Khadra Abdile: Pomohlo mi, keď som zistila, že ľudia sú na mojej strane

„Ak niekde žiješ dlhšie, staneš sa súčasťou toho miesta a ľudí. Môj syn hovorí, že nie je Somálčan, ale je Slovák zo Slovenska,“ hovorí laureátka ocenenia Biela vrana Khadra Abdile. Na Slovensku žije od roku 2014.

Odkiaľ pochádzaš a kde bývaš?

Som zo Somálska, ale už šesť rokov bývam v Bratislave.

Kde si vyrastala? Kde žije tvoja rodina? 

Moje rodné mesto sa volá Bardera, je veľké asi ako Trnava. Mám štyroch súrodencov, troch bratov a sestru. Mama žije v Somálsku, otec zomrel, keď sme boli malí.

V Bardere si chodila aj do školy? 

Áno, chodila som tam na základnú školu. Ale bolo to ťažké, pretože bola vojna. Niekedy som preto nemohla pravidelne chodiť do školy.

Ako si sa zoznámila so svojím manželom? 

Stretli sme sa vďaka našim rodinám. Mali sme spoločných známych.

Tvoj manžel žije s tebou na Slovensku? 

Nie, môj manžel žije teraz v Turecku. Skúšala som mu vybaviť víza, aby sme tu mohli žiť spolu, ale Slovensko neakceptuje somálske pasy, takže mu víza zamietli. Stále však dúfame, že sa to podarí vyriešiť a bude môcť prísť za nami.

Ako si sa dostala na Slovensko? 

Keď som odišla zo Somálska, bola som najprv v Rusku. Potom som sa dostala na Ukrajinu a až následne na Slovensko.

Vedela si niečo o Slovensku predtým, než si sem prišla? 

Nie, nevedela som nič. Vieš, keď utekáš pred vojnou, neriešiš, kam ideš. Ale zapáčilo sa mi tu a teraz už Bratislavu považujem za moje mesto.

Chcela by si sa niekedy vrátiť do Somálska? 

Teraz určite nie. Stále je tam vojna a je to tam nebezpečné. Načo by som sa tam vracala? Ja už som Slovenka.

Aké je to byť mladou sólo mamičkou v Bratislave? 

Byť sólo mamou je ťažké všade na svete. Ale je to ešte oveľa ťažšie, ak žiješ v cudzine, kde nemáš rodinu, kde nemáš vlastne nikoho. Na všetko si sama. Keď ti napríklad ochorie dieťa, nemá ti kto pomôcť. Našťastie sú tu organizácie a ľudia v nich, ktorí nám imigrantom pomáhajú. Ale aj tak je to ťažké.

Máš slovenských priateľov? 

Áno, mám ich veľa. Napríklad moje susedky alebo mamičky z ihriska pri dome. Môjho syna Hamzu tam všetci poznajú.

Povedz mi niečo o tvojom synovi.

Hamza je veľmi šikovný. Už teraz hovorí niekoľkými jazykmi – slovensky, somálsky, trochu arabsky a vie aj dobre po anglicky. On je Slovák, pretože tu vyrastal. Keď sme sem prišli, mal jeden rok. Teraz pôjde do druhej triedy, ale už predtým tu chodil do škôlky. Je veľmi dobre integrovaný. Je dobrý v škole a vôbec nie je hanblivý, takže má veľa kamarátov.

Bolo to pre teba ťažké, keď prišla korona a s ňou aj karanténa a zatvorenie škôl? 

Bolo. Hamza sa doma nudil, chcel sa ísť hrať na ihrisko, chýbali mu iné deti. Ťažké bolo aj to, že sa deti mali učiť z domu. Pre mňa však slovenčina nie je materinský jazyk, takže som sa pri tom celkom natrápila.

Ako si to zvládala v práci? 

Predtým som veľa pracovala, robila som v administratíve ako čašníčka alebo opatrovateľka detí. Kvôli korone ma, bohužiaľ, prepustili z práce, takže cez karanténu som bola doma. Teraz brigádujem v reštaurácii Veg life, ale od septembra už tam začínam na plný úväzok.

Čo by si chcela robiť? Čomu by si sa chcela venovať? 

Mne vyhovuje takmer akákoľvek práca. Hlavne, že môžem niečo robiť. Nerada som doma, a keď nemám prácu, som z toho v strese. Keď som bola malá, chcela som byť lekárkou. Ale v škole mi to moc nešlo, bola vojna a veľa hodín som vynechala. Teraz pracujem ako čašníčka, čo ma baví. Moja mama mala v Somálsku reštauráciu, tam som tiež robila čašníčku. Rada pracujem v gastre, baví ma variť alebo obsluhovať.

Čo varíš doma? Somálske alebo slovenské jedlo? 

Vždy varím somálske jedlá. Zo slovenských jedál mám rada polievky. V Somálsku sú polievky vyhradené iba pre starých a chorých, takže je to pre mňa niečo nové. Rada sa učím nové veci, myslím, že je zaujímavé naučiť sa niečo z krajiny, kde žiješ. Už som varila aj bryndzové halušky.

Chýba ti tu niečo z tvojej krajiny? 

Chýba mi moja mama, ktorá zostala v Somálsku. A tiež mi chýba moja kultúra, moji kamaráti zo školy, aj keď veľa z nich tam už tiež nežije. Je asi normálne, že ak odídeš, bude ti veľa vecí z tvojej krajiny chýbať.

Čo sa ťa najčastejšie pýtajú ľudia na Slovensku? 

Toto je pre mňa veľmi vtipné. Už tu žijem šesť rokov, takže za ten čas som si už zvykla, ale na začiatku keď som sem prišla, tak sa ma každý pýtal, odkiaľ som. A druhá otázka vždy bola: A čo robíš na Slovensku? Prečo si sem prišla? Každý sa ma to pýtal – v obchode, u lekára, kamkoľvek som šla. Najprv som nechápala, prečo sa ma na to stále pýtajú, až neskôr som si uvedomila, že tu je to bežné a že je to kultúrna záležitosť.

V Somálsku to tak nie je? 

V Somálsku sa nemôžeš len tak opýtať človeka, ktorého vidíš po prvýkrát v živote, odkiaľ je a čo tu robí. Ak toho človeka poznáš už dlhšie a máte medzi sebou nejaký vzťah, je to v poriadku, ale v obchode či u lekára sa na takéto veci nepýtaš. Je to neslušné.

Zmenilo sa niečo po tom, ako si začala hovoriť po slovensky? 

Áno. Ľudia sa začali vypytovať ešte viac, pretože sa so mnou vedeli lepšie dohovoriť. Slovenčina je ťažký jazyk. Raz, keď som išla z Viedne, v autobuse som si vypýtala lístok po slovensky, vodič bol zaskočený a pýtal sa ma, kam idem, či do Bratislavy. Povedala som, že tam žijem a že som Slovenka.

Takže sa cítiš byť Slovenkou?

Áno, samozrejme. Ak niekde žiješ dlhšie, staneš sa súčasťou toho miesta a ľudí. Môj syn hovorí, že nie je Somálčan, ale je Slovák zo Slovenska. Teraz, keď začal chodiť do školy, je slovenčina jeho hlavný jazyk. Odmalička hovorí po slovensky. Na začiatku som sa bála, že bude mať prízvuk alebo zlú výslovnosť, ale pani učiteľka povedala, že sa nemám obávať, Hamza sa v ničom nelíši od slovenských detí.

Čo by si chcela, aby sa ťa ľudia na Slovensku pýtali? 

Bola by som rada, keby sa ma spýtali, či mám rada Slovensko. Možno, ako dlho tu žijem. To sa mi zdá ako normálna, príjemná otázka: Čo sa vám na Slovensku páči? Ale teraz už nemám problém so žiadnymi otázkami. Na začiatku to bolo ťažké, pretože som nerozumela, prečo sa ma to pýtajú. Potom som si uvedomila, že tu je to normálne a prispôsobila sa. Ale vždy, keď stretnem niekoho, kto je tu nový, spýtam sa ho: Máš rád Slovensko? Pretože ak žiješ v nejakej krajine, musí sa ti tam niečo páčiť. Môžu to byť ľudia, príroda, kultúra… Možno by sa ma mohli spýtať, aká je moja skúsenosť so životom na Slovensku alebo aký je rozdiel medzi životom tu a v krajine, odkiaľ pochádzam. To sú podľa mňa zaujímavé otázky.

Na čo si vo svojom živote najviac hrdá? Čo sa ti podarilo dosiahnuť? 

Za svoj najväčší úspech pokladám to, že mám zdravé a inteligentné dieťa. To je podľa mňa veľká vec. Vždy, keď mám ťažké obdobie, pozriem sa na neho a hovorím si, že musím byť pyšná na to, že mám toto krásne dieťa. Myslím na to, ako ho vychovať, aby mal dobré vzdelanie a lepší život. Čo ešte dodať? Som zdravá, som nažive. Ak je človek zdravý a nažive, môže robiť čokoľvek, čo chce. Dokáže si poradiť. Som hrdá na svoje manželstvo a na svojho syna.

Chceš ty sama niečo povedať ľuďom? 

Chcela by som povedať, že som za takmer sedem rokov života na Slovensku stretla naozaj veľa veľmi milých a dobrých ľudí. Samozrejme, všade sú dobrí a zlí ľudia. Vždy, ak som potrebovala poradiť, či už na ulici alebo v škole, kde chodí môj syn, stretla som milých a nápomocných ľudí. Myslím, že to by ste si mali zachovať a rozvíjať tento prístup, aby sa u vás cudzinci cítili vítaní. Pretože v krajine, kde sú milí ľudia, je oveľa jednoduchšie sa integrovať a zostať v nej žiť. A to sa týka nielen imigrantov, ale napríklad aj zahraničných študentov.

Máš pocit, že sa tu cudzinci cítia vítaní? 

Myslím, že áno. Veľa sa zmenilo, odkedy som prišla. Na začiatku to bolo úplne iné. Teraz je tu oveľa viac cudzincov a stáva sa to bežnejším. Samozrejme, môžeš naraziť aj na zlých ľudí, ale tu v Bratislave je veľmi veľa inteligentných a chápavých ľudí.

V roku 2016 si spolu s Emíliou Trepáčovou získala ocenenie Biela vrana za vzájomnú solidaritu a toleranciu. Počas tzv. utečeneckej krízy si ako moslimka čelila viacerým útokom na verejnosti. Ocenenie si dostala za odvahu prehovoriť o tom, čo sa ti stalo, a upozorniť tým na problém, ktorý sa týka mnohých cudzincov a cudziniek na Slovensku. Aká to bola pre teba skúsenosť? 

Áno, počas utečeneckej krízy som bola terčom niekoľkých útokov. Netuším, prečo si vyberali práve mňa. Veľmi som sa bála, pretože sa to neustále opakovalo. Neviem, možno to bolo preto, že som tu sama, že nosím hidžáb, mám malé dieťa a musím ho brať so sebou, keď si chcem niečo vybaviť alebo nakúpiť. Keď ma navrhli na toto ocenenie a povedali mi, že ma podporia, rozhodla som sa cenu prijať. Tá cena mi naozaj veľmi pomohla. Úplne to zmenilo môj pohľad na svet, moje myslenie. Predtým som si myslela, že ľudia sú všetci rovnakí, niektorí ťa udrú, niektorí nie, ale aj tak sú takí istí. Vďaka Bielej vrane a ďalším organizáciám a inštitúciám som stretla veľa ľudí, ktorí boli na mojej strane, pomohli mi a podporili ma. Boli naozaj skvelí a bolo im ľúto, čo sa mi stalo. Veľa ľudí ma v Bratislave začalo na ulici spoznávať, usmievali sa na mňa a na Hamzu. Bolo mi jasné, že vedia, kto sme. Niektorí sa mi aj prihovorili.

Pomohlo mi, keď som zrazu videla, že sú tu aj ľudia, ktorí sú na mojej strane. Na začiatku som mala pocit, že som sama, bála som sa a zdalo sa mi, že tu nemám nikoho. Keď mi ľudia z Bielej vrany po prvýkrát povedali, že sa chcú stretnúť, bála som sa. Ale moja právnička z Ligy za ľudské práva mi povedala, že sa nemám čoho báť, takže som tú cenu prijala a ono to zafungovalo. Bolo to to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Stretla som veľa skvelých ľudí, ktorí to cítia rovnako ako ja.

Keď prídeš do cudzej krajiny, cítiš, že to nie je tvoj domov, nie je to tvoja krajina a tvoji ľudia. Po tejto skúsenosti sa to vo mne zmenilo. Začala som sa tu cítiť doma. Mám okolo seba veľa priateľov a to mi pomáha. To je dôvod, prečo som sa rozhodla tu zostať žiť. Som hrdá na to, že tu žijem a že som si našla prácu a začlenila sa. Som šťastná, že sa mi podarilo to všetko dosiahnuť a že sa Slovensko stalo mojím domovom.