Kríza identity – Nasin príbeh
Hoci názov naznačuje, že budem hovoriť o mojich skúsenostiach, toto je životná skúsenosť mnohých. Príbeh môjho zápasu nemá vyvolať ľútosť, ale umožniť nahliadnuť do mysle mladej migrantky a získať tak snáď trochu porozumenia.
Mala som 15 rokov keď sme sa odsťahovali z Teheránu v Iráne. Bola som tínedžerka a rozumela som tomu vtedy veľmi málo. Nechápala som, prečo sa moji rodičia chcú odsťahovať. Moje myšlienky boli vtedy asi takéto: „Mnoho Iráncov to už urobilo a mnoho ďalších urobí, hádam to zvládneme tiež! Neviem sa dočkať až zažijem európsky životný štýl.“ Súhlasila som s tým, že život v Teheráne aj v celom Iráne nie je ľahký. Chápala som napríklad, že moji rodičia nechcú, aby som ja a moji bratia boli vystavení vymývaniu mozgov iránskym vzdelávacím systémom.
Na prvej strane takmer každej učebnice bol obrázok Chomejního, predchádzajúceho najvyššieho vodcu, ktorý zomrel v roku 1989. Pod každým obrázkom bol inšpiratívny citát a jeho vláda bola ospevovaná. Takto učili mladšiu generáciu rešpektovať a obdivovať muža, ktorého nikdy nestretli. Aby nedošlo k nedorozumeniu, iránsky vzdelávací systém mne a mojim bratom nebránil získať všeobecné vzdelanie. Avšak isté množstvo hlúpej nenávisti a odsudzovania v škole nielen kázali, ale aj podporovali, čo prispievalo k tomu, že mládež bola vychovávaná s predsudkami voči určitým národom alebo krajinám.
Vďaka rodičom a sme si s bratmi rozvinuli určitý stupeň kritického myslenia, sledovali sme zahraničné filmy a seriály, ako mnoho iných mladých Iráncov. Moji rodičia aj tak verili, že oveľa viac môžeme dosiahnuť, ak sa odsťahujeme. Všetko, čo chceli, ako väčšina iných rodičov, bola budúcnosť s primeraným vzdelaním a konkrétnou kariérou, ktorá zaistí ich deťom bezpečie a napokon aj šťastie. Chápala som ich dôvody, uvedomujúc si, že prežili revolúciu a osemročnú vojnu. V pätnástich som však faktory, ktoré ovplyvnili naše odsťahovanie, vnímala iba veľmi zhruba. Po pár rokoch života v inej krajine sa faktory, nádeje a snahy mojich rodičov pre mňa stali oveľa jasnejšie a pochopiteľnejšie.
Dnes si viem nie len zracionalizovať náš odchod, ale chápem aj jeho logiku. Podarilo sa mi dokončiť strednú školu tu v Bratislave a začala som študovať na vysokej škole. Našla som si aj brigády i prácu na plný úväzok, vďaka čomu som pomohla rodičom s nákladmi na môj pobyt tu. Nestalo sa to však okamžite a ľahko a môžem úprimne povedať, že moja integrácia do slovenskej spoločnosti ešte nie je ukončená. Predsa ale pripúšťam, že sa už cítim viac-menej usadená.
Mladí ľudia, vo všeobecnosti, zápasia o svoje miesto v spoločnosti a pokúšajú sa porozumieť možným cestám ich budúcich životov. Ako mladá migrantka mi nestačilo nájsť si len priateľov, na ktorých sa môžem spoľahnúť, ale aj takých, ktorí by chápali moje kultúrne dedičstvo a ukázali by mi zas to svoje. Keď sme sem prišli, cítila som sa veľmi osamelo medzi rovesníkmi. Trvalo šesť mesiacov, kým som si vytvorila normálny vzťah s mojimi spolužiakmi a nakoniec sa s nimi spriatelila, čo bola naozaj dlhá doba. Moja osobnosť sa začala meniť v mnohých ohľadoch, proces rozhodovania sa a určovania priorít sa v priebehu roka drasticky zmenil. V priebehu troch rokov som sa čoraz viac vzďaľovala od svojho kultúrneho dedičstva a takmer úplne odstrihla od svojej rodiny, pretože integrácia do slovenskej spoločnosti bola pre mňa najvyšším cieľom. Napríklad som veľmi zriedka používala môj materinský jazyk, čo sa neskôr ukázalo ako neúspešný pokus zapadnúť medzi rovesníkov a vymazať identitu cudzinky.
Po štyroch rokoch sme odcestovali na dva týždne späť do Teheránu. Ten výlet bol pre mňa akoby osvietením. Ukázal mi, čo mi chýba a o čom som nevedela. Bola to rodina, dôvera, pocit spolupatričnosti… To, čo mi naozaj chýbalo, bol domov. V Teheráne som si však uvedomila aj svoju príslušnosť k Bratislave, pretože po dvoch týždňoch mi už začalo chýbať Slovensko. Bola to zvláštna skúsenosť, že mi môžu obe miesta chýbať rovnako. Chýbala mi originálna iránska kuchyňa podávaná počas veľkých rodinných osláv, chýbalo mi aj vysedávanie v malých útulných kaviarňach v Bratislave od obeda do neskorého večera pri rozhovoroch s kamarátmi. Zbožňovala som niektoré súčasti života oboch miest, no nedali sa skombinovať. A neskôr som prišla k trpkému poznaniu, že aj keď sa v Bratislave cítim ako doma, nikdy pre mňa nebude ako môj prvý domov, Teherán.
Teraz, po piatich rokoch od presťahovania sa, som sa v krásnom meste Bratislava usadila, našla som si konečne kamarátov, ktorí nielen rozumejú môjmu kultúrnemu dedičstvu, ale ho aj rešpektujú. A aj vzťahy s mojou rodinou sú silnejšie ako kedykoľvek predtým. Stále sú však chvíle, keď mám problém vyhodnodiť situácie, do ktorých sa dostanem. Snažím sa vyhnúť vnímaniu svojich reakcií na základe kultúrnych vplyvov a skôr ich chápem ako osobné vlastnosti ovplyvnené kultúrou. Kríza identity môže u každého trvať skoro celý život, ale na nás, ktorí sme opustili domov, či už z vlastného rozhodnutia alebo z donútenia, môže mať kríza identity omnoho väčší dopad, ako si len dokážete predstaviť.
