Ku-klux-klan. Reportáž o hnutí, ktoré hlása lásku k sebe samému
,,Ľudia nenávidia iných ľudí, pretože sa ich boja, a to vyplýva z toho, že ich nepoznajú, a nepoznajú ich preto, lebo žijú oddelene. Nás učili nenávisti k čiernym. A čiernych učili nenávisti voči nám.“ (Johnny Lee Clary, bývalý člen klanu, s. 244-245)
Katarzyna Surmiak-Domańska (1967) je reportérka a spisovateľka, ktorej pozornosti neunikol nárast rasového povedomia a nacionalistických prúdov v rodnom Poľsku, ale aj inde vo svete. Ako sama hovorí, vždy ju viac zaujímalo rozprávanie kata, než príbeh jeho obete. Stotožniť sa s pozíciou obete totiž nie je náročné, no pasovať sa do role človeka, ktorý ubližuje druhému človeku? To je priam nemožné. Prostredníctvom knihy Ku-klux-klan. Tady bydlí láska sa snaží nájsť odpoveď na otázku, čo je príčinou skutočnosti, že toto radikálne hnutie je v USA dodnes živé a teší sa z početnej skupiny prívržencov. Aby túto otázku dokázala zodpovedať, rozhodla sa zúčastniť celoštátneho zjazdu Ku-klux-klanu v meste Harrison v americkom Arkansase.
Autorka svoje rozprávanie začína opisom prípadu, ktorý vyšetrovala FBI v 60. rokoch 20. storočia. Prípad, ktorého cieľom bolo objasniť okolnosti smrti troch mladých pracovníkov Kongresu za rasovú rovnosť, dostal krycí názov Horiace Mississippi (MIBURN). Udalosti vraždy zasadzuje do širšieho kontextu spoločensko-politických zmien tohto obdobia. Praktické dôsledky konca rasovej segregácie v USA, ktoré zahŕňali širokú škálu činností, od zmiešanej výučby detí na školách až po využívanie rovnakých toaliet, boli pre mnohých obyvateľov juhu niečím nemysliteľným. Mali dojem, že sa ich ,,Severania“ opäť snažia poučovať, ako majú žiť. Autorka čitateľom približuje obete zločinu a ich cestu do Kongresu pre rasovú rovnosť. No venuje sa aj opisu osobností páchateľov, ktorí boli členmi organizácie Bielych rytierov Ku-Klux-Klanu z Mississippi. Tieto postavy, a to v podstate platí pre väčšinu postáv v knihe, nie sú len mená. Majú svoj charakter, rodinu, život.
Čitatelia sa taktiež dozvedia niečo viac o oblasti, v ktorej autorka realizovala výskum. Takzvaný Biblický pás, ktorý zasahuje do juhovýchodnej a juhocentrálnej časti USA, sa viac-menej zhoduje s polohou štátov, ktoré založili Konfederáciu. Konkrétne ide o Alabamu, Arkansas, Floridu, Georgiu, Južnú Karolínu, Kentucky, Louisianu, Mississippi, Oklahomu, Tennessee, Texas, Virginiu atď. V súčasnosti je táto oblasť omnoho tolerantnejšia, než tomu bolo v 60. rokoch. Prakticky sa tu nemôže len jedna vec, neveriť v Boha. Zbožnosť je v oblasti Biblického pásu alfou a omegou každodenného života. Mnohí ľudia tu hovoria s Bohom na dennej báze, veľmi populárne je kazateľské povolanie. Faktom je, že Boh zohráva dôležitú úlohu aj v ideológii Ku-klux-klanu, všetky ku-klux-klanové skupiny sa totiž prezentujú ako obrancovia kresťanstva. O Biblickom páse toho väčšina Európanov veľa nevie a vedomosti jeho obyvateľov o živote v Európe sú tiež slabé. Jedným z takýchto obyvateľov je aj Andrew Pendergraft. V čase písania knihy nemal ani 10 rokov. Do klanu patril od kolísky, keďže jeho starý otec Thomas Robb už viac ako štvrť storočie stojí na čele organizácie Rytieri Ku-klux-klanu. Andrew má vlastnú reláciu, The Andrew Show, ktorú možno nájsť na internete. Už ako deväť ročný chlapec sa vyjadruje k témam ako sú prisťahovalci, sexuálna výchova na školách či miešanie rás. V jednej z častí svojej show napríklad povedal: ,,Moja mama nám rozprávala, ako sa robí poleva na vianočnú tortu. Že keď sa do polevy dostane len jedna kvapka inej farby, už nikdy nebude snehobiela. S ľuďmi je to rovnaké.“ Z knihy sa dozvieme, že práve miešanie rás je podľa ideológie klanu problémom, ktorý ,,ženie svet do záhuby“.
Autorka prináša opis zaujímavých reálií, ktoré ako cudzinka v kultúrne odlišnej krajine, vníma skutočne intenzívne. Chtiac-nechtiac si začína všímať farbu kože ľudí, s ktorými sa stretáva. Viaceré situácie sú pre ňu nové. Svoje zážitky opisuje tak pútavo a živo až v čitateľovi vyvoláva dojem, že do Harrisonu pricestoval s ňou. Rozpráva napríklad o svojej prvej návšteve Walmartu. Od motela bol vzdialený len 200 metrov, no jazdiť sa k nemu muselo autom, nakoľko tam neboli vybudované chodníky, ani prechody pre chodcov. Ľudia, ktorí jej chýbali na uliciach sa ,,schovávali“ práve v tomto hypermarkete.
V inej časti knihy opisuje prvé stretnutie s Thomasom Robbom, organizátorom zjazdu, a jeho priaznivcami. Autorka si pozorne všímala jednotlivých účastníkov zjazdu, boli mladí aj starí, takmer všetko páry, väčšinou veľmi pri tele. Všetci mali svetlú kožu, spálené čelo i výstrih. Klíma Biblického pásu pre nich zrejme nebola vhodná.
Prostredníctvom rozhovorov s členmi KKK sa Katarzyna Surmiak-Domańska snažila preniknúť pod povrch tohto hnutia. V prvý deň zjazdu sa napríklad zoznámila so Shawnom. Podrobne opisuje jeho cestu ku klanu, podobnú mnohým, s ktorými urobila rozhovory neskôr. Shawn pochádzal zo sociálne slabšej rodiny, ktorú opustil otec. Zažíval domáce násilie aj šikanu v škole, predovšetkým zo strany černošských spolužiakov. Škola pre neho predstavovala taký stres, že ju nedokázal dokončiť. Túlal sa po uliciach s chuligánmi, jedného dňa však narazil na klanovú literatúru. Myslí si, že nebyť klanu, skončil by vo väzení ako jeho otec. Rasa je podľa neho jediný spoľahlivý spoločný menovateľ, ktorý zdieľa s ostatnými ľuďmi, aby nebol sám. Svet z jeho pohľadu tmavne. Myslí si, že úlohou klanu je vytvoriť istú sieť a správne vychovať deti. A keď súčasný systém padne, bieli prídu o prácu a domy, uvidia, že neexistuje žiadna organizácia, ktorá by hovorila v ich mene, vtedy sa oni objavia, aby zachránili túto zem.
Členka klanu Cheryl zasa autorke s hrdosťou predviedla svoju tógu. So životom v Harrisone je spokojná. Tvrdila, že tu vďaka jeho povesti vznikla komunita ľudí, ktorí si sú v mnohom podobní: majú rodiny, sú bieli, približne rovnako materiálne zabezpečení, veria v Boha. Aj vďaka tomu vraj môžu plniť Pánovo najdôležitejšie prikázanie: Miluj blížneho ako seba samého.
Bonnie z manželskej dvojice Kuklových z Oklahomy, rozprávala o svojom pohnutom detstve a radosti z toho, že môže všestranne podporovať manžela. To on bol iniciátorom ich účasti na zjazde.
Okrem iných sa autorka rozprávala aj s Brianom a Tiffany, mladým párom, čerstvo pasovaným za rytierov KKK. Brian tvrdil, že má rád Hitlera, lebo sa staral o svoju zem. Tiež povedal, že by jej neposkytol rozhovor, keby bola černoška. Nedovolil by jej hovoriť s jeho ženou a synom. Ako rasista predsa nemôže dopustiť, aby ho syn videl baviť sa s černoškou, akoby sa nič nedialo. Mohla by na neho totiž urobiť dobrý dojem a pomyslel by si, čo je na tých černochoch také hrozné?
Historický exkurz je podstatnou súčasťou knihy, prostredníctvom neho sa dozvedáme kedy, kde, a hlavne, v akom dejinnom kontexte došlo k vytvoreniu hnutia, ale aj jeho rozvoju a postupným premenám. Jednou z tém, o ktorej sa pri čítaní dozvieme viac, je vývoj otroctva na území USA. Okrem témy obchodovania s otrokmi – černochmi sa autorka venuje aj obchodu s bielymi otrokmi, ktorí do USA prichádzali dobrovoľne alebo z donútenia (boli unesení) predovšetkým z Anglicka, Írska, Škótska, Nemecka a Holandska. Práve problematika ,,bieleho otroctva“, o ktorej sa Američania v školách neučia, predstavuje pre členov klanu často využívaný argument na zníženie pocitu viny, ktorý má podľa nich deštrukčné následky. Tvrdia, že bieli sa nemusia cítiť vinne voči černochom kvôli otrokárstvu, pretože by sa museli cítiť rovnako previnilo aj sami voči sebe.
Ďalšou zlomovou etapou v histórii USA bola ,,rekonštrukcia“, čiže obdobie po občianskej vojne. Kongres sa snažil spojiť vzbúrené štáty s úniou a zjednotiť bielych a čiernych obyvateľov. Pre juh to bolo obdobie spoločenského chaosu. Najkomplikovanejšou bola otázka oslobodených otrokov. Pre mnohých Afroameričanov sa sloboda stala darom, na ktorý neboli pripravení. Následkom predchádzajúceho obdobia nemali financie, boli negramotní a kultúrne zaostalí. Zrazu nemali kde žiť, nevedeli, odkiaľ zohnať jedlo a oblečenie, ako sa správať. Nastal chaos. Práve v týchto pohnutých časoch, v roku 1865, sa zrodil prvý Ku-klux-klan. Prvotným zámerom zakladateľov vraj bola len nevinná zábava, no anonymita, ktorú poskytovali biele plášte a napätá spoločenská situácia, vyústili do násilného ,,vybavovania účtov“. História klanu sa tiahne až do súčasnosti, viackrát s miernymi obmenami vznikol a znova zanikol. Najdramatickejšiu premenu však prekonal v roku 1975. Amerika sa zmenila, a preto sa musel zmeniť aj imidž klanu, bolo potrebné prispôsobiť sa novému, útlocitnejšiemu človeku. Klan už nemal byť spájaný s vidiečanom, ktorý žuje tabak, hovorí nárečím a vešia ľudí na stromy. Jeho heslo znelo: Z pastvín do konferenčných sál. Členovia klanu prišli na to, že nenávisť je možné šíriť jednoduchšie, prostredníctvom lásky. Lásky k národu, rase, tradícii, Ježišovi a rodine. Ku-klux-klan už viac nie je antičernošský a antisemitský, je probiely a proárijský.
Kniha prináša pohľad Stredoeurópanky na hnutie Ku-klux-klan. Autorka si zvolila tému, ktorá vyvoláva emócie, no podarilo sa jej ju vykresliť nesmierne pútavo a s citom. Na pozadí faktov, historických súvislostí, rasových nepokojov, prináša príbehy ľudí, ktorých pohľad na svet je doslova čiernobiely. Kladie si otázku, čo človeka motivuje k tomu, aby sympatizoval s tak radikálnym hnutím ako je KKK? Jej partnermi v rozhovore sú ženy i muži, mladí aj starší, matky a otcovia. Každý z nich má svoj príbeh, ktorý ho priviedol do klanu. Autorka sa nad ich dôvodmi zamýšľa, no závery si musí vyvodiť každý čitateľ sám. Kniha odhaľuje kus histórie Spojených štátov, no zároveň predstavuje reálie súčasnosti, ktoré sa čitateľovi z našich zemepisných šírok môžu zdať tak bizarné, až pôsobia neuveriteľne. Zároveň prináša mnoho podnetov na zamyslenie. Hoci je dej knihy zasadený do USA, má jednoznačne čo ponúknuť aj slovenským čitateľom. Pocit ohrozenia zo strany tých, o ktorých si myslíme, že sú iní, či strach vyplývajúci zo vzájomnej izolácie, nie je nič, čo by bolo špecifické len obyvateľov Spojených štátov amerických. Navyše, v snahe o presadenie záujmov skupiny ľudí, ktorí sa považujú za lepších, schopnejších, nábožnejších a autentickejších obyvateľov než sú ,,tí druhí“, možno vidieť až zarážajúce podobnosti so situáciou v našej vlastnej krajine.
O knihe:
názov: Ku-klux-klan. Tady bydlí láska
autorka: Katarzyna Surmiak-Domańska
rok vydania: 2017
vydavateľstvo: Absynt
jazyk: český
preklad: Jarmila Horáková
počet strán: 293
väzba: paperback
ISBN: 978-80-89876-49-5
