Hranice

Publikujeme vybrané práce autorov a autoriek, ktoré sa zapojili do súťaže Call For Writers na tému hranice.

Zatváranie verzus otváranie. Identitarizmus verzus multikulturalizmus. Nedôvera verzus nádej. Uprostred nich stojí ikona reprezentujúca rozdelenie: hranice. Front, na ktorom si dva myšlienkové prúdy vykrikujú do tváre, často prostredníctvom sociálnych sietí, svoje názory. Epicentrum boja, ktorý pandémia, tá, ktorá teraz ovláda naše životy, zväčšila až do nekonečna.

Fyzické

Zvyknutí o nich uvažovať ako o vzdialených spomienkach na cesty, ktoré sa odohrali príliš dávno alebo ako o mapách nakreslených v zaprášenom atlase, je pre nás ťažké vôbec si ich predstaviť. Hranice. Kontroly. Strach z odmietnutia. Tisíce dokumentov ako dôkaz nášho zdravotného stavu. Fyzické hranice sú už viac ako rok opäť neoddeliteľnou súčasťou nášho života. Pre generáciu, ktorá vyrastala vidiac ich iba ako veľké a nepoužívané brány, hrdzavé dvere, symboly sveta, ktorý prestal existovať, sa emocionálna reakcia rovnala šoku. Práve oni boli spolu s obrazmi z nemocníc prvými ikonami éry pandémie, obdobia, ktorého koniec je v nedohľadne. Symbol gigantického globálneho lockdownu, v ktorom sa svet znovu rozdeľuje a uzatvára. A zrazu sa zdá, akoby sa čas vrátil o tridsať rokov dozadu. Rady na colniciach, hraničné kontroly. Podozrievavé tváre tých, ktorí si, koniec koncov, len robia svoju prácu. Ustráchané pohľady na druhej strane, ukrývajúce nádej, že bude možné vydať sa na tú dlhú cestu, ktorá je kvôli vírusu komplikovanejšia. A pritom len pred niečo viac ako dvomi rokmi patrili tieto snímky do svetov tak vzdialených od nás, napriek svojej geografickej blízkosti, že sa zdali byť nereálne. Lipa. Lesbos. Malta. Lampedusa. Hranice ríše blahobytu. Dvere, na ktoré zúfalo klopali tisíce ľudských bytostí, túžiacich po živote v lepšom kúte sveta ako bol ten ich. 

Mentálne

A my, medzitým uzavretí v našom vesmíre plnom banálnych problémov, sme sa ocitli v realite, ktorú nikto nečakal. Hranica sa stala nielen fyzickou, ale aj mentálnou. Podozrenie. Vzdialenosť. Strach. Z nákazy, z choroby. A predovšetkým zo smrti. Zachovávame si odstup od všetkého a od všetkých. Od najdrahších blízkych i miest zhromaždení. Od objatí a podaní rúk. Uzavretí medzi štyrmi stenami, kultivujúc hrôzu a nedôveru, prehodnocujeme, ako sa brániť pred neviditeľným nepriateľom. Okrem prípravy balíčka na prežitie inštinkt vkrádajúci sa do myšlienok šepká iba jedinú vec: Vzdiaľ sa! Izoluj sa! V čase pandémie neexistuje bezpečnosť. Náš denný režim sa točí okolo slova, o ktorom sme nikdy predtým nepočuli. Lockdown. Doslova by sme ho mohli preložiť ako „obmedzenie pohybu“ alebo „uzavretie“. Pre mnohých je to najlepší popis ich duševného stavu. Uzatvárame hranice svojho tela a svojej mysle. Žiaden kontakt, žiadne stýkanie sa. Úplné zrušenie života tvoreného medziľudskými vzťahmi. „Nacionalizmus“ tela. Uzavretie sa od všetkého, čo sa deje okolo nás. V okamihu vymazávame každodennosť z našich životov. Kávu s kolegami, pivo s kamošmi, zmrzlinu s priateľkou. Fotoalbumy zažltli, akoby to boli len vzdialené spomienky na svet, ktorého pulz sa zastavil. Zatvárame všetko. Zdá sa, že to opakujeme každý deň, každú chvíľu. Okruh ľudí, ktorým sme verili, blízkych a priateľov, ktorých sme nazývali „partia“, nahradil predmet dlhý niekoľko centimetrov, ťažký niekoľko gramov a oslepujúci svetlom. Volá sa smartphone.

Politické

Toto všetko iba rozdúchava oheň tých, ktorí už roky živia plameň paniky a uzavretia. Hlasne žiadajú, aby sa Európa, a nie len ona, opäť stala menej solidárnou. Vyvolávajú v ľuďoch obavy, že ich vlastná existencia je ohrozená. Zasievajú pochybnosti, šikovne využívajúc propagandu, ktorá sa neuveriteľne rýchlo šíri po sociálnych sieťach. Vytvorenie nepriateľa je nevyhnutným prvkom pre uzavretie alebo „zablokovanie“ hraníc. Migrácia sa zmenila na inváziu. Nikto nevie, ktoré náboženské korene sú ohrozené, nikto nevie, kto je ich dobyvateľom. Nezáleží na tom, či je príčinou odlišnosti pohlavie, farba pleti alebo pôvod. Víťazí strach z iného. A k tomu všetkému sa pridala choroba. Niekto ju musel na náš prosperujúci kontinent priviesť. Niekto musí byť zodpovedný. Niekto musí zostať ďaleko, prinajmenšom za múrom alebo ostnatým drôtom, dramatickými symbolmi nielen pozemského, ale aj politického uzavretia. Triumf národnej identity nad multikulturalizmom. Moderná Pandorina skrinka zodpovedná za všetko zlo v dnešnom svete. Uzatvoriť sa do seba, v rámci vlastných hraníc, či už geografických, sociálnych alebo mentálnych, sa javí ako jediná reakcia. Extrema ratio, krajné riešenie, ktoré sa tak veľmi páči tým, ktorí sa dožadujú múrov, násypov a bariér, akoby sme čelili stredoveku 2.0. Pohodlné riešenie pre tých, ktorí iných kŕmia strachom, zatiaľ čo svet, ktorý žije búraním hraníc, zúfalo kričí po konkrétnych a účinných odpovediach.