sa deje aj v nemeckej rodine, nie je to špecifikum, ktoré by sme mohli prisúdiť cudzincom. Všetko čo vidíš v azylových domoch pre utečencov môžeš vidieť aj v nemeckých rodinách a domácnostiach. Sú tu mladí ľudia, ktorí stážujú v hoteloch, automobilke, ale máme tiež takých, ktorí stále čakajú, a čakajú už dva – dva a pol roka, aby sa dostali na kurz nemčiny. Všetky príbehy majú svetlé i tienisté stránky. 

Na záver nám, prosím, opíš, aké všetky aktivity s utečencami za jeden týždeň stihneš?

Som zapojený do jedného právneho prípadu. Jedného čakateľa na azyl napadli a okradli iní čakajúci, tak ho predvolali na súd, aby vypovedal. Preložil som mu list zo súdu, spravil som si čas na to, aby sme si prešli jeho výpoveď a dohodli sme sa, že ho na súd odveziem. Zároveň som volal do spoločnosti v susednej dedine. Uchádzal sa tam o prácu, ale zatiaľ mu nikto neodpovedal. Zakaždým, keď sa prišiel opýtať, povedali mu, že šéf tam nie je a že má prísť o týždeň. Oslovil som teda firmu v nemčine a opýtal sa v čom je problém. 

Ďalšiemu mužovi chýba pas alebo iný právne akceptovateľný doklad. Získal totiž trojročnú stáž v odbore sociálnej práce, ale na to, aby mohol pokračovať ho musia právne identifikovať, a tak šiel na ambasádu v Berlíne. Teraz sa musí obrátiť na advokáta v Nigérii, ktorý spolupracuje s Nemeckom, aby sa to dotiahlo do úspešného konca. Absolvujem to s ním, aby sme sa vyhli všetkým možným problémom a čo najrýchlejšie sme mu zaistili doklady. 

V nedeľu zvyčajne berieme ľudí do nášho kostola a potom späť. Niekedy nás po omši požiadajú, aby sme im pomohli preložiť listy, skontrolovať bankové účty keď dostanú list z banky, že niečo nie je uhradené. Ak majú nejaké platby, snažíme sa to zorganizovať, aby sa vyhli akýmkoľvek poplatkom navyše. 

Inému som ukázal niekoľko aplikácií a stránok, kde sa môže učiť nemčinu. Chcú len, aby sme sa im venovali, hovorili s nimi, aby sme sa s nimi priatelili. Sme im otcami, matkami, starými mamami aj starými otcami. Mnohí nám hovoria, že odchodom stratili všetko. Hľadajú priateľov a akúsi náhradu za svojich príbuzných. 

*Pripravujeme aj druhý rozhovor s Danielom Hoffmanom o motivácii stať sa dobrovoľníkom, jeho limitoch, aj o tom, akú úlohu pri pomoci druhým u neho zohráva viera.