Maryna a Ulya z Ukrajiny: Vo svojom vnútri nosíme dva domovy

(English version below)

Maryna a Ulya Osipové pochádzajú z Charkiva, ktorý museli opustiť krátko po vpáde ruských vojsk do mesta. Pár dní strávili s rodinou na neďalekej chate, z krajiny nakoniec utiekli. Najprv putovali k priateľom do Bratislavy, potom sa presťahovali do Banskej Štiavnice. Za dva roky života v meste sa stali plnohodnotnou súčasťou komunity, ktorá ich prijala.

Maryna ako bývalá učiteľka štrikovania pletie rôzne výrobky, robí workshopy a vzdelávacie videá, organizuje umelecké výstavy. Je súčasťou banskoštiavnickej štrikérskej skupiny Stitches Bitches a spolupracuje so značkou SashaSi. 

Ulya tento rok ukončila povinnú jedenásťročnú školskú dochádzku a vracia sa na Ukrajinu, kde bude na univerzite študovať manažment. Rada vyšíva a vyrába ukrajinské korálkové náhrdelníky. Otec bojuje od úplného začiatku vojny na fronte a  podľa Ulyiných slov prešiel výraznou zmenou osobnosti. 

Druhá dcéra Mariana sa medzitým presťahovala do Švajčiarska, kde plánuje študovať a pracovať.

Pamätáte si na moment, keď ste sa dozvedeli, že Rusko napadlo Ukrajinu?

U: V ten deň sme mali písať dôležitú písomku. Večer predtým som váhala, či sa budem učiť, alebo pôjdem spať. Šla som si nakoniec ľahnúť s myšlienkou, že bude ako bude. 

Zobudila som sa okolo štvrtej, keď sa začala vojna. Bolo to strašné ráno. Človek pozerá do okna, je tma, potom výbuch a oranžové nebo. Prvé, čo zo sestry vypadlo, bolo: „Vezmi zlato!“ Brala som náušnice, do toho vybuchovali bomby. Neboli ani ďaleko, ani blízko, ale počuli sme ich. 

Keď som sa pozrela do chodby, otec tam už stál oblečený vo vojenskom. Objal nás s tým, že nevie, kedy sa stretneme. Ako ho mama odprevádza k autu, hovorila som samej sebe, že si musím zapamätať každý detail, lebo toto je možno posledný raz, kedy ho vidím. 

Maryna, ako ste to vnímali vy?

M: Manžel iba povedal: „Musím ísť.“ Nebola som prekvapená, poznala som ho. Dohodli sme sa, že s dcérami a rodičmi odídeme z Charkiva, lebo tam nebolo bezpečne. 

Pre mňa ako matku to bolo v prvom rade o tom, že musím zachrániť seba, svoje deti a rodičov. Rozumela som tomu, že môj manžel ide bojovať do vojny a ja musím ochrániť našu rodinu. Rodičia však odmietli ísť do zahraničia, bolo to pre nich ďaleko. 

Pár dní sme pobudli na chate svokrovcov, ale keď mi manžel dal vedieť, že Rusi okolo Charkiva ubližujú deťom a mladým, rozhodla som, že musíme ísť ďalej.

Ulya, keď ste hovorili, že otec sa v to ráno obliekol hneď do vojenského – on je vojak alebo dobrovoľník?

U: Dobrovoľník. 

Na Ukrajine sa dlhšie šírili informácie o tom, že bude vojna. Otec bol súčasťou skupiny mužov, ktorá sa na túto situáciu pripravovala. Chceli pomôcť ukrajinským vojakom. Všetko mali nachystané. V to ráno dostal iba telefonát, že sa začala vojna. 

Boli ste v kontakte s viacerými priateľmi a ľuďmi, ktorí opustili Ukrajinu. Preberali ste s nimi možnosti, kam odísť. Nakoniec ste šli do Bratislavy. Prečo?

M: Rozhodovali sme sa medzi Slovenskom a Poľskom. 

Dobrovoľníci z hraníc nám odporučili, aby sme necestovali do Poľska, že je tam už priveľa Ukrajincov.

V Bratislave už dva roky žili manželovi kamaráti a poradili nám, aby sme prišli na Slovensko. Boli podporní, vysvetlili nám, čo máme robiť, pomohli vybaviť všetky papiere. Boli tu milí ľudia, bezpečie a blízko na Ukrajinu.

Týždeň sme boli v Bratislave a potom sme odišli do Banskej Štiavnice. 

Prečo práve tam?

U: Mama na Facebooku zverejnila správu, že mama s dcérou hľadajú byt a prácu. Ozvala sa nám Ivana z Banskej Štiavnice, podľa vlastných slov z malej dedinky, ktorá nám ponúkla ubytovanie. 

M: Hľadali sme hlavne miesto, kde je škola a práca, nemali sme vysoké nároky.

 

Ako sa cítite v Banskej Štiavnici? 

U: Už ako doma, som do nej zamilovaná. Keď sme sem prišli, boli sme z toho prostredia uchvátené.

Žijeme tu iba dva roky, ale bolo to veľmi hutné obdobie. Pozná nás snáď celá Štiavnica, cítime sa ako v jednej veľkej rodine. 

Na začiatku som ju však odmietala. Svoj domov som predsa už mala na Ukrajine, nechcela som druhý. Potom sa to zmenilo. Rozumeli sme si a zistila som, že môžeme mať aj viac ako len jeden domov. Vtedy som si povedala, že aj teraz a tu sme doma. 

Je to tak, že človek môže mať viac domovov a všade môže byť doma tam, kde mu je dobre?

M: Áno. 

Tiež som si na začiatku myslela, že domov je len jeden. Ale nie je. Domov je tam, kde ťa ľudia majú radi, milujú, zaujímajú sa o teba, chcú pomôcť a je to vzájomné. Čakajú na teba, kým sa odniekiaľ vrátiš. 

Keď sme vycestovali na pár dní na Ukrajinu, veľa ľudí nám písalo, či sme v poriadku, kedy sa vrátime, že im chýbame. Čakali na nás rovnako ako blízki na Ukrajine, ktorých sme šli navštíviť. Vo svojom vnútri nosíme dva domovy. 

Čo bolo pre vás najťažšie, keď ste sem prišli?

U: Jazyk. Pamätám si, že v období, keď som už celkom dobre rozumela, som sa chcela s ľuďmi rozprávať alebo povedať niečo zaujímavé či vtipné, ale nešlo to. Moja slovná zásoba bola ešte obmedzená. Občas to skončilo trápne, nepodarilo sa mi trafiť pointu. 

Alebo keď som sa predstavila a zistili, ako sa volám. Automaticky ma škatuľkovali iba ako Ukrajinku. Nevnímali ma ako babu, ktorá je vtipná, zaujímavá, veľa zažila, mnohé pozná. Dostala som nálepku človeka, s ktorým sa nedá rozprávať o inom, iba o vojne či politike. Myslela som si, že to časom prejde, ale skôr sa to zhoršuje. 

Nevidia nás ako komplexné osobnosti, sme pre nich len Ukrajinky, utečenky. 

Maryna, pre vás bolo čo náročné?

M: Na začiatku boli dcéry v eufórii z nového miesta. Po dvoch-troch týždňoch začali upadať do akejsi depresie. Mala som dve dievčatá v puberte, ktoré navyše prežívali stres z vojny. Ulya je silná lokálpatriotka, celú situáciu intenzívne prežívala. Sledovala správy, začala sa pýtať, prečo sme tu a nie na Ukrajine, chcela pomáhať. Keď sme si povedali, že pomáhať môžeme aj odtiaľto, upokojila sa.

Následne som bojovala so slovenčinou. Nešlo mi do hlavy, prečo si nedokážem zapamätať taký podobný jazyk. Potom som pochopila, že môj mozog potrebuje nejaký čas a po polroku sa to zlomilo. 

Maryna, vy štrikujete rôzne výrobky, organizujete workshopy, robíte vzdelávacie videá, ste členkou banskoštiavnickej skupiny štrikérok Stitches Bitches. V Banskej Štiavnici ste mali dokonca umeleckú výstavu, ktorej ústrednou témou boli Dva domovy. Ako sa to všetko začalo?

M: To sú moje korene.

Babička Galia vyšívala; veľké tradičné ukrajinské uteráky či obliečky na posteľnú bielizeň. Niektoré jej uteráky mám doma doteraz. Ručné práce sme mali v rodine. 

Mama sa im však nevenovala, lebo sa starala o súrodencov. Jej sestra Lidia ma naučila vyšívať a šiť, spolu sme štrikovali. 

Keď šli dcéry do prvej triedy, vyšila som im blúzky – vyšivanky. Je to ukrajinská tradícia. Mama svojim deťom na sviatok vyšije košeľu, aby sa im darilo a boli šťastné. Ak ich má niekto veľa, ide o bohatú rodinu.

Štrikovať som začala, keď som ešte nechodila do školy, mala som šesť rokov. Poprosila som rodičov, aby mi kúpili ihlice a vlnu. Učila ma mamina kolegyňa, potom aj teta, čítala som knihy, v škole sme mali krúžky.

Ručné práce sa u vás dedia z generácie na generáciu. Ulya, aj vy sa nejakým venujete?

U: Ja neštrikujem. Nechcem robiť to, čo mama (smiech). 

Baví ma vyšívať obrazy krížikom. Vyrábam tiež náhrdelníky s ukrajinským vzorom pletené z malých korálok. Na Ukrajine sa to volá silyanka alebo gerdan.

Raz som vyrobila jeden pre dobrovoľníčku Anželu, ktorá pomáha otcovej jednotke. Zbiera oblečenie, jedlo, vybavuje nemocnicu, keď potrebujú. Od prezidenta Zelenského dostala ocenenie Zlaté srdce. Chcela som sa jej nejako poďakovať. 

Náhrdelník bol obrovský, pletenie mi trvalo osemdesiat hodín. Vôbec som nestíhala, tak som ho plietla v noci vo vlaku, aby som jej ho odovzdala, keď budem na Ukrajine. Bola som naň veľmi hrdá. 

Maryna, spomínali ste, že máte dve dcéry. Na Slovensku žijete vy dve s Ulyou, kde je tá druhá?

M: Po vypuknutí vojny s nami prišla na Slovensko, ale v novembri sa presťahovala. S priateľom odišli do Švajčiarska. Momentálne obaja študujú nemčinu, lebo tam chcú pracovať. 

Váš manžel a otec bojuje na fronte. Ako sa má?

U: Odkedy sa Rusi otočili na Charkovskú oblasť, má sa ťažšie. Celkovo sa cíti veľmi unavený, ale žije. Veľa toho zažil, potrebuje si oddýchnuť, ale zatiaľ nemôže. 

Občas dostane voľno, snažíme sa s ním volať, ale nie vždy to je možné. Vieme, že nám nehovorí všetko, čo sa tam deje, aby sme príliš nad ním nerozmýšľali a nebáli sa. 

Zároveň vnímam, že je to iný človek, akým bol pred 24. februárom 2022. Ale stále je to ten môj otec a má v nás obrovskú oporu. 

V čom je iný? Čo sa zmenilo?

U: Myslela som si, že vojna musí človeka zoceliť, ale s otcom to bolo naopak. 

Predtým bol veľmi prísny, teraz je citlivejší. Zavolá nám len preto, aby nám povedal, že nás miluje, že sme najlepšie, čo sa mu v živote stalo. Uvedomuje si, že nikto z nás nevie, čo sa môže stať. 

Keď sme ho prišli navštíviť na pár dní na Ukrajinu, na stanici nás začal objímať. Bolo to veľmi pekné. Keď nás odprevádzal, začal plakať. Vidíš plakať obrovského muža. 

M: Vojna akoby odkrýva v ľuďoch to skutočné; to, čo v nich bolo pred vojnou, ale nedávali to tak najavo. Niektorí zhrubli, na ňom sa prejavila tak, že sa otvára, viac prejavuje city.

Ako často spolu komunikujete?

M: Vo voľných chvíľach nám píše, že mu chýbame. Každé ráno sa ozve s prianím dobrého rána. 

Nikdy mu nevolám prvá, lebo neviem, čo sa tam v tom momente deje. 

Keď sa chystá na frontovú líniu, dáva nám vedieť, že nebude volať ani písať. Občas o ňom nemáme žiadne informácie aj tri-štyri dni. Viem, že je v poriadku, keď si pozrel alebo lajkol naše storky na sociálnych sieťach. Alebo keď žartuje. Občas nás počúvajú chlapi, s ktorými je na fronte, a vtipkujú. Niekedy je to čierny humor. Teším sa z toho, že držia spolu. 

Ulya, vy končíte jedenásťročnú školskú dochádzku a na vysokú školu chcete chodiť na Ukrajine. Prečo ste sa rozhodli manažment študovať tam a nie na Slovensku či v inej krajine? 

U: Toto je pre mňa veľmi citlivá téma. Veľa ľudí sa ma na to pýta a ja ešte úplne nerozumiem tomu, prečo som sa tak rozhodla. 

Ukrajina mi veľmi chýba a obávam sa, že ak na Slovensku ešte nejaký čas ostanem, už sa tam nikdy nevrátim ako domov. Žijem dvojaký život – online na Ukrajine, fyzicky som tu na Slovensku. Počúvam ukrajinskú hudbu, bavím sa s kamarátmi z Ukrajiny, učím sa na ukrajinskej škole. A potom zistím, že moja obľúbená kapela má koncert v Kyjeve, kamarátka mi píše, či tam náhodou nie som, či sa nestretneme. Akoby som chcela žiť na Zemi, ale ja som na Marse. Je mi veľmi smutno.  

Chcem študovať v ukrajinčine, baviť sa o veciach, ktoré odmalička poznám, pomáhať. 

Nechcem, aby o desať rokov Ukrajina prestala existovať.

Z toho, ako hovoríte o sebe navzájom, o sestre alebo otcovi, je cítiť, že ste veľmi súdržná rodina. Aký je váš recept na pevné rodinné vzťahy?

M: Je to láska a rešpekt. Každý človek má svoj názor a nesnažím sa ho nasilu meniť. Rešpektujem to, čo naše dcéry chcú. Je v tom veľa rozhovorov; rozprávať sa je veľmi dôležité. 

Ak si niečo želajú, spoločne to preberáme a premýšľame nad tým, či to je alebo nie je dobrý nápad a prečo. Aby samy prišli k záveru.  

Keď Ulya nemá dobrú náladu, hľadám spôsob, ako zistiť, čo má v hlave, prečo sa necíti dobre. Robím to s láskou, lebo láska sa človeku vráti. 

Každá rodina vzniká vlastne tak, že z lásky dvoch sa narodí jeden. 

U: Veľmi dôležitá je sloboda. Napríklad keď chcem ísť do inej krajiny na dovolenku sama, doma iba oznámim, že idem. Moje kamarátky sú z toho v šoku, že sa nemusím pýtať a rodičia mi to dovolia. Prečo by museli okolo mňa chodiť a držať ma za ruku? Sestra sa odsťahovala do Švajčiarska, keď mala osemnásť, a naši rodičia to zvládli. 

A človek sa tej slobody na začiatku aj bojí, ale v dospelom živote mu to pomôže. 

Text vyšiel v tohtoročnom MAGAZÍNE FJÚŽN.

---

Maryna and Ulya from Ukraine: We Carry Two Homes Within Us

Maryna and Ulya Osipova come from Kharkiv, which they had to leave shortly after the Russian invasion of the city. They spent a few days with family at a nearby cottage, and eventually fled the country. First, they stayed with friends in Bratislava and then moved to Banská Štiavnica. After two years of living in the town, they became an integral part of the community, which embraced them.

Maryna is a former knitting teacher who now knits various items, holds workshops, creates educational videos, and organizes art exhibitions. She is part of the Banská Štiavnica knitting group „Stitches Bitches“ and collaborates with the SashaSi brand.

This year, Ulya finished her mandatory eleven years of schooling and is returning to Ukraine to study management at university. She enjoys embroidery and making Ukrainian beaded necklaces. Her father has been fighting at the front since the very beginning of the war, and according to Ulya, he has undergone a significant personality change.

Meanwhile, Maryna’s other daughter has moved to Switzerland, where she plans to study and work.

Do you remember the moment when you found out that Russia had invaded Ukraine?

Ulya: That day we were supposed to write an important exam. The night before, I was debating whether to study or go to sleep. I ended up going to bed, thinking, „Whatever will be, will be.“

I woke up around 4 a.m., when the war started. It was a terrifying morning. You look out the window, it’s dark, then an explosion, and the sky turns orange. The first thing my sister said was, „Take the gold!“ I grabbed the earrings, and the bombs started exploding. They weren’t too far, but not too close either, but we could hear them.

When I looked down the hall, my father was already dressed in his military gear. He hugged us and said he didn’t know when we’d meet again. As my mom was seeing him off to the car, I kept telling myself to remember every detail because this might be the last time I’d see him.

Maryna, how did you feel?

Maryna: My husband just said, “I have to go.” I wasn’t surprised, I knew him well. We agreed that I would leave Kharkiv with our daughters and parents because it wasn’t safe there.
As a mother, my priority was saving myself, my children, and my parents. I understood that my husband was going to fight, and I had to protect our family. However, my parents refused to go abroad—it was too far for them.

We spent a few days at my in-laws‘ cottage, but when my husband informed me that Russians around Kharkiv were harming children and young people, I decided we had to go further.

Ulya, when you said that your father put on his military gear immediately that morning—was he a soldier or a volunteer?

Ulya: A volunteer.

There had been talk in Ukraine for some time that war was coming. My father was part of a group of men preparing for the situation. They wanted to help Ukrainian soldiers. Everything was ready.

That morning, he just got a call saying the war had begun.

You were in contact with many friends and people who left Ukraine. Did you discuss options for where to go. You ended up in Bratislava. Why?

Maryna: We were deciding between Slovakia and Poland.
Volunteers at the border advised us not to go to Poland because too many Ukrainians were already there.

My husband’s friends had been living in Bratislava for two years and suggested we come to Slovakia. They were supportive, explained what we needed to do, and helped with all the paperwork. There were kind people here, it was safe, and it was close to Ukraine.
We stayed in Bratislava for a week and then moved to Banská Štiavnica.

Why did you go there?

Ulya: Mom posted on Facebook that a mother and daughter were looking for a place to live and work. Ivana from Banská Štiavnica responded, saying she lived in a small village and offered us accommodation.

Maryna: We were mainly looking for a place with a school and work opportunities; we didn’t have high expectations.

How do you feel in Banská Štiavnica?

Ulya: It feels like home, I’m in love with it. When we arrived, we were captivated by the environment.

We’ve only been here for two years, but it has been an intense period. It seems like the whole of Štiavnica knows us, and we feel like part of one big family.

At first, I resisted it though. I already had a home in Ukraine, I didn’t want another one. But then things changed. We found understanding, and I realized that we could have more than one home. That’s when I told myself that we are home now, too.

Can it be that one can have more than one home and feel at home wherever they feel good?

Maryna: Yes.

I used to think that home is just one place, but it’s not. Home is where people care about you, love you, are interested in you, and want to help. It’s mutual. They wait for you to return.

When we went to Ukraine for a few days, many people wrote to ask if we were okay, when we’d return, and that they missed us. They were waiting for us just like our loved ones in Ukraine, whom we went to visit. We carry two homes within us.

What was the hardest thing for you when you came here?

Ulya: The language. I remember when I was finally understanding things well, I wanted to talk to people or say something interesting or funny, but I couldn’t. My vocabulary was still limited. Sometimes it ended awkwardly, and I couldn’t land the point.

Or when I introduced myself, and they heard my name, they automatically labelled me as just a Ukrainian. They didn’t see me as someone funny, interesting, with a lot of experience. I got the label of someone you can only talk to about war or politics. I thought it would pass with time, but it’s getting worse.

They don’t see us as complex individuals; to them, we’re just Ukrainians, refugees.

Maryna, what was difficult for you?

Maryna: In the beginning, my daughters were euphoric about the new place. After two or three weeks, they started to fall into a kind of depression. I had two teenage girls going through the stress of war. Ulya is a strong local patriot and was deeply affected by the situation. She watched the news and started questioning why we were here and not in Ukraine; she wanted to help. When we agreed that we could help from here, she calmed down.

Then I struggled with the Slovak language. I couldn’t understand why I couldn’t remember such a similar language. Later, I realized that my brain just needed time, and after six months, it clicked.

Maryna, you knit various items, organize workshops, create educational videos, and are a member of the knitting group “Stitches Bitches” in Banská Štiavnica. You even had an art exhibition in Banská Štiavnica, with the central theme of “Two Homes.” How did all this start?

M: These are my roots.

My grandmother Galia used to embroider large traditional Ukrainian towels and bed linens. Some of her towels are still in my home. Handcrafts were always in our family.

However, my mother didn’t have time for them because she was taking care of her siblings. Her sister Lidia taught me how to embroider and sew, and we knitted together.

When my daughters started first grade, I embroidered blouses for them. It’s a Ukrainian tradition. Mothers embroider shirts for their children on holidays to wish them success and happiness. If someone has many shirts, it means the family is wealthy.

I started knitting before I even went to school; I was six years old. I asked my parents to buy me knitting needles and wool. My mother’s colleague taught me, then my aunt, and I also read books. We even had knitting clubs in school.

Handcrafts are passed down through generations in your family. Ulya, do you also do any crafts?

U: I don’t knit. I don’t want to do what my mom does (laughs).

But I enjoy embroidering cross-stitch pictures. I also make necklaces with Ukrainian patterns, woven from small beads. In Ukraine, it’s called silyanka or gerdan.

Once, I made one for a volunteer named Angela, who helps my father’s unit. She collects clothes, food, and helps organize hospital supplies when needed. She was awarded the Golden Heart by President Zelensky. I wanted to thank her.

The necklace was huge, and it took me eighty hours to weave. I was running out of time, so I ended up weaving it on the train at night, just so I could give it to her when I was in Ukraine. I was very proud of it.

Maryna, you mentioned you have two daughters. You and Ulya live in Slovakia, but where is the other one?

M: She came with us to Slovakia when the war broke out, but in November, she moved with her boyfriend to Switzerland. They are both studying German right now because they want to work there.

Your husband and father are fighting on the front. How is he doing?

U: Since the Russians turned towards the Kharkiv region, things have been harder for him. He feels very tired overall, but he’s alive. He’s been through a lot and needs rest, but he can’t take a break yet.

Sometimes he gets leave, and we try to call him, but it’s not always possible. We know he doesn’t tell us everything that’s happening there, so we won’t worry too much.

I also sense that he’s a different person from who he was before February 24, 2022. But he’s still my dad, and he has strong support in us.

In what way is he different? What has changed?

U: I thought war would make someone tougher, but it was the opposite with my dad.

He used to be very strict, but now he’s more sensitive. He’ll call just to tell us that he loves us, that we are the best thing that ever happened to him. He realizes that none of us knows what could happen.

When we visited him for a few days in Ukraine, he hugged us at the station. It was really nice. When he saw us off, he started crying. You see this big man crying.

M: War seems to reveal what’s inside people; what was already there but wasn’t shown so much before. Some people have become harsher, but for him, it has made him more open, and he shows his emotions more.

How often do you communicate with him?

M: In his free moments, he writes that he misses us. Every morning, he wishes us a good day.

I never call him first because I don’t know what’s happening there now.

When he’s preparing to go to the front line, he lets us know that he won’t be calling or texting. Sometimes we don’t hear from him for three or four days. I know he’s okay when he’s looked at or liked our stories on social media. Or when he jokes. Sometimes the guys on the front listen in and joke around. Occasionally, it’s dark humour. But I’m happy they support each other.

Ulya, you’re finishing your 11-year school education and plan to go to university in Ukraine. Why did you decide to study management there and not in Slovakia or another country?

U: This is a very sensitive topic for me. A lot of people ask me, and I still don’t fully understand why I made that decision.

I miss Ukraine a lot, and I’m afraid that if I stay in Slovakia for much longer, I will never return there as home. I live a double life—online, I’m in Ukraine, but physically, I’m here in Slovakia. I listen to Ukrainian music, talk to my friends in Ukraine, and study at a Ukrainian school. Then I realize my favourite band has a concert in Kyiv, my friend texts me asking if I’ll be there and if we’ll meet. It’s like I want to live on Earth, but I’m on Mars. It makes me sad.

I want to study in Ukrainian, talk about things I’ve known since childhood, and help.

I don’t want Ukraine to stop existing in ten years.

From the way you talk about each other, your sister, or your father, it’s clear that you are a very close-knit family. What’s your secret to strong family relationships?

M: It’s love and respect. Everyone has their own opinion, and I don’t try to force it to change. I respect what our daughters want. There’s a lot of conversation involved; talking is very important.

If they want something, we discuss it together and think about whether it’s a good idea or not, and why. So they can come to their own conclusion.

When Ulya isn’t in a good mood, I try to find a way to understand what’s on her mind and why she feels that way. I do it with love because love comes back to you.

Every family is created from the love of two people, which brings about a new life.

U: Freedom is important. For example, when I want to go to another country for a vacation by myself, I just let them know I’m going. My friends are shocked that I don’t need to ask and that my parents allow it. Why would they need to hover around me and hold my hand? My sister moved to Switzerland when she was eighteen, and our parents handled it.

At first, freedom can be scary, but it helps a lot in adult life.