Majiteľ peruánskej reštaurácie: Eslovenčina je ťažká
Pochádza z Limy, hlavného mesta Peru, ale už vyše tridsať rokov s prestávkami žije na Slovensku. V osemdesiatych rokoch sem prišiel študovať jadrovú fyziku. Naučil sa po slovensky, obľúbil si krajinu a v piatom ročníku sa oženil so Slovenkou. Po skončení školy Slovensko opustil, aby sa doň o pár rokov vrátil urobiť doktorát, znovu ho opustil a napokon sa doň natrvalo aj s rodinou presťahoval. Spočiatku pracoval v banke, chýbala mu však peruánska strava a tak sa rozhodol založiť reštauráciu, v ktorej sa dodnes stretáva latinsko-americká komunita žijúca na Slovensku. Neskôr si založil aj cestovnú kanceláriu, odvtedy sprevádza skupinky španielsky hovoriacich turistov po Slovensku a Slovákov po Latinskej Amerike. O živote na Slovensku ale aj o Peru napísal množstvo blogov, ktoré čítali tisíce ľudí. V júni mu vo vydavateľstve Ikar vyjde kniha s názvom Eslovenčina je ťažká. Život cudzinca na Slovensku. Rozprávali sme sa s Carlosom Arturom Sotelom Zumaránom.
Kedy a prečo ste prišli na Slovensko?
Prišiel som sem študovať v roku 1984. Socialistické krajiny ponúkali štipendiá do celého sveta. Každá krajina potrebovala platiť časť svojho HDP do OSN a Československo, keďže nemalo valuty, ju platilo prostredníctvom štipendií ľuďom z rozvojových krajín. V tom čase tu študovalo veľa ľudí na rôznych univerzitách, keď som prišiel ja, bolo to približne 150 ľudí.
Po skončení vysokej školy ste sa vrátili do Peru. Čo vás priviedlo naspäť na Slovensko?
My sme sa chceli vrátiť, podľa nás tu je lepšie. V Peru a celej Latinskej Amerike vás môžu na ulici okradnúť, výnimočné nie sú ani prepady, ktoré sa dejú skôr v okrajových častiach ako vo veľkých mestách. Z tohto pohľadu je Slovensko bezpečnejšia krajina. Ďalšou výhodou života na Slovensku je menší rozdiel v príjmoch. V Latinskej Amerike človek, ktorý pracuje v dobrej firme, môže zarábať päťkrát viac ako napríklad robotník v továrni, tie rozdiely sú tam priepastné. Na Slovensku tie rozdiely sú, ale takí ľudia zarábajú, povedzme, dvakrát viac, ale nie päť až šesťkrát viac.
Carlos Sotelo Zumarán nás privítal vo svojej reštaurácii Casa Inka; foto: Andrea Kalinová
Slováci nie sú známi ako národ, ktorý by s otvorenou náručou prijímal cudzincov. Aké máte vy skúsenosti?
Slováci sú otvorení a priateľskí, pokiaľ sa nevyjadrujú na sociálnych sieťach. Niektorí cudzinci mi hovorili, že mali problém napríklad na vidieku. Ja som mal skôr také zážitky, že keď ľudia v dedinskej krčme zistili, že je tam cudzinec, ktorý sa s nimi vie rozprávať po slovensky, tak si prišli hneď prisadnúť, platili borovičku, čo ja nemám rád, lebo ma chcú vždy opiť. Ľudia sú priateľskí, pokiaľ vás poznajú. Keď Kotleba robil pochody, tak sa mi páčilo, že ľudia zorganizovali aj antifašistické pochody, kde bolo omnoho viac ľudí.
Je niečo, čo vám na Slovensku chýba?
Najviac mi chýba more. Vyrastal som v Lime, kde je z každého miesta v meste vidieť more. Odkedy však častejšie cestujem do Peru, už mi až tak nevadí.
Reštaurácia Casa Inka; foto: Andrea Kalinová
Ako vznikol nápad založiť si na Slovensku peruánsku reštauráciu?
Ako Peruánec vždy vyhľadávam peruánske jedlo a ani v okolitých metropolách ako Viedeň, Budapešť či Praha som nenatrafil na takéto reštaurácie. Chýbala mi peruánska kuchyňa a aj miesto, kde by sa ľudia z Latinskej Ameriky mohli stretávať. Reštauráciu sme otvorili s kamarátom, istý čas sme ju riadili spolu, neskôr sa on rozhodol, že už reštauráciu nechce a posledné roky som majiteľom ja. Boli sme prví, čo sme tu otvorili peruánsku reštauráciu. V súčasnosti sú vo Viedni už tri, v Prahe a Budapešti vznikli, ale majitelia bojovali s problémami a preto ich zatvorili. Ingrediencie si objednávame zo Španielska, kde sa peruánska kuchyňa teší veľkej popularite a nie je problém zohnať čokoľvek vo veľkoobchodoch. Mäso a zeleninu máme zo Slovenska, spočiatku bolo ťažšie kúpiť niektoré bylinky alebo zeleninu, ale dnes sa dajú bežne zohnať.
Stala sa reštaurácia Casa Inka miestom, kde sa stretáva latinsko-americká komunita? Koľko ľudí ju tvorí?
Latinsko-americká komunita žijúca na Slovensku nie je veľká, tvoria ju väčšinou Mexičania, Brazílčania a Kubánci. Peruáncov tu žije možno štyridsať, z ktorých viac ako polovica v Bratislave. Komunita, ktorá sa v reštaurácii stretáva nie je organizovaná, stretávajú sa tu prirodzene, chodia sa sem najesť, vypiť si pivo, osláviť narodeniny alebo keď je futbal, prídu si ho sem spoločne pozrieť a dajú si tričká svojej krajiny. Organizované stretnutia bývajú inde, sú napríklad také skupiny, ktoré sa chodia rozprávať po španielsky, ale väčšinou sa nechodí do reštaurácie, ale do kaviarne. Našu reštauráciu najviac navštevujú Slováci, domáci z okolia si ju našli a zvykli si sem chodiť. Máme klientelu, ktorá sem chodí pravidelne a často, aj počas víkendov. Poznám niektorých hostí, ktorí sem chodia niekoľko rokov. Keby sme sa zameriavali len na našu komunitu, to by sme už dávno zavreli.
Zorganizovať, aby na Slovensko prišiel pracovať kuchár priamo z Peru a aby tu dostal pracovné povolenie trvá minimálne pol roka. Carlos však volí zložitejšiu cestu, pretože chce, aby v jeho reštaurácii chutilo jedlo, akoby ste ho jedli v Peru; foto: Andrea Kalinová
Ako komunita z Latinskej Ameriky sme sa ale tento rok prvýkrát zapísali na beh od Tatier k Dunaju, čo je štafetový beh, kde dvanásti bežci bežia 10 kilometrov a takto sa trikrát prestriedajú. Celý náš bežecký tím sa skladá čisto z ľudí z Latinskej Ameriky: z Nikaraquy, Kolumbie, Ekvádoru, Mexika, Peru a tak ďalej.
Nebáli ste sa, že keď nebudete ponúkať aj slovenské jedlá, budete mať menej zákazníkov? Mnohé reštaurácie to tak robia. Nie je napríklad raritou, že vo vietnamskom bistre si môžete objednať aj vyprážaný syr.
Varíme čisto peruánske jedlo, pokiaľ to jedlo nie je rovnaké ako v Peru, tak ho nevaríme, je to naša zásada. Na začiatku boli hostia nahnevaní a pýtali sa nás, prečo nerobíme napríklad vyprážaný syr, potom si ale všimli, že sa to nechystáme zmeniť. Kuchárov máme priamo z Peru. Už viackrát chcel u nás niekto variť, ale my si zakladáme na tom, že máme len peruánskych kuchárov. Funguje nám to a ľudia k nám chodia, tak sme radi.
Ktoré jedlo je najobľúbenejšie?
Som veľmi prekvapený, že Slováci majú najradšej národné jedlo, ceviche de pescado, kúsky surovej morskej tresky, ktoré sa marinujú v limetkovej šťave s chilli papričkami, čím menia svoju konzistenciu, ale podávajú sa surové. Ďalšie veľmi populárne jedlo je Lomo saltato, sú to kúsky hovädzieho mäsa s osmaženou červenou cibuľou, paradajkami, koriandrom a sójovou omáčkou a potom steaky s banánmi.
Presťahovali ste sa z Peru na Slovensko, ale v posledných rokoch netrávite vo svojej rodnej krajine a celkovo v Latinskej Amerike málo času. Založili ste si cestovnú kanceláriu, pretože vám chýbal domov?
Práveže to bolo presne naopak. Mám rád históriu a v Bratislavskom informačnom centre bola kedysi ponuka kurzov pre sprievodcov. Záujemcov lákali na to, že sa naučia históriu a spoznajú pamiatky, nič z toho som v tom čase nepoznal a tak som sa zapísal. Keď som skončil kurz, hneď mi volali z BKIS, že potrebujú sprievodcov a či nechcem sprevádzať po španielsky. Trošku som sa bál, ale odhodlal som sa a začal som sprevádzať. Potom som začal písať blog po španielsky o Slovensku a mal som turistov Španielov, ktorých som sprevádzal po Slovensku.
Carlos Sotelo Zumarán sprevádza Slovákov po svojej rodnej krajine a ďalších častiach Latinskej Ameriky; foto: Andrea Kalinová
Rôzni Slováci, ktorých som spoznal, chceli cestovať do Peru, tak som si povedal, že skúsim vycestovať s prvou skupinou, ktorú tvorili najmä moji kamaráti. Tak som si otvoril cestovnú kanceláriu, kvôli tomu som šiel študovať na ekonomickú univerzitu. Najskôr som sprevádzal mojich kamarátov a ich známych. Začal som písať aj blog po slovensky o Slovensku ale aj o Peru, ktorý mal veľmi veľkú čítanosť. Písal som ho asi štyri roky a cez tento blog sa ľudia prihlasovali aj na zájazdy. Od minulého roku sa venujem hlavne cestovnej kancelárii. Reštauráciu kontrolujeme s manželkou, ale už je ustálená. Tento rok mám päť zájazdov pre 10 až 15 ľudí, organizujeme cesty do Peru, Bolívie, Ekvádoru a Mexika a zatiaľ sa mi to darí.
Vaše blogy onedlho vyjdú aj knižne vo vydavateľstve Ikar. Ako vznikol názov knihy Eslovenčina je ťažká?
Súvisí to s mojimi začiatkami na Slovensku a s učením sa slovenčiny. Španielčina totiž nemá žiadne slovo, ktoré by sa začínalo na „s“. Po španielsky sa slovenčina povie „eslovaco“, španielčina „espagnol“ a my, keď sme tu študovali, tak nám robil veľký problém vysloviť slovo „slovenčina“ a všetci sme hovorili: „rozprávame po eslovensky alebo po ešpanielsky.“ Tak som pomenoval aj blog, z ktorého kniha veľa čerpá. Už mi z vydavateľstva poslali prvé náhľady a veľmi sa z nich teším.
