MILAN ANDRÉ BORONELL: Kanada je skvelá krajina, ale na pôvodných obyvateľov vôbec nemyslí

Hudobník Milan André Boronell žije s prestávkami v Kanade, občas v Londýne, sem-tam v Prahe a niekedy v Bratislave. V rozhovore pre [fjúžn] hovorí o svojej skúsenosti s prácou v kanadských pôvodných komunitách, v ktorých sú dodnes vpečatené traumy kolonializmu, ale aj o tom, prečo druhý album považuje za svoj naozaj prvý.

Nahrávaš v Londýne, lektoruješ v Kanade, občas koncertuješ na Slovensku a máš byt aj v Prahe. Ako si udržiavaš zdravý životný balans?

Už som zvyknutý na zmeny, čo je v mnohom skvelé, ale tento rok som zistil, že po psychickej aj emočnej stránke je to veľmi ťažké. Doteraz som sa nad tým veľmi nezamýšľal, lebo som stále v pohybe a vtedy mám pocit, že je všetko v poriadku. Potom však príde jeden moment, keď si zrazu uvedomím, že nemám domov nikde. Na druhej strane mám veľa miest, kde poznám ľudí a kde sa môžem cítiť ako doma, hoci to nie je naozaj doma. Posledných päť rokov takto „skáčem“. Začalo to z Montrealu do Toronta kvôli škole. Tam som bol osem rokov, potom som odišiel do Londýna na dva roky, v Bratislave 1,5 roka a teraz Praha. V každom meste sa cítim dobre a sú mi blízke.

Nie je to v niečom veľmi osamelé?

Asi to záleží na osobe. Ja som strávil veľa času sám, v podstate celý život. Som na to zvyknutý.

Samota je skvelá, keď pôsobí na človeka blahodarne, no iné je mať pocit osamelosti. V tom to vnímam rozdielne.

Ja nemávam osamelý pocit, práve naopak. Tak veľa cestujem, že mám radosť, keď konečne môžem byť sám.

Ako umelec – hudobník chodíš do pôvodných komunít v Kanade. Čo je to za prácu?

Môj kamarát založil pred niekoľkými rokmi umeleckú organizáciu. Dostal vtedy zákazku od vládnej organizácie zložiť skladbu, ktorá by spájala francúzsku a anglickú kultúru. Oslovil ma, aby som vytvoril hudbu pre tú skladbu. Vypočul si ju jeden človek z pôvodnej komunity Cree a spýtal sa, či by kamarát neprišiel vytvoriť s miestnymi deťmi skladbu, akúsi hymnu pre ich komunitu. Takto sa to rozšírilo aj do iných komunít.

Organizácia v súčasnosti zamestnáva asi rôznych 25 umelcov a umelkýň. Po celej Kanade majú spolupráce so základnými alebo strednými školami. Funguje to tak, že umelec príde v rámci hodiny umenia alebo krúžku po škole do triedy a spoločne pracujú na nejakom umeleckom projekte. Zvyčajne to trvá tri alebo štyri týždne.

Pôvodné komunity, ktoré spomínaš, žijú vo vylúčených oblastiach alebo sú integrované v mestách?

Aj, aj. Pri väčších mestách ako Vancouver, sú tie komunity viac mestské. Potom existujú aj také, ako pri Aljaške, kam treba letieť z Vancouveru dve hodiny a ďalších šesť autom na sever. Občas tam nie je ani signál, no je tam neskutočne čistá príroda, hory a lesy. V tejto komunite žije asi 300 ľudí, čiže je to veľmi malá dedina. V podstate po celom severozápade krajiny žijú komunity pôvodných obyvateľov. K niektorým sa dá dostať len trajektom či lietadlom, ktoré pristáva na vode.

Čo ti dáva táto práca?

Vidím, že mám na deti veľký vplyv, čo si vážim. Aj pre deti to znamená veľmi veľa, pretože kanadská koloniálna história je temná. Generácie našich rodičov boli poslední, ktorí zažili veľmi intenzívne útlak, hoci aj moja generácia prežíva hrozné veci, a niektoré formy útlaku sa stále dejú. Napríklad nariadenia z The Indian Act z roku 1876, ktoré vláda vytvorila, aby mala kontrolu nad pôvodným obyvateľstvom, platia stále dodnes. Tieto komunity majú veľmi veľa tráum a bolestí, a tak sú veľmi citlivé na to, koho pozvú medzi seba. Treba si vypestovať vzájomnú dôveru, pretože práve deti sú najzraniteľnejšie. Takže ak tam príde umenie, vie to byť v niečom pre nich liečivé.

Na čom si naposledy s deťmi pracoval?

Robím aj kratšie workshopy, počas ktorých nahráme skladbu a natočíme videoklip. V lete som bol počas ôsmich dní na dvoch školách. Od začiatku pandémie to bol prvý workshop naživo a bol to až neskutočný zážitok.

Vo Vancouveri je jedno malé nezávislé vydavateľstvo, ktoré podporuje talenty z pôvodných komunít. S jedným dievčaťom, ktoré nedávno zmaturovalo, sme tam nahrávali jej album. Za päť dní sme nahrali päť skladieb.

Akým témam ste sa venovali na workshopoch? O čom boli piesne?

Témy bývajú podobné, často píšu o výzvach a ťažkých podmienkach v živote. Skladba, ktorá vznikla v jednej škole, sa volá Our Challenges. Je o tom, že hoci každý z nás prežíva ťažké chvíle, sme v tom spolu. Bola tam jedna nebinárna osoba, ktorá používala na oslovovanie oni. Spočiatku som si musel zvyknúť, ale v niečom je krásne, keď vidíš mladého človeka, ktorý to o sebe vie a sebavedome o tom hovorí aj na verejnosti. Oni napísali veľmi silné myšlienky o mizogýnii, útlaku a politike. Pre mňa to bol zatiaľ najsilnejší text, ktorý vznikol počas workshopov v školách.

O čom písali na druhej škole?

S druhou školou sme nahrali pieseň o návrate domov. Je to o tom, že občas bývame stratení a hľadáme cestu domov. Čiastočne to súviselo s residential schools (pozn. red, povinné internátne školy pre pôvodné obyvateľstvo. Školský systém bol vytvorený tak, aby izoloval domorodé deti od vplyvu vlastnej rodnej kultúry a náboženstva a začlenil do dominantnej kanadskej kultúry) a s detskými hrobmi, ktoré sa teraz nachádzajú na ich pozemkoch.

Nedávno objavili ďalšie hroby veľmi blízko školy, kde sme boli. Deti o tom pôvodne nechceli písať, no refrén je s tým spojený. Viaceré komunity teraz organizujú tzv. coming home ceremonies práve pre tieto deti, ktorých hroby sa našli. Je tam istá symbolika – privítanie zmiznutých detí späť domov. Tá skladba sa volá Come Home.

Myslíš, že historická trauma sa tam prenáša generačne? Je to tam cítiť?

Áno. Medzigeneračná trauma je tam reálna. Už existujú výskumy, ktoré skúmajú, ako a či sa mení genetika vplyvom traumy. Napríklad keď moja praprababka bola poslednou generáciou otrokýň v Amerike, mohlo to ovplyvniť jej potomkov.

A potom ďalšia vec je psychická stránka. Keď si musia ľudia prechádzať útlakom, predsudkami a stereotypmi, ako napríklad Rómovia na Slovensku, veľmi s nimi súcitím. Myslím, že za každým stereotypom je nejaký historický dôvod. Ak si to začneme uvedomovať, môžeme zmeniť vnímanie tak, aby naše postoje neboli založené na ignorantstve.

Aké stereotypy majú ľudia k pôvodným obyvateľom v Kanade?

Napríklad že pôvodní obyvatelia skrátka veľa pijú. Lenže dôležité je hľadať príčinu, čo je za tým. Je to jednak preto, že Európania tam doniesli alkohol, čo nemali, a potom im na isté obdobie zakázali piť. Pôvodní obyvatelia preto začali piť potajomky a rýchlo sa opíjať, aby ich nikto nenašiel. Myslím, že by sme o tom mali hovoriť verejne, pretože v krajinách mimo Severnej Ameriky sa o situácii pôvodných komunít prakticky vôbec nehovorí.

Slovenské médiá sa tomu tiež takmer vôbec nevenujú. Kanada sa u nás väčšinou spája s krásnou prírodou, prípadne že to tam funguje lepšie ako v Amerike.  

Kanada je úžasná krajina, ale úplne ignoruje domorodé kultúry a potreby pôvodných obyvateľov. Všetci ostatní majú skvelý život, dobrý zdravotný aj sociálny systém, ale pôvodné komunity sú úplne zanedbávané. Veľké percento ľudí bez domova sú práve pôvodní obyvatelia. Ako môžu tí, ktorým patrí ich zem, skončiť na ulici?

Reflektuje sa tento sociálny nepomer aj priamo v samotných komunitách? Alebo tam panuje kultúra ticha?

Niektorí sa veľmi snažia vytvoriť pre svoje deti úplne iný život. Tých je bohužiaľ veľmi málo, väčšinou sú tam prípady, kde sa to opakuje. Keď som naposledy nahrával s päťročnými deťmi EPčko v komunite pri Aljaške, rozprával som sa s miestnou učiteľkou.

Mnoho z ľudí pracuje v baniach, čo je veľmi kontroverzné, lebo na jednej strane ťažia krajinu a ich prírodné zdroje končia inde, no na druhej strane má veľa z pôvodných obyvateľov prácu a dobre na tom zarábajú. Tri týždne sú v bani a potom majú týždeň voľno. A keď prídu, celý čas žúrujú a pijú. Učiteľka sa päťročného dieťaťa pýtala, či už videla otca, ktorý sa mal pred niekoľkými dňami vrátiť z bane. Odpovedala, že nie, išiel piť. Aký asi vplyv to bude mať na ďalšie generácie, keď už ako deťom im to príde normálne, že takto sa žije?

Takže už je to norma, do ktorej sa človek narodí?

Áno. Silná zmena musí prísť práve v školách. Učiteľky a učitelia sú v tomto veľmi dôležití, lebo práve oni trávia s deťmi najviac času a môžu ovplyvňovať ich ďalší smer.

Ako sa po týchto ťaživých skúsenostiach spamätávaš? Máš nejakú psychohygienu?

Kedysi som nemal žiadne hranice, veľmi rýchlo a hlboko som sa do toho ponoril. S každou školou som bol príliš silno emocionálne spojený a bolo pre mňa veľmi ťažké odísť. Už sa to zlepšilo a snažím sa nájsť balans. Stále som citlivý a emocionálny človek, ale už viem, kde je hranica. Možno nejde ani o hranicu, ale o starostlivosť o seba. Dovtedy som žiadne tzv. selfcare rutiny nemal, ale už som našiel praktiky, ktoré mi pomáhajú. Snažím sa každý deň meditovať, buď ráno pred workshopom, alebo večer. Učím sa nesúdiť sa za to, že nedokážem vypnúť myšlienky. Kedysi som si myslel, že v určitom bode by mali prestať.

To sa nedá.

Presne, hlava vždy myslí a ide to myšlienky len pozorovať. Okrem toho som si každý deň vyhradil aj čas na relax. Pri školách bolo veľké jazero s krásnou plážou, kam som chodieval po workshopoch. Objavil som aj malé potoky skryté v lese a každý deň som tam chodil buď plávať, alebo som pri nich len sedel v prírode. Upokojovalo ma to, mal som kontrolu nad svojimi emóciami a cítil som sa vyrovnane. Som rád, že som sa v tomto posunul.

Posuňme sa teraz k tvojej hudobnej tvorbe. Pôvodne si vystupoval ako Milan Boronell, neskôr ako Milan André. Prečo?

Na Milana Andrého som to zmenil asi v roku 2016, keď som robil komerčnejšiu hudbu a myslel som, že z tohto hľadiska to má väčší potenciál. Nedávno som si ale uvedomil, že moje celé meno Milan André Boronell je unikátne a zároveň vysvetľuje môj kultúrny pôvod. Milan je skôr slovanské meno, podľa koreňov mojej mamy, stredné meno André mi dali rodičia, keď sa presťahovali do Montrealu, čo je francúzsky hovoriaca časť Kanady, a priezvisko Boronell patrí otcovej afrokubánskej časti. Rád by som používal svoje celé meno.

Máš pripravený nový album, kedy by mal vyjsť?

Bol by som rád, keby album vyšiel pod nejakým labelom. Neviem, či sa to podarí ešte v tomto roku, no chcel by som, aby vyšiel pod novým menom.

S albumom si spokojný?

Áno, veľmi.

Zachytila som, že s debutom, ktorý vyšiel v Slnko Records, si nebol veľmi spokojný.

Je to zaujímavé, lebo v prítomnosti som bol spokojný, až naozaj hrdý. Čím viac času prejde, tým sa to stráca. Aj tento album, ktorý ešte nevyšiel, ma už viac-menej „prešiel“.

Dáva ti potom zmysel vydať ho?

Ten prvý album bol pre mňa dosť neutrálny umelecký projekt, esteticky aj zvukovo. Vtedy som si to neuvedomoval, ale chýbala tomu energia a atmosféra. Vidím to v porovnaní s terajším albumom. Posunul som sa ako interpret, ale má to aj iný zvuk. Prvý album som produkoval sám, no teraz mám dobrého producenta. Mám pocit, že sme konečne našli spolu ten správny zvuk. Zároveň aj ja som sa posunul v rámci produkcie a niektoré skladby som produkoval sám. Práve tento nový album mi príde ako ten pravý prvý.

Takže je to spôsobené producentom alebo tvojím osobnostným posunom? 

Oboje. Povedal by som, že je to v tom, ako píšem skladby. Posledné piesne, ktoré som vydal, napríklad 500 days, majú presne ten pocit a energiu, skromnosť a jemnosť, ktoré chcem.

Čo sa zmenilo? Asi na teba malo niečo vplyv.

Som si istejší v tom, čo a ako chcem povedať, neriešiť názory a očakávania iných. Celkové tvorenie je oveľa voľnejšie, zrelšie písanie a v niečom je to aj skutočne slobodné. Keď sa toto všetko spojí s producentom, ktorý k tvorbe pristupuje rovnako, vzájomne sa to dopĺňa. S interpretom, ktorý som bol v minulosti, už nemám žiaden vzťah, je to až zvláštne.

Očakávanie iných býva ťažké naplniť. Ako si sa s tým vysporiadal?

Niektorí z hudobnej scény mi hovorili, že by som mal robiť viac R´n´B a že moje skladby sú príliš smutné, veľmi jemné a riešim príliš ťažké témy. Už mi aj niekto povedal, že moja tvorba nesedí k tomum ako vyzerám. Keď sa vraj pozrieš na človeka ako ja, nevieš uveriť tomu, že by som spieval tak introspektívne. O to pritom vôbec nejde.

Nebolo to myslené s ohľadom na marketing? Že ľahšie veci by sa dali rýchlejšie uchytiť a predávať sa?

Tento konkrétny človek asi áno. Podľa mňa je to aj preto, lebo vo folkovom svete je veľmi málo ľudí s inou farbou pleti než bielou. Skoro všetci vyzerajú a znejú rovnako, je tam veľa bielych chalanov s bradami, taký bohémsky štýl, no len málo černochov.

Ja som práveže rád, že som iný, aj s iným kultúrnym backgroundom. Nie je to práve zaujímavé aj z marketingového hľadiska, že tvorím takto? Už som dostal aj správy od fanúšikov, či nechcem robiť R´n´B, vraj by mi to svedčalo. Raz po koncerte v Prahe za mnou prišiel jeden opitý muž s otázkou, či som naozaj taký smutný. Lenže práve melancholické a nostalgické skladby mi robia radosť.

Mám takú teóriu, že svet vidíme podľa našich zážitkov a toho, čo máme vnútri. Ak niekto počuje moju hudbu, ktorá v nich niečo vyvolá, napríklad smútok, nebudú chcieť s tým pocitom ostať.

Pre niekoho je to príliš citlivé. 

Áno, a takí ľudia chcú skôr hudbu, ktorá ich odpúta od toho, aby nemuseli v sebe nič riešiť. Ja tvorím pre ľudí, ktorí v hudbe čelia vlastným emóciám. Vieš, aké je to liečivé? Keď sa rozplačeš kvôli nejakej tvorbe? Takže keď počujem takéto kritiky na moju tvorbu, mám pocit, že vtedy ľudia hovoria skôr o sebe než o mne. Pretože práve tvorba je pre mňa liečivá.

Akým témam si sa venoval na novom albume?

Minulý rok som veľa riešil vnútorné veci. Mal som vzťah, ktorý skončil v roku 2018, a ten inšpiroval veľa skladieb. Ale keď sa na to pozriem s odstupom, mám pocit, že všetko má korene v introspekcii. K tvorbe už nepristupujem tak ako kedysi, že mám niečo v hlave alebo na srdci a idem to dať von. Veľa z mojej tvorby je teraz skôr taký „channeling“, keď nemyslím na nič konkrétne, vyjde to veľmi ľahko a nepátram, odkiaľ to prišlo. Musím ostať v tom momente a potom to už ide samo.

Máš rozbehnutých niekoľko spoluprác. Podľa čoho si vyberáš, s kým ideš na niečom spolupracovať?

Zatiaľ to boli vždy spontánne a prirodzené spojenia. V Česku produkujem veci Pauliemu Garandovi, najnovšie aj Tereze Balonovej, s ktorou sme už nahrali dve piesne, ale všetko sú to jej texty, melódie aj hudba. S Pauliem píšem aj texty, nahrávam melódie a skladám. Ďalej kamarátka z Nitry s umeleckým menom Coal Soul mi navrhla produkciu pred rokom a už máme štyri piesne hotové. Potom dievča v Kanade, ktoré som spomínal, ona píše texty a ja vymýšľam, nahrávam melódie a produkujem. Práve počas festivalu [fjúžn] sa mám stretnúť s Tamarou Kramárovou, s ktorou sme nahrali skladbu Two Leaves a možno vytvoríme ďalšiu.

Okrem toho pripravuješ aj nové piesne so slovenským hudobníkom Pjonim, s ktorým ste aj minulý rok vystupovali na festivale [fjúžn]. Ako sa vyvíja ďalšia spolupráca?

Je to moja najobľúbenejšia spolupráca, na ktorú sa najviac teším. V podstate je jediná, ktorá má aj moju umeleckú tvorbu, všetky ostatné produkčné projekty sú umelecké, ale nie v mojom štýle. Pripravujeme spoločný album aj videoklip k skladbe Lullaby.

Pjoni prišiel s nápadom spojiť moje akustické piesne s jeho tvorbou. Mám totiž veľa skladieb, ktoré sa nikam nedostanú, lebo sa napríklad nehodili do albumu, no mám ich rád. Takto dostali druhý život. Už k nim nemám žiaden citový vzťah, lebo väčšinou sú moje skladby veľmi osobné. Teraz ich vnímam už ako úplne iný výtvor a hrám ich veľmi rád, pretože je skvelé, akú energiu a kreativitu im Pjoni pridáva. Dúfam, že tento projekt vyjde na budúci rok.

A čo vlastná tvorba?

Mám veľa spoluprác, preto nemám energiu na svoju vlastnú tvorbu. Posledné dva roky som písal veľmi veľa, do roka aj 70 skladieb cca, no od apríla tohto roka sa to spomalilo a sem-tam niečo vzniklo.

Okrem toho pripravujeme vizuálny projekt so slovenským režisérom Robom Slimákom k štvorpiesňovému EPčku, ktoré som nahral s kamarátkou. Bude to krátky, asi 13-minútový tanečný film, ale čakáme ešte na granty. A ešte mám jeden životný projekt.

O čom?

Moji rodičia sa spoznali vďaka servisu pen pal. Štyri roky si písali listy a takto sa do seba zaľúbili. Listy som objavil v roku 2011, ale doteraz som ich čítal len povrchne. Moja mama si očíslovala všetky listy od otca, je ich 89. Pred rokom som si povedal, že napíšem celý album o ich príbehu podľa jeho slov. Už mám štyri skladby aj nahraté demá, ktoré sú o prvých 29 listoch.

Zatiaľ ale na to nie som naladený, pretože mám toho veľa, a hoci som sa snažil, nešlo to. Musím vystihnúť moment, keď som psychicky aj emočne uvoľnený.

Otca si vôbec nepoznal?

Mal som len rok a pol, keď zomrel. Moje telo a podvedomie ho pozná, ale spomienky nemám. Napísal som o tom aj pieseň, že ten človek ma držal, pozrel mi do očí, vyslovil moje meno. Čítal som aj veľa psychologických štúdií o teórii citovej väzby, ako si bábo počas prvých mesiacov vytvára pocit dôvery, intimitu. Všetko, čo ako dospelí ľudia riešime, sa učíme prakticky odmalička. Aj keď si otca nepamätám, určite ovplyvnil mnoho mojich zvykov v rámci citových väzieb, dôvery či emocionálnej opustenosti. Tento rok som sa tým veľa zaoberal.

Prečo práve tento rok?

Kvôli poslednému rozchodu, pretože v tom vzťahu z mojej strany vzniklo mnoho nezdravých vecí, jednak v mojom správaní, ale aj prežívaní, o ktorých som si myslel, že som na nich v minulosti zapracoval. Vzťahy sú v tomto zaujímavé, lebo vytiahnu na svetlo veci, o ktorých sme ani netušili, že v nás sú. Veľa z toho má korene v detskej traume, ktorú sme kedysi prežili.

—

Humans of [fjúžn]

Projekt Humans of [fjúžn] približuje cudzincov a cudziniek žijúcich na Slovensku. Hoci sú integrálnou súčasťou našej spoločnosti a prispievajú k jej rozvoju, vo verejnom diskurze ich nie je veľmi počuť ani vidieť.

Humans of […] je populárny koncept zachytávania a predstavovania obyvateľov rôznych miest, ktorý má svoje korene v New Yorku. Prvú sériu Humans of New York vytvoril Brandon Stanton ešte v roku 2010, odvtedy sa projekt rozšíril do rôznych kútov sveta.

Portréty, ktoré sme na fjúžn.sk priniesli v roku 2021, predstavujú šesť osobností a reprezentujú vekovú, profesijnú, rodovú či náboženskú rozmanitosť pôvodu a príbehov. Koncept Humans of [fjúžn] je ukážkou toho, čo máme ako ľudia spoločné, zároveň je oslavou ľudskej pestrosti.