Korene sú naše a žiadne iné

kurátorský text k výstave Korene

Vedeli ste, že sa značná časť mikroorganizmov kumuluje v oblasti koreňovej sústavy, teda v rizosfére? [1]

Vedeli ste, že na planéte sa rozpráva približne 7 000 ľudskými jazykmi? [2]

Vedeli ste, že najstaršie nástenné maľby nájdené v Afrike môžu byť staré 70 000 až 100 000 rokov? [3] 

Vedeli ste, že v našich ústach môže žiť približne 700 druhov mikróbov? [4]

Vedeli ste, že mykoríza je najstarší symbiotický nadzemný vzťah a vzniká medzi hubou a rastlinou? Rastlina vpustí do svojej bunky hýfy [5] huby a výmenou za cukor, ktorý vytvorí pomocou fotosyntézy, dostane od huby vzácne minerály. 

A vedeli ste, že hlavným pojmom postmodernej filozofie je tzv. rizóma [6], a popisuje sa ním heterogénnosť, prepletenosť všetkých možných systémov? 

Prečo by nás však tieto fakty mali zaujímať vo vzťahu k umeleckej výstave, ktorá sa síce nazýva Korene, no zastupuje aj témy kultúrnych a osobnostných identít? 

Korene sú širokým pojmom, ktorého významy by sme mohli vysvetliť skrz biológiu, botaniku, etnológiu, kulturológiu, lingvistiku či filozofiu. Výstava Korene v Pisztoryho paláci ale nenesie priamočiare vysvetlenia; je voľnou úvahou o tom, do akej miery sú koncepty koreňov  schopné definovať sa, či už prostredníctvom rizomatických biologických organizmov alebo skrz ľudské artefakty, koncepty a fenomény. Približuje, ako nás lokálna flóra, fauna a funga [7] prepája s našou vlastnou identifikáciou s určitými kultúrnymi skupinami. 

Je pre nás samozrejmosťou, že umenie vytvára fiktívny svet, kde umelectvo sprostredkováva umelecký výsledok ako manifestáciu svojej myšlienky. V selekcii diel výstavy mám však pocit, že jej témy nie sú uložené v abstraktných, nedostupných rovinách ďalekých svetov; sú prítomné tu, prítomné v nás. Výstava sa venuje témam, ktoré sú nám blízke v našej každodennosti, cez ktorú im rozumieme. Témam prírody, kultúrnej pamäti, smrti, rodu, lásky a strachu z budúcnosti. 

Skúsme obsiahnuť diverzitu pohľadov ná tieto univerzálne témy. 

Jaroslav Beliš (SK) je umelcom, ktorý pracuje prevažne v lese, kde nachádza inšpiráciu, ako aj materiály pre svoje diela. Rada navštevujem jeho „ateliér“ v prírode, fascinovaná jeho meditatívnou vytrvalosťou a pokorou voči prírode. Jaroslav sa venuje land artu a jeho majestátne inštalácie vo verejnom priestore sú vystavené pôsobeniu prírodných javov, čo v sebe nesie tichú reflexiu pominuteľnosti a plynutia času. Na výstave sa síce vzdialime od jeho bežného kontextu prírodných lokalít, ale les a príroda zostanú výraznou témou i motívom, a zároveň budú prítomné v materiáli prenesenom do galerijného prostredia. Aj v rámci uzavretého bieleho priestoru Nové Korene Jaroslava umiestnené po celom priestore výstavy nevyformujú jednoliatu inštaláciu, ale naznačia, že korene sú aj tam, kde ich nevidíme. 

Neviditeľné, nášmi oku skryté biologické korene zaujali intermediálnu umelkyňu Viktóriu Revickú (SK). Vo videoperformance Ako sa korene pod asfaltom krútia sa obrátila k výskumu podzemného sveta koreňov a k prehlbovaniu tém spolunažívania človeka a stromu, živých a neživých entít. Spolu s performermi a performerkami v spleti ich vlastných  tiel, slova a hudby naznačuje predstavu o tom, ako sa môže správať svet ukrytý pod tým naším, viditeľným. Napokon možno ani tie korene nie sú viditeľné, ich energia sa však nestráca a prúdi ďalej.

Hľadám odpovede na otázky zaoberajúce sa našimi vlastnými identitami, túžim spoznať príbeh  vystavujúcich. Spojiť rešpekt a reflexiu. Poukázať na to, že izolácia prírody, človeka a kultúry je nereálnym, nedosiahnuteľným cieľom. Popierať našu potrebu násilne rozdeľovať rôznorodé odborné štúdie. Naopak, podporiť kooperáciu prírody, sociálnych vzťahov a našich tiel.

Človek ako telesná schránka existuje v spolunažívaní s miliardami mikroskopických organizmov, náš mikrobióm je zložitou sieťou s obrovským počtom rôznorodých baktérií [8]. Pohľad umelkyne Tijany Radenković (RS) na vlastné telo ako na krajinu plnú baktérií a húb ponúka zaujímavý pohľad na vnútorný svet. Vníma mikroflóru ako bujne kvitnúcu záhradu, čím rozširuje naše chápanie tela a jeho interného ekosystému. V diele We are not only us do Petriho misky s agarom vniesla baktérie zo svojho jazyka, ktoré naďalej žijú a tvoria nové kolónie. Prítomnosť týchto mikroorganizmov je všadeprítomná, ba dokonca často veľmi dôležitá pre náš život. 

Na filozofický koncept koreňov môžeme nazerať aj cez pojem rizómy, ktorý rozpracovali filozofi Deleuze a Guattari. Rizómy sú systémy podobné mycéliu – nemajú jeden pevný koreň, ale sú spleťou mnohých menších koreňov. Ich podstata spočíva v nelineárnosti, rozmanitosti a prepojenosti všetkého so všetkým.

V diele Diany Bilichenko Rhyzome Kyiv koreň funguje dvojako – ako umelecký materiál aj symbol pamäti. Diana pestuje pšenicu a jej korienky integruje do kachličiek z kyjevských budov architektúry modernizmu, čím vytvára prepletené mandaloidné vzory, ktoré odrážajú naše dejiny, radosti, bolesti.  V tomto prípade môžeme konštatovať: koreň je orgán, koreň je kód, a koreň je vzor. V pozadí jej tvorby je počuť žalobná melancholická pieseň o vykorisťovaní prírody a ťažoby z Antropocénu.

Vyčerpanosť z industrializácie a ekologických zmien silno rezonuje v diele Volodymyra Serhacheva Post-stepp. Inštalácia predstavuje špekulatívnu evolúciu krajiny Donbasu, najväčšieho priemyselného regiónu na svete, ktorý je sužovaný ozbrojeným konfliktom. Volodymyrova špekulatívna evolúcia prenáša na nás chvejúci sa nepokoj z ťažoby existencie a bolesti z násilných technogénnych a militarských zásahov. Trosky priemyselných štruktúr a materiálov vytvárajú nový ekosystém, kde sa príroda a technológia spájajú v jeden celok. Hoci je človek v tomto priestore neprítomný, jeho vplyv zostáva trvalo vtlačený do ekológie. Serhachev skúma, ako by mohla evolúcia pokračovať v krajine, ktorú narušili technogénne a vojenské zásahy, čím vzniká surrealistická post-krajina na pomedzí katastrofy a nového života.

Zamýšľam sa nad tým, ako sa koncepty koreňov môžu definovať nielen cez prírodné javy, ale aj prostredníctvom ľudských artefaktov. Hľadám odpovede na otázky súvisiace s našimi identitami a príbehmi umelcov, ktorí na výstave vystavujú. Túžim spojiť rešpekt k prírode s reflexiou kultúrnych tradícií. Korene ľudstva sú abstraktné a nehmotné – kultúrne, dedičné, národnostné. Udržiavanie tradícií nám pomáha uchovávať pamäť a posolstvo našich predkov. Práve tieto vzťahy vytvárajú nové príbehy a pohľady na svet. Čím sa však líšia sociokultúrne korene od tých prírodných? Sú definované jazykom, zvykmi, jedlom a folklórom?

Ukrajinské ľudové príbehy ožívajú vo vytynankách Tani Kyianitsiy (UA). Pomocou tradičnej techniky vyrezávania do papiera zobrazuje snové námety, ktoré oživujú nám blízke legendy, symboly a mýty. Jej diela v sebe nesú láskavosť a empatiu, čím vytvárajú intímne a autentické odkazy na dedičstvo a ľudovú pamäť Ukrajiny.

Jaromír Šplíchal, mladý český maliar, upútal moju pozornosť svojím citom pre farby a originálnymi námetmi. Odvážne farebné kombinácie v jeho dielach pôsobia poeticky a nostalgicky. Séria malieb Warriors sa obracia k reflexii, hľadajúc ochranu v postavách bojovníkov, ktorí symbolizujú archetypálnu silu a odvahu. Šplíchal tak nachádza cestu k vyjadreniu vlastných túžob po stabilite a odvahe. Jeho postavy sú však viacrozmerné – okrem sily v nich odhaľuje aj jemnú sexualitu, čo vytvára napätie medzi vnútornou pevnosťou a zraniteľnosťou. Tento prístup umelcovi umožňuje skúmať dynamiku medzi odvahou a intimitou.

Národnostná identita je hlavným “koreňom”, ktorý formuje našu individuálnu aj kolektívnu existenciu. Predstavuje neviditeľný základ našich osobných príbehov, zvykov a historických skúseností, ktoré nás prepájajú. Skúmanie týchto identít nám odhaľuje, ako kolektívna pamäť a kultúrne dedičstvo ovplyvňujú náš pohľad na svet. Identita, podobne ako ekosystém, ktorý sa vyvíja, adaptuje a prechádza neustálou interakciou. Štúdium týchto koreňov ponúka cenné nástroje na pochopenie našej minulosti, prítomnosti a aj budúcnosti.

Výber diela Litatlin od Oksany Sadovenko (UA) je dôležitý v rámci kontextu ukrajinskej umeleckej identity nielen pre autorku, ale aj pre celé ukrajinské umelecké obecenstvo. Pôvodne ukrajinský umelec Vladimir Tatlin bol privlastnený ruským impériom, svet ho pozná ako ruskú osobnosť. Oksana si ho znovu osvojuje, ale už z kontextu svojej tvorby, v ktorej sú hlavnými aktérmi holuby. Oksanino dielo Litatlin zobrazuje utopický lietajúci stroj, ktorý kombinuje bicykel s krídlami. Nielenže evokuje umelecký odkaz Tatlina, ale zároveň predstavuje symbol nezlomnej ľudskej túžby po transcendencii, technologickom pokroku a slobode. Pre ukrajinské publikum je to viac než len umelecký objekt – je to vyjadrenie spätnej identity, nárokujúce si postavu Tatlina ako súčasť ukrajinskej kultúrnej histórie a odmietanie ruskej dominancie nad jeho dedičstvom.

Norbert Kuki (SK) je čerstvým absolventom katedry intermédií na VŠVU, ktorý sa vo svojej tvorbe zaoberá otázkami vlastnej rómskej identity. V projekte Phenav Tumenge Jek Vicco/Let Me Tell Y’all A Joke rozpráva svoj osobný príbeh v rómskom jazyku v nárečí Romungo (dialekt z  juhozápadného Slovenska), čím podáva hlbší pohľad na komplexnosť rómskej kultúry, jazyka a sociálnych vzťahov. Dielo nesie dôležitý odkaz, že predsudky a nepochopenie môžu existovať aj v rámci samotnej komunity. Norbert skúma zložité témy týkajúce sa jeho národnostno-etnickej identity a prostredníctvom rôznych umeleckých médií vyjadruje svoje skúsenosti a postoje.

Pri výbere autorov a autoriek som si uvedomila, akú dôležitú úlohu zohráva pre mňa krehkosť ako spoločný menovateľ. Tento symbol zraniteľnosti, snahy ochrániť svoju malú bublinu, ma priviedol k otázke: Môže byť práve tá najkrehkejšia a najmenšia vec niečím vznešeným?

V ľudskej spoločnosti predstavujú korene naše kultúrne a rodové dedičstvo – príbehy, tradície a hodnoty, ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu. . Vzťah k rodinným putám niektorí z nás vnímajú starostlivo, snažíme sa uchovávať spomienky na príbuzných. V tomto duchu chcem odovzdať slovo dvom fotografkám, Kateríne Ďurďákovej a Márii Šimovej.

Kateřina Ďurďáková (CZ) dokumentuje záhradu svojej prababky, ktorá pre zhoršujúci sa zdravotný stav postupne stráca zrak a pohybuje sa po záhrade len na základe vlastných spomienok. Na druhej strane, Mária Šimová (SK) prostredníctvom techniky fotogramov na svetlocitlivý papier zachytáva tiene rastlín z hrobu svojej mamy. Jej práca, presiaknutá silnou emóciou zármutku a krehkosťou, predstavuje poetický spôsob, ako sa vyrovnávať s traumou zo straty blízkeho človeka. 

Môj výber umelcov a umelkýň bol prirodzeným odrazom osobného priateľstva a tvorivých sympatií. Vybrala som si tých, ktorých diela vo mne silno rezonujú, či už preto, že sa ich naratívy prelínajú s mojou vlastnou tvorbou, alebo preto, že prinášajú nové a podnetné témy, ktoré ma inšpirujú. Tento výber odráža moju túžbu prepájať človeka s prírodou, kultúru s biodiverzitou, a vytvoriť tak hlbšie spojenia medzi týmito zdanlivo oddelenými svetmi.

Diela nás vedú k úvahám o vzťahu medzi prírodou a ľudským zvieraťom, medzi človekom a kultúrou, medzi človekom a jeho vnútrom, medzi nami a našou rodinou. O našich vlastných koreňoch, ktoré nás spájajú so svetom okolo nás, a o neustálej zmene, ktorá nás všetkých formuje. Nespočetné množstvo vzťahov a ich zložitosť či už v prírode alebo v komunikácii medzi ľuďmi je pre nás nepochopiteľné, no ich vývin a rôznorodosť vytvára harmonicky pevný ekosystem. 

Koreň ako fenomén na tejto výstave slúži nielen ako metafora, ale aj ako konkrétna realita, ktorá formuje náš svet na mnohých úrovniach – od mikroskopických po makroskopické, od individuálnych po kolektívne. V umení sa reflexia nášho pôvodu a identity, či už verejnej alebo osobnej, stáva neoceniteľnou, pretože nám umožňuje vnímať rozmanité pohľady na univerzálne témy. Umenie, ktoré skúma tieto korene, nám dáva príležitosť lepšie pochopiť rozmanitosť ľudských skúseností a prináša nové interpretácie našich spoločných príbehov. Skúmanie našich mnohovrstevných identít obohacuje naše životy a posilňuje pocit príslušnosti a vzájomného porozumenia.

Sme predsa prepojení, nie izolovaní.

Umelci a umelkyne, ktoré sú súčasťou výstavy: Jaroslav Beliš, Diana Bilichenko, Kateřina Durďáková, Tanya Kyianytsia, Norbert Kuki, Tijana Radenković, Viktória Revická, Oksana Sadovenko, Volodymyr Serhachov, Mária Šimová, Jaromír Šplíchal

---

[1] https://uniba.sk/fileadmin/prif/envi/kpe/environ_mikrobiologia/12.pd
[2] existuje viacero rôznych oficiálnych systematizácií, ktoré uznávajú jazyk kultúrnej jednotky, preto nie je možné určiť presný počet jazykov
[3] https://www.theguardian.com/science/2018/sep/12/earliest-known-drawing-found-on-rock-in-south-african-cave
[4]  https://newsinhealth.nih.gov/2019/05/mouth-microbes
[5] hýfami sa nazývajú „korienky“ huby
[6] pojem rhyzomy prvi popisali Gilles Deleuze, Félix Guattari: A Thousand Plateaus (1980)
[7] Organizácia International Union for Conservation of Nature (IUCN) Centers for Species Survival (CSS) v roku 2021 začala nazývať biodiverzitu húb pre lokálny biotop Fungou, čo prináša mykologickú exluzivitu 
[8]  Kathleen McAuliffe: Mozog pod vplyvom parazitov (2018)