Migrujúcich ľudí po návrate domov často neprijme ani vlastná rodina

Projektový manažér David Atedewe Pwayidi pomáha zraniteľným mladým ľuďom, ktorí sa vracajú z nebezpečných zahraničných ciest opäť začleniť sa do miestnych komunít v regióne Ghany, odkiaľ je emigrácia rozšírená. Populárnou voľbou je Líbya, podľa odhadov je tam asi 30-tisíc Ghančanov. „Snažíme sa zlepšiť informovanosť nielen o nebezpečenstvách, ktorým mladí ľudia počas nelegálnej migrácie čelia. Zapájame do diskusií aj miestne komunity a rodiny navrátilcov. Domáci ani netušia, akými brutálnym skúsenosťami migranti prešli, aby v krajine ako Líbya nakoniec pri prvom pokuse vyjsť na ulicu skončili buď za mrežami, alebo okradnutí a dobití, len za to, že sú migranti.“ 

Keď hovoríme o migrácii, väčšinou sa dočítame, že človek vycestuje z jednej krajiny do druhej, či už legálne alebo nelegálne. Už málo sa hovorí o tom, že niektorí sa rozhodnú po čase do domovskej krajiny vrátiť. Aká je situácia v Ghane, pre ktorú je migrácia typickou črtou? 

V Ghane existuje viacero iniciatív, ktoré sa snažia poskytovať podporu ľuďom, čo sa vracajú späť do krajiny. Problém je, že zatiaľ nemáme skoordinovaný postup ani na štátnej úrovni, ako s nimi pracovať. Niektorí sa vracajú s pomocou IOM (pozn. red. Medzinárodná organizácia pre migráciu). Buď uviaznu v Líbyi, alebo hocikde v Európe, a keď sa im podarí kontaktovať úrad, IOM im pomáha s dopravou späť domov. Lenže potom je tu celá obrovská skupina ľudí, ktorá sa rozhodne odísť z hostiteľskej krajiny sama a prichádza do svojich komunít takpovediac v tichosti.

Migráciu v Európe najmä po roku 2015 vnímajú Európania, Slovensko nevynímajúc, najmä negatívne. Je to istý spoločenský strašiak a politická agenda. Ako migráciu vnímajú ľudia v krajine, odkiaľ tisíce z nich odchádzajú?

To je len jedna stránka, áno, tisíce a tisíce ľudí migrujú na sever Afriky, do Európy či USA, ale treba povedať aj to, že tisíce ľudí sa vracajú. Otázka navrátilcov je súčasťou celého príbehu toho, čo často nazývame nelegálnou migráciou. Väčšina z nich odchádza práve z dôvodov, ktoré ich škatuľkujú do pozície ekonomických migrantov. V Ghane máme veľký problém s nezamestnanosťou, ľudia sa snažia zarobiť, kde sa dá, ak vôbec, ale pritom musia myslieť aj na to, že sa treba postarať o rodinu. V mieste, kde nie je žiadna nádej na zlepšenie, je tak migrácia akýmsi svetlým bodom. Lenže pravda je taká, že väčšina z nich sa vráti a, žiaľ, je na tom ešte horšie než pred odchodom. Mnohí vedia, že vydať sa na sever za prácou je veľmi náročné, nie sú naivní. Vedia, že cestou cez Sahel riskujú život, mnohých okradnú, zbijú, znásilnia alebo skončia vo väzení. Domov sa vracajú bez peňazí a s traumami na celý život.

Ghana pritom nie je vojnou rozštiepená krajina, ľudia nemusia utekať z obavy o život. Ako je potom možné, že aj napriek všetkému nebezpečenstvu, čo im na ceste a v hostiteľskej krajine ako Líbya hrozí, stále odchádzajú? Stojí im to za to? 

Pár z nich by na to povedalo, že radšej zomriem pri pokuse migrovať ako ostať a pomaly zomierať v beznádeji. Vieš, aké to je, zobudiť sa a premýšľať, kedy sa najbližšie budem môcť najesť? Skúšajú všetko, no bez akejkoľvek pracovnej príležitosti sa to skrátka nedá. Väčšina z nich nemá vysoké vzdelanie, ich zručnosti sú obmedzené na ťažkú manuálnu prácu. Lenže ani tej niet. Ako sa potom môžu postarať o svoje ženy, deti a rodinných príslušníkov? Je to veľmi zraniteľná skupina ľudí, ktorá sa pasuje s existenčnými problémami. Buď sa pokúsia migrovať, hoci ich na ceste možno čaká smrť, alebo ostanú a všadeprítomná beznádej ich pomaly zhltne.

Z pohľadu Európanov sa môže zdať nepredstaviteľné, že by sa niekto dobrovoľne vydal na cestu, ktorá môže končiť smrťou. Čo je to, čo ich ženie preč?

To je presne tá priepasť vo vnímaní medzi hostiteľskými krajinami a krajinami pôvodu. Myslím, že hostiteľské krajiny často plne nerozumejú, prečo títo ľudia prichádzajú a z akých neúnosných životných podmienok odišli. Ľudia ani netušia, akými brutálnym skúsenosťami migranti prešli, aby v krajine ako Líbya nakoniec pri prvom pokuse vyjsť na ulicu skončili buď za mrežami, alebo okradnutí a dobití, len za to, že sú migranti.

Pritom veľa z týchto tzv. ekonomických migrantov skutočne milujú svoju krajinu, milujú svoje rodiny, svoj domov. Tak prečo odchádzať do Líbye či Talianska? No preto, lebo sa musia postarať o svoje rodiny. Neodchádzali by, keby nemuseli. Čiže naozaj to nie o tom, žeby teraz chceli obsadiť Európu, ale hľadajú hocijakú príležitosť, aby si mohli aspoň trochu zlepšiť svoju finančnú situáciu.

David Atedewe Pwayidi sa počas prestávky tréningu pre mladých v meste Nkoranza venuje deťom zo školy odvedľa.

Ďalším rozšíreným názorom nielen na Slovensku je, že migranti sú bezpečnostná hrozba, prípadne že nám ukradnú prácu.

To je tiež nedorozumenie. Migrant, ktorý sa snaží nájsť si hocijakú prácu, by predsa neohrozil svoje možnosti v cudzej krajine tým, že bude páchať nejakú kriminálnu činnosť. Ohrozil by najviac sám seba. Ak by sa zaplietol do niečoho nekalého, znižuje to jeho šance prilepšiť si.

Prečo sa ľuďom nedarí migrovať legálnymi cestami?

Legálne to nejde kvôli neprimerane vysokým požiadavkám. Ak chcete odísť, musíte preukázať, že máte nejakú nehnuteľnosť, musíte mať na účte 100-tisíc cedi (zhruba 16 200 eur), musíte preukázať, že máte potvrdenie od zamestnávateľa alebo školy v zahraničí. Takéto nároky zraniteľní ľudia z regiónu Bono East bez akejkoľvek podpory jednoducho nemajú šancu splniť. Chýbajú tu základné štruktúry, nemajú sa ani na koho obrátiť, ak potrebujú pomôcť s vyplňovaním žiadosti o víza, nieto ešte splniť všetky podmienky. Aj kvalifikovaným ľuďom s prácou bežne zamietajú žiadosti.

Prečo je to také ťažké?

Presne práve pre to vnímanie, že väčšina z tunajších ľudí chce odísť a už sa nevrátiť. Takže ak vidia žiadosť mladého muža s minimálnou mzdou, automaticky vzniká možnosť, že už sa nevráti. A tento skreslený pohľad pretrváva. Ak títo mladí ľudia vidia, že dokonca ani tí, ku ktorým vzhliadajú ako k nejakému svojmu vzoru víza nedostanú, ako ich potom môžu dostať oni, bez akýchkoľvek garantov?

Ambasády a konzuláty sa riadia podľa svojich pravidiel, často sú zastarané a nereflektujú aktuálnu dobu. V časoch pred nezávislosťou a tesne po nej mali Európa a africké štáty veľmi blízke vzťahy, často aj bez vízovej politiky. Keď už v nezávislých afrických krajinách nastali politické turbulencie, veľa Ghančanov, ale aj ľudí z iných afrických krajín využívalo laxný vízový systém a odchádzali z kontinentu. Európa preto zrevidovala a sťažila vízovú politiku. Lenže tieto štandardy sa implementovali pred 30-40 rokmi a odvtedy sa nezmenili. Je preto načase, aby sa tieto pravidlá alebo nariadenia upravili tak, aby odrážali realitu, ktorá v súčasnosti znevýhodňuje zraniteľné skupiny na celom svete. Potom sa aj dôveryhodní a čestní ľudia utiekajú k nelegálnym cestám. A ten počet sa bude zvyšovať.

Pobrežie hlavného mesta Akkra v Ghane. 

Tu by mnohí mohli namietať, že aj Európa má svoje problémy, ľudia tu tiež zápasia o robotu. Donedávna najsilnejšie politická strana na Slovensku SMER dokonca počas volebnej kampane šírila video o ochrane pred ilegálnymi migrantmi, ktorí nám ukradnú prácu. Niektorí sa toho môžu úprimne báť. 

Ako som už povedal, nútenú migráciu sprevádza celkový nesúlad a nespravodlivosť vo vnímaní. Bola si v teréne a hovorila si s mnohými navrátilcami alebo potenciálnymi migrantmi. Koľko z nich by mohlo „ukradnúť“ prácu priemernému Európanovi? Veľa asi nie. Títo chlapci nemajú žiadne zručnosti, veľa z nich muselo predčasne odísť zo školy. Majú len silu pracovať, odvahu a chuť učiť sa novým veciam.

Sú ochotní robiť práce, od ktorých sa veľa Európanov upúšťa, napríklad čistiace práce, stavby a podobne. Tak kto tu kradne koho prácu? Nemyslím si, že zraniteľná osoba, ktorá nemá zručnosti,  by bola hrozbou pre iných. Očividne tu niečo v tomto prístupe nesedí.

Na stretnutí s predstaviteľmi z Ghana Refugee Board nám hovorili, že majú záujem najmä o ľudí, ktorí budú prínosom pre systém. Ak nejaký vyštudovaný lekár prichádza z inej krajiny, je to dobré pre ekonomiku, lebo Ghana má nedostatok lekárov. Čo hovoríš na takýto selektívny prístup?

Utečenci majú v tomto zmysel väčší potenciál ako ekonomickí migranti. Hovorím o tých, ktorí sú vzdelaní a majú zručnosti, napríklad lekári či učitelia, ktorí boli prenasledovaní doma. Ale aj tak má predsa každá krajina svoje štandardy. Neznamená to, že ak príde skúsený lekár zo zahraničia, automaticky dostane prácu na druhý deň. Tiež musí prejsť celým systémom danej krajiny, aby sa mohol uplatniť. A tu sa dostávame k problematike rovnosti príležitostí. A vy sa bojíte mladého zraniteľného muža, ktorý prichádza z najchudobnejších častí sveta, aby si zarobil na živobytie.

Pracuješ ako projektový manažér v medzinárodnom projekte Action for the Protection and Integration of Migrants (APIMA), do ktorého je zapojených päť západoafrických krajín – Ghana, Mali, Niger, Senegal a Gambia. Aká bola tvoja motivácia pracovať s navrátilcami?

Pochádzam z pohraničného mesta na severe pri Burkine Faso. Videl som ľudí na cestách a veľmi dobre poznám ich príbehy. Migrácia bola pre mňa odjakživa téma, s ktorou som prichádzal do kontaktu. Mám radosť, keď vidím, ako sa títo mladí ľudia vzdelávajú hoci aj základným životným zručnostiam. Nemáme všetky riešenia, ale myslím, že v istom zmysle v ich životoch zohrávame dôležitú úlohu. Pracujeme s mládežou, ale dokázali sme zapojiť aj ich rodiny a komunitných lídrov. Vďaka tomu môžeme organizovať otvorené a priame komunitné diskusie, kde sa rozprávame o rizikách nelegálnej migrácie. Snažíme sa poukazovať na realitu a tá je často taká, že mnohí sa vracajú domov ešte horšie než pred odchodom. Cítime totiž, že je tam veľká priepasť medzi tým, čo si myslia rodičia a komunitní lídri a aká je skutočne realita. Mnohí si myslia, že tam „vonku“ je to hotový raj na zemi, ale skutočnosť je iná.

Aké tréningy ľuďom poskytujete? Čo ich učíte?

Napríklad komunikačné zručnosti, finančnú gramotnosť, učíme ich stanoviť nejaké základné ciele a plány, to ich nikto predtým neučil. Veľa z nich pochádza z izolovaných chudobných komunít a jediné, čo chcú, je vedieť sa postarať o seba a svoje rodiny. Poskytujeme im zručnosti a skúsenosti tak, aby sa mohli v budúcnosti uplatniť. Predtým bola jediná možnosť odcestovať do Líbye a ďalej, my im chceme ukázať, že sú tu aj iné možnosti.

Účastníčky kurzu v meste Techiman si počas prestávky píšu poznámky. 

Akú veľkú rolu zahrávajú lídri v miestnych komunitách?

Ghana bola odjakživa kombináciou rôznych spoločenstiev, kultúr a etnických skupín. Pred nezávislosťou ľudia žili v komunitách a boli lojálni k svojej komunite, k svojmu bezprostrednému okoliu. V jednotlivých komunitách sú vodcovia, tradičné autority, ktoré takpovediac riadia tieto komunity. Vytvorili štruktúry a podmienky pre obchod či poľnohospodárstvo, majú teda nezanedbateľnú moc. Samozrejme, že kvôli kolonializmu sme sa posunuli viac k britskému modelu usporiadania štátu, ale aj 60 rokov od nezávislosti majú komunitní lídri stále silné postavenie v spoločnosti. V rôznych aspektoch má vláda hlavné slovo, ale v každodennom živote ľudí majú komunitní lídri veľký vplyv na názory ľudí.

Dá sa potom očakávať, že komunitní lídri ovplyvňujú do veľkej časti aj prístup miestnych k migrácii?

Áno, pre ľudí sú autoritou. Treba povedať, že ani samotní lídri niekedy nie sú dobre informovaní o tom, aké sú cesty nebezpečné. Ak majú pocit, že v miestnej komunite nič dobre na mladých ľudí nečaká, podporujú ich v tom, aby išli, skúsili šťastie a s niečím málo zarobeným sa vrátili späť. Mnohí často nevedia, že tá cesta môže končiť smrťou alebo veľkými duševnými traumami. Je zrejmé, že to nie je správny spôsob, ako informovať mladých ľudí vo svojej komunite.

Mladí ľudia sú teda pod obrovským tlakom, nielen od svojich rodín, ale aj komunít.

Preto sa ich snažíme zapájať do programov, aby sme narušili kultúru ticha a stigmatizácie tých, ktorí sa vrátili, neuspeli a boja sa hovoriť o svojich skúsenostiach. Miera stigmatizácie je veľmi vysoká, ľudia si totiž myslia, že keď sa niekto vráti bez peňazí, musel tam niečo zle spáchať, je lenivý a podobne. Často aj rodinní príslušníci nemajú pochopenie a dostatok informácií, čo tie nelegálne cesty obsahujú. Rozbehli sme preto komunitné diskusie, aby sme navrátilcom dali možnosť povedať, čím si prešli, a aby zdieľali svoje skúsenosti s ostatnými. Niektorí účastníci nám hovoria, že ten vysoký tlak rodiny a komunity, aby migrovali, sa znížil, lebo už pochopili, čo znamená migrovať. Už im nehovoria veci ako – tu len zbytočne strácaš čas a premrháš svoj život, choď do Líbye, tam si niečo zarobíš.

Existujú štatistiky o tom, koľko Ghančanov z krajiny odišlo?

Získať naozaj presné dáta pri nelegálnej migrácii je veľmi komplikované. Tí, čo odídu, nechcú, aby sa o nich vedelo, boja sa postihov. Podľa údajov IOM by ale malo byť v Líbyi okolo 30-tisíc Ghančanov a väčšinou ide o tých, ktorých uväznili v detenčných centrách. Čísla sú ale oveľa vyššie, lebo tisíce ľudí zahynuli len počas cesty do Líbye, ďalší zomreli na mori.

Pri práci s potenciálnymi migrantmi a navrátilcami využívate aplikáciu CommCare. Ako funguje?

Aplikáciu sme sa rozhodli využívať, pretože je veľmi ťažké zbierať dáta a konkrétne údaje počas cesty alebo, keď už sú v cieľovej krajine. Vďaka nej však vieme zacieliť  a spojiť sa s komunitami, kam navrátilci prichádzajú, ale aj s potenciálnymi migrantmi. Máme šťastie, lebo väčšina migrantov z Ghany sa vracia do svojich pôvodných komunít. Stačí sa zaregistrovať a cez aplikáciu vidíme aj, na akých tréningoch sa ľudia zúčastnili, či sú to tréningy na budovanie zručností, poskytovanie psychologickej podpory, keďže takmer všetci, čo sa vrátia, prichádzajú s hlbokými traumami, alebo zapájanie sa do komunitných diskusií. Po každej aktivite si od nich pýtame spätnú väzbu – čo nové ste sa naučili? Zmenilo sa po tréningu nejako tvoje vnímanie nelegálnej migrácie? Vydal by si sa na cestu opäť? Poradil by si niekomu, aby odišiel? – aby sme pochopili, či naše intervencie a stratégie, aké používame, sú efektívne.

Sú?

Myslím, že do veľkej miery áno. Výhoda aplikácie je aj to, že vie fungovať offline, keďže pracujeme aj v komunitách s výpadkami elektriny a slabým prístupom na internet.

Povedzme, že som migrantka, ktorá sa vrátila a chcem sa zapojiť do vašich tréningov. Ako využijem aplikáciu?

Keďže pracujeme s citlivými údajmi a so zvlášť zraniteľnou mládežou, musíme byť opatrní, aké dáta zbierame a uchovávame. Preto napríklad nezhromažďujeme skutočné mená. Poprosíme ich, aby sa prihlásili pod iným menom alebo tak, aby si to len oni zapamätali a v prípade, žeby sa dáta dostali do nesprávnych rúk, nebudú môcť nikoho priamo identifikovať. Pýtame sa ich iba na základné údaje, a keď sa zaregistrujú, dostanú bielu kartičku s QR kódom, ktorý ich prepájajú s profilom, a my si tak môžeme viesť zápisy, kto sa akých tréningov zúčastnil. Tieto údaje sú dostupné len veľmi úzkej skupine projektových manažérov, ale my vďaka tomu vieme spätne vyhodnocovať naše úsilie.

Aké sú najväčšie výzvy v tomto projekte?

Projekt trvá len určitú dobu, začali sme v roku 2017 a projekt končí v septembri 2021. Máme už len zopár mesiacov. Dôležité je, aby sme prichádzali s krokmi, ktoré sú jednak udržateľné, ale musia byť dlhodobé, na to, aby to fungovalo. Len čo financovanie od donorov skončí, bude otázne, či budeme môcť v práci pokračovať. Komunitné diskusie môžu pokračovať, ale ostatné tréningy bez financií na samotných metodikov, na priestory, kde sa môžeme stretávať, to už pôjde ťažko.

Máš informácie alebo údaje aj o ľuďoch, ktorí prešli vašimi programami a aj napriek tomu opäť migrovali?

Áno, stáva sa to. Zo skupiny 180 ľudí, ktorých sme mali v tréningoch zameraných na uplatnenie sa na pracovnom trhu, odišlo zhruba osem ľudí späť do Líbye. Jeden z nich mi aj zavolal. Hovoril, že bol vďačný za tréning a snaží sa aj vďaka nemu nejako sa na ceste zariadiť a plánovať trochu do budúcna, keď si našetrí peniaze. Za to som samozrejme rád, že sa snaží v živote vybudovať si isté plány, no zároveň som bol smutný, keď odišiel. Všetci vedia, aký je môj postoj k odchodom.

Je tvojím zámerom presvedčiť mladých, aby neodchádzali?

Migrácia je dobrá. Nie je to o tom, žeby sme sa snažili niekomu zabraňovať, aby odišli. Problém sú tieto nelegálne cesty, ktoré môžu skončiť tragicky. To by sa nemalo diať.

Ale sám si povedal, že migrovať legálne je takmer nemožné.

Presne tak. Preto by štátne inštitúcie pri riešení a nastavovaní pravidiel mali myslieť na to, že politiky migrácie by mali byť dostatočné transparentné a jednoduchšie. Pretože práve zraniteľná skupina mladých k ním jednoducho prístup nemá. Súčasné politiky legálnej migrácie sú nastavené presne tak, aby pre isté skupiny ľudí neboli ani len možnosťou. 

Odchádzajú viac muži ako ženy?

Muži, ale všímame si, že počet žien, ktoré migrujú, rastie. Tieto nelegálne cesty sú ešte nebezpečnejšie špeciálne pre ženy.

Koľko ľudí prešlo vaším programom? 

Na začiatku to bolo asi 800 ľudí, teraz máme  v databáze okolo 3-4-tisíc. Čo sa týka celkového dosahu aj v ostatných krajinách, máme okolo 600-tisíc účastníkov.

Migrácia býva v komunitách stále tabu téma, ale na komunitných diskusiách môžu navrátilci zdieľať svoje skúsenosti. 

Prejdime k duševnému zdraviu. S mnohými navrátilcami som sa rozprávala o ich duševnom stave a veľa z nich mi povedalo, že boli úzkostliví a niekedy trpeli depresiami. Z toho, čo mi hovorili, som zároveň mala pocit, že tieto následky berú ako prirodzenú súčasť migrácie, kde skrátka treba zaťať zuby. Lenže pri duševnom zdraví sa nedajú traumatické zážitky len tak vypnúť, sami neodídu. 

Presne. Neexistuje navrátilec, ktorý by povedal, že netrpel nejakou formou traumy. To sa snažíme adresovať v rámci projektu. Jednou z prvých vecí je poskytovanie psychologickej podpory a následne tréningy budovania odolnosti, ktoré im pomôžu vybudovať si istú stabilitu v živote. Snažíme sa pracovať aj ostatnými ľuďmi v komunite. Dôležitý je tu proces reintegrácie navrátilca do komunity a práca s okolím, aby lepšie pochopili migračnú skúsenosť a nevyčítali mu, že sa vrátil naprádzno a nie je žiadnym prínosom. Lebo nie všetci rozumejú a uvedomujú si, čím si na cestách a v zahraničí prešli. Snažíme sa vysvetliť, že migrovať nie je tak jednoduché. Ale problémy s duševným zdravím tu ,samozrejme, nekončia, a väčšinu z nich tieto traumy oberajú o spánok. Chce to veľa času, kým sa človek z toho dostane.

Myslíš, že stigma k navrátilcom ešte stále pretrváva alebo pomaly ustupuje? Aká je situácia?

Myslím, že vďaka práci, ktorú v komunitách robíme, sa situácia lepší. Členovia komunity sú lepšie informovaní. Doteraz bola u nich migrácia spojená s očakávaním, že navrátilec prinesie domov peniaze a na ostatné časti cesty a samotného pobytu v zahraničí sa veľmi nepozerali, čo je veľmi zjednodušený pohľad. Keď sa nám podarilo začleniť komunity do diskusií a dozvedeli sa, čo celý proces cesty obnáša, napríklad časté prepady, uväznenia, alebo že za prácu nedostali zaplatené,  zmenili názor. Dokonca aj správy napríklad z BBC pomohli zmeniť vnímanie, pretože ľudia považujú medzinárodné médiá za dôveryhodné. A potom už ani netlačia na svojich blízkych, aby odišli „skúsiť šťastie“, keď videli, že s ich bratmi a sestrami sa zaobchádza tak neľudsky.

Čím začína cesta? Ak by som sa rozhodla, že chcem odísť do zahraničia, koho by som oslovila? Ako to tu funguje? 

Ak začneš hľadať spôsob, ako odísť, nájdeš ho jednoducho. Kedysi stačilo prísť na autobusovú stanicu, kde parkovalo množstvo nákladiakov s ceduľami do Líbye. Vláda to už zakázala, ale informácie nezastavíš. Akonáhle sa rozhodneš, stačí sa opýtať kamarátov či známych,  lebo takmer každý ma vo svojom okruhu známych, ktorí buď odišli, alebo poznajú niekoho, kto sa vrátil.

V pohraničných mestách môžeš stretnúť stovky takýchto mužov, ktorí sú odhodlaní odísť. A súčasťou celého tohto procesu sú skorumpovaní úradníci, ktorým treba zaplatiť, aby si mohli pohnúť z miesta na miesto. A v komunitách, v ktorých pôsobíme, je vysoký počet ľudí, ktorí sa na cestu vydali.

Migrácia je proces. Existujú nejaké siete prevádzačov, agentov, ktorí si z nelegálnych ciest robia biznis? 

Niekde títo agenti sú, ale v týchto komunitách, už len z povahy toho, že emigrácia je tu taká rozšírená, a teda informácie tiež, agenti z toho už veľmi neprofitujú. Vo vlastných komunitách sa o tom ako vycestovať dozvieš veľmi jednoducho. Netreba zabudnúť, že toto je kultúrny a spoločenský problém – vyrastáme v spoločnosti, ktorá glorifikuje možnosť zarobiť si niekde v zahraničí. Aj vlastná babička ti opíše trasu cesty.

Ľudia, ktorí si robia biznis z cesty, sú väčšinou tí v tranzitných krajinách. Sotva sa dostaneš za hranice domovskej krajiny, začneš sa spoliehať na týchto prevádzačov a agentov, najmä vtedy, ak nehovoríš ich jazykom. Nemáš kontrolu nad ničím, a tak ti neostáva nič iné, len nechať sa nimi viesť.

Aký je oficiálny postoj ghanskej vlády k migrácii?

Vláda tvrdí, že migrácia by mala byť riadená, legálna a mala by byť bezpečná a s občanmi by sa malo zaobchádzať dôstojne a v súlade s ľudskými právami. To sa ale nedeje. A nielen v tranzitných a hostiteľských krajinách ako Líbya, ale ani v Európe. Keď sa teda pozrieme komplexne na celé situáciu, ocitneme sa v cykle, kde žiadna zo strán medzinárodné normy a práva nedodržiava. Samozrejme, že vláda verí, že miestne komunity by mali mať prístup k vzdelávaniu a k zamestnaniu, ale len málo sa toho udialo, najmä pre mladých, ktorí vyjdú zo školy.