Komplikovaná cesta domov

Zvyčajne sú na hraniciach veľmi dlhé rady a bežní cestujúci či pašeráci v autách a autobusoch znudene pozerajú do mobilov aj niekoľko hodín. Túto sobotu, 28. marca, si však zapamätám. Na hraniciach nebol nikto.

Až do poslednej chvíle som dúfala, že rozruch okolo koronavírusu rýchlo utíchne a celú situáciu s prečkáme len s miernym strachom. To sa však nestalo.

Pred karanténou som pracovala v malom hoteli v centre Bratislavy. Bol 11. marec a ja som ako zvyčajne uvítala hostí v hoteli a ukazovala som im ich izby. Zrazu jedna hostka vybehla s vecami a mierila k východu. Keď som sa jej spýtala, čo sa stalo, rýchlo odpovedala: „Zajtra Slovensko zatvára hranice, idem do Rakúska.“ Po hodine si všetci návštevníci kúpili letenky domov a volali na veľvyslanectvá svojich domovských krajín.

Moju univerzitu už zatvorili, dúfala som však, že ju čoskoro otvoria. Odišla som preto do Pezinka za kamarátom, aby som mu pomohla s prácou a nesedela len tak na internáte. Každý deň sme sledovali, ako sa zákazy a opatrenia zvyšujú. Bolo to naozaj strašidelné a nebolo vôbec jasné, kde bolo bezpečnejšie: tu, na Slovensku, kde som zostala takmer sama, alebo doma, v Ternopole, so svojou rodinou. Systém zdravotnej starostlivosti na Slovensku a na Ukrajine je približne na rovnakej úrovni, takže táto otázka bola viac rétorická ako praktická.

Karanténa ma ako cudzinku postavila do rôznych problémov. Keď som odišla z Bratislavy do Pezinka, nemyslela som si, že tam ostanem dlhšie ako týždeň, preto som si nezbalila veľa vecí. Po viac ako dvoch týždňoch som si chcela z internátu v Mlynskej doline zobrať nejaké oblečenie. V tom čase už do internátu takmer nikto vstupovať nemohol, výnimku mali cudzinci, ktorí nemali kam ísť. Teda aspoň som si to myslela. Vrátnik pri vchode však uvažoval inak. Prosila som ho, aby ma pustil len 15 minút, kým si zbalím svoje veci. Bol však neoblomný a ani fakt, že som cudzinka, ho nepresvedčil. Nechcela som však odísť s prázdnymi rukami. Ploty v areáli nie sú príliš vysoké, a tak sme sa po nich s kamarátom rýchlo vyštverali a dostali sa dnu.

Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj 26. marca oznámil, že od ďalšieho dňa sa ukrajinské hranice zatvárajú. Vystrašilo ma to. Rozhodla som sa, že musím ísť domov. Zavolala som na ukrajinskú ambasádu na Slovensku, ale povedali mi, že hranice sú otvorené. Od dvoch oficiálnych zdrojov som dostala úplne odlišné informácie, ale pravdupovediac, ani ma to neprekvapilo.

Celý deň som v ukrajinských skupinách na facebooku hľadala niekoho, kto by išiel k hraniciam, až som našla jedného muža. Cesta do Vyšného Nemeckého pôvodne stála 35 eur, no keď sme prišli do cieľa, muž si vypýtal 80 eur.

Pravdepodobne som bola jednou z posledných ľudí, ktorí prekročili hranice. Zvyčajne sú na hraniciach veľmi dlhé rady a bežní cestujúci či pašeráci v autách a autobusoch znudene pozerajú do mobilov aj niekoľko hodín. Túto sobotu, 28. marca, si však zapamätám. Na hraniciach nebol nikto. Ani jedno auto. Pôsobilo to tam naozaj postapokalypticky. Iba znudení príslušníci pohraničnej stráže. Myslím, že boli dokonca šťastní, keď ma uvideli. Slovenskou stranou som prešla za minútu, na tej ukrajinskej som čakala asi hodinu.

Nie, nekontrolovali mi tak dlho dokumenty, ani sa nič nepýtali. Ukrajinskou stranou som však nemohla prejsť pešo, a tak som čakala, kým po mňa príde nejaké štátne vozidlo, ktoré ma odviezlo po koniec hraničného pásma. Ale prečo som naň tak dlho čakala? Korupcia. Z kontextu rozhovoru s hraničiarom som pochopila, že ak chcem, aby auto prišlo rýchlejšie, musím si priplatiť. Nezaplatíte? Potom čakáte.

Koronavírus nás veľa naučil. Zmenil naše životy, spochybnil všetko, na čo sme boli predtým zvyknutí. Neviem, či sa niekedy vrátim k svojej práci v hoteli, ktorú som mala veľmi rada. Neviem, ako a kedy sa vrátim na Slovensko. Kedy bude život taký, aký bol predtým? A či naozaj bude?