#2 Korene sme nestratili, pribudol nadhľad

Vďaka novinárskej práci som mal možnosť zoznámiť sa s množstvom cudzincov usadených na Slovensku. Pri príprave tohto textu som oslovil viac ako desiatku z nich. Postrehy mi nakoniec poskytli dvaja ľudia z Latinskej Ameriky, traja zo západnej Európy a jeden z Ruska. Niektorí k nám prišli ešte za socializmu, ďalší v divokých porevolučných 90. rokoch, prípadne oveľa neskôr. Každý z nich dnes vníma Slovensko ako druhý domov a dokázal sa tu uplatniť bez toho, aby musel zaprieť svoju pôvodnú identitu. 

Francúzka: Akoby ste si neverili

Valerie Chauvey (1965) pochádza z mesta Aurillac vo francúzskom regióne Cantal v Auvergne, vyrastala v Bretónsku. Na Univerzite Blaisa Pascala vyštudovala angličtinu a bulharčinu. V Bratislave, kde učí v medzinárodnej škole, žije už dvadsaťšesť rokov. Jej otec vlastnil hudobný obchod, mama pôsobila ako maliarka a učiteľka umenia, ona sama roky spieva v skupine Here, s ktorou vydala niekoľko albumov a chystá ďalší.

Na Slovensko sa dostala náhodou. Počas stáže na univerzite v Bulharsku sa zoznámila s Čechmi, ktorých bola navštíviť v roku 1993. Práve oni jej navrhli, aby učila francúzštinu a angličtinu na Morave. Odtiaľ sa už presunula do Bratislavy.

„O tom, že som sa nevrátila do Francúzska, rozhodla moja vášeň pre hudbu, čiže kapela, v ktorej spievam. Bez hudby nemôžem žiť. No a rozhodli aj kamaráti, ktorých som si tu našla.“ Nemyslí si však, že by prišla čo len o časť pôvodnej identity. „Na to, čo znamená byť Francúzkou, som prišla práve vďaka tomu, že dlho žijem inde. Doma si to človek neuvedomuje, vonku to zistí rýchlo, lebo sa ukáže, čo presne mu zrazu chýba, o aké samozrejmosti prišiel.“

Valerie hovorí, že vždy ostane Francúzkou. „Nikdy nebudem Slovenkou, hoci to tu mám veľmi rada. Možno znie až neuveriteľne, že som musela odísť z domova, aby som zistila, kto vlastne som. Zrejme to súvisí aj s tým, že doma sa vždy nájde plno ľudí, falošných národniarov, ktorí pojem vlastenectvo natoľko zdevalvujú, až sa vám bridí. Poznáte to aj u vás. Zdravé vlastenectvo je pritom normálna vec.“ 

Vysvetľuje to na praktických príkladoch zo života: „Stále nadávam po francúzsky, rovnako v tom jazyku aj počítam, nikdy som neprestala milovať francúzske jedlá. Keď je u vás v Lidli francúzsky týždeň, teším sa, že tam dostanem naše potraviny, hoci potom som vždy sklamaná. S reálnou francúzskou gastronómiou to nemá nič spoločné, chuť už vôbec nie. Keby ste tu mali aspoň ten náš chlieb. Naopak, moji rodičia si zase zamilovali vaše klasické rožky, ktoré u nás nemáme.“

Dodáva, že jej korene sa prejavujú aj v povahe. „V rôznych situáciách reagujem ako Francúzka, teda bojovne, revolučne. Pripadá mi normálne demonštrovať alebo štrajkovať za svoje hodnoty. Máme to v krvi. U vás som nikdy nepochopila, prečo ako národ mlčíte, hoci na vás politici doslova rúbu drevo. Človek nesmie rezignovať, vzdávať sa nádeje. Často sa toho veľa nezmení, ale aspoň máme morálne zadosťučinenie, že sme to skúsili.

Podľa Valerie vlastne ani nie je možné prísť o svoje korene. „Neustále cítim, že som z Bretónska. Len čo mi ako učiteľke na Slovensku začnú dva mesiace prázdnin, okamžite idem domov a celý ten čas som autentická Francúzka. Milujem našu kultúru, hudbu, povahu. A opäť to súvisí práve s tým, že mám možnosť vidieť aj iný svet. Dáva mi to väčší rozhľad i nadhľad. Pred štúdiom na univerzite som žila aj v Anglicku, takže viem, o čom hovorím.“ 

Valerie nakoniec dodáva, že život v inej krajine predsa len má dosah aj na jej identitu. „Niekedy sa cítim ako stratená vo svete, lebo prídem domov a zisťujem, že najmä mladí už hovoria trochu iným jazykom, že nepoznám význam niektorých slov, unikajú mi viaceré nuansy tamojšieho života.“

Jej rodičia doma často dostávali otázky, či im neprekáža, že dcéra odišla tak ďaleko. „Faktom je, že u vás si môžem vybrať, kde budem učiť. Vo Francúzsku takú možnosť učiteľ v štátnom školstve nemá, jednoducho ho niekam pridelia. A vláda vás pokojne pošle aj sedemsto kilometrov od domova. V tomto smere je teda jedno, či som na Slovensku alebo vo Francúzsku.“

Keď sem prišla, ľudia ju prijali výborne. Neveľmi dobré spomienky má len na cudzineckú políciu. „To bolo strašné. Keby ste videli, ako slovenskí policajti v Petržalke priam s nadšením ponižujú ženu z Francúzska, prišlo by vám zle. Čo potom zažívali ženy z Ázie či Afriky? Vtedy som naplno pochopila, čo to znamená byť cudzinkou. Nekonečné rady, osemhodinové čakanie, arogancia, doslova džungľa… Našťastie sa to už zlepšilo.“

A Slováci ako takí? „Sú zlatí, ochotní, len zbytočne pesimistickí. A radi sa vyhovárajú, za všetko zlé vždy môže niekto iný. Raz Rakúsko-Uhorsko, potom Maďarsko, Česko, teraz Západ. Akoby ste si neverili. Preto som veľmi oceňovala, keď už krátko po posledných parlamentných voľbách ľudia vyšli do ulíc a protestovali proti nedemokratickým krokom vlády. Vaša aktuálna vláda je absolútna katastrofa, takže je logické, že protesty pokračujú aj tento rok. Mali ste tu komunizmus, v roku 1989 prišla revolúcia, ktorá bola nežná, nenásilná, klobúk dole, len nerozumiem, ako je možné, že prezlečení komunisti tu vládli ďalej. Fico vládne dodnes. Ako môžete dúfať v lepšiu budúcnosť s ľuďmi minulosti?“

Valerie priznáva, že na ňu doľahli aj chvíle, keď chcela odísť. Chýbala jej väčšia tolerancia, uvoľnenosť, zmysel pre humor. „Dúfala som tiež, že neurobíte rovnakú chybu ako kedysi Francúzi, ktorí podľahli konzumnému spôsobu života. Žiaľ, stalo sa, ale nepripisujem to Slovákom, deje sa to prakticky všade. Všetci sa ženú za peniazmi, majetkami, korumpuje sa… Niekedy mám pocit, že inak to ani nemôže byť.“

A ťažké srdce má aj na náš prístup k migrantom. „Poznám ľudí, ktorí odsudzujú ešte aj ukrajinské utečenky a ich deti. Pritom som si istá, že keby sa tu začala vojna, utekali by ako prví. Nerozumiem, ako môže byť spoločnosť taká netolerantná voči ľuďom s ťažkými osudmi. Celá Európa je rozmaznaná. Nadávať na migrantov, ktorí na úteku riskujú svoje životy, a je jedno, či sú z Ázie alebo Afriky, je nehorázne. Všetko zanechali doma, prichádzajú práve o tie korene, a my sa správame ako hulváti bez empatie. Raz ich budeme prosiť, aby prišli a ostali tu, keďže sa rodí málo detí a na dôchodcov nebude mať kto pracovať. Ľudia sú len dobrí a zlí, nezáleží na tom, odkiaľ pochádzajú.“

Zvykne si doma robiť akési malé Francúzsko? „Neustále. Varím francúzske jedlá, sledujem francúzske televízne kanály, milujem červené vínko, kvalitné syry, každý deň volám domov. Slovensko mám veľmi rada, milujem vašu nádhernú prírodu aj folklór, dokonca mi zachutili vaše kozie syry, niva, bryndza a neúdené korbáčiky či parenica. Napriek tomu kdesi vnútri stále cítim, že som iná, že mám svojský temperament.“

Prečítajte si predchádzajúci príbeh

Text vyšiel v tohtoročnom MAGAZÍNE FJÚŽN