Hádanka na obzore: Vidíš mu kraj, ale nikdy k nemu nedôjdeš
Slovo puzzle či pucle je podľa slovníkov významovo spojené s pocitom “som z toho jeleň”. Jeleň je nie náhodou divina. Divý, udivený, celý bez seba, zmätený, ako zakliaty. Odklínanie má jedno známe tvrdenie, uchované v škriatkovskej pesničke: “Kto uhádne moje meno, nechcem ho.” Ten, ktorý rozlúšti puzzle, hádanku, ten odkľaje, lebo uhádne pointu, a tak už nie je z toho jeleň.
Ako v mnohých iných oblastiach, predmety čarovania a odklínania sa postupom času stali predmetmi hier a vied. S príchodom osvietenstva sa cieľom puzzle stalo testovanie vynaliezavosti. Prvé skladačkové puzzle vytvoril koncom 18. storočia Ján Spilsbury, britský kartograf, ktorý naniesol mapu sveta na drevenú dosku, rozkrájal ju podľa hraníc krajín a potom ju používal ako učebnú pomôcku v geografii. Pojem puzzle sa používa na všetky možné aj nemožné typy hádaniek, od slovných, cez mechanické až po matematické či počítačové. V prenesenom význame slova sa jedná o problém, záhadu, paradox, hlavolam, až si ideme na tom hlavu polámať.
Inými slovami, dobré puzzle používa princíp „out of the box“, keď zastane myseľ, vykoľají sa z bežných koľají, a vedie k novým spojeniam. Pocit slasti, ktorý nasleduje, je asi jeden z hlavných dôvodov, prečo sa ľudia vôbec do lámania hlavy tak radi púšťajú. Toľko z pohľadu individuálneho uspokojenia.
Pozoruhodné procesy sa odohrávajú aj v rovine skupinových riešení hlavolamov. Čo asi cítia rôzni ľudia v spoločnosti, kde sa riešia záhady typu, kto ku komu „patrí“, kto sú tí druhí, od čoho všetkého závisí spolupatričnosť a vzájomná radosť? Z metodologického hľadiska jestvujú rôzne stratégie riešení celospoločenských záhad. Zaujímalo by ma priblíženie pocitov ľudí, ktorí uprednostňujú hranie samotné s pocitmi tých, ktorí sa rozhodli radšej strážiť pravidlá občianskej hry. Fascinuje ma pozorovanie ľudí, ktorí ako deti, slobodné od očakávaní okolia, nedbajú na prehru, ako aj pochopenie logiky tých, ktorí „strážia hrad“.
Dá sa povedať, že uvažovanie strážcov hradu je v živočíšnej ríši veľmi rozšírené. Myseľ má rada zjednodušenia všetkého typu, obdivuhodne rýchlo vie zrecyklovať vnemy a príde k výsledku: „To je jasné.“ Za krátku chvíľu skratkami myseľ označí vinníkov a zmätie pochybnosti odkazmi na genetiku neprispôsobivých či záškodných predkov. Týmto spôsobom skratkovitá myseľ prichádza o možnosť užiť si blahodarný stav zotrvania v hádanke. Napokon, zdá sa, že len ľudia si tento stav lúštenia vedia vychutnať až tak, že sa s ním stotožnia.
Ešte stále zotrvávate v hádanke: “Vidíš mu kraj, ale nikdy k nemu nedôjdeš?” Spolu s festivalom [fjúžn] si rôznymi spôsobmi desať rokov lámem hlavu s celospoločenským puzzle, a nie som si istá, kam smerujú. Ako sa dá poskladať päťmiliónové puzzle bez predlohy, bez širšieho obrazu, ktorého je každý dielik súčasťou? Hádanka na obzore. Obzoru vidím kraj, no nikdy k nemu nedôjdem. Ak by ma táto hádanka navádzala ku kráčaniu za niečím nedosiahnuteľným, bolo by to frustrujúce. Naopak, oveľa príťažlivejší sa mi zdá proces postupného rozširovania obzoru. Vytvárania miesta pre širší obraz, v ktorom sa dá začať hrať celospoločenské puzzle. Ak som v labyrinte, neopustím ho, kým v mysli nevytvorím jeho mapu.
Čítanie máp súvisí s ďalšou hádankou: “Je to tvoje, ale iní to používajú viac ako ty.” Nedá sa to ukradnúť, odcudziť, používaním z neho neubudne. Neuhádla som ju, až mi dieťa so smiechom povedalo: „Predsa tvoje meno!“ S poznaním mien môžeme čítať, odšifrovať, nachádzať nové miesta, rozlúsknuť záhadu. Preto platí pesnička: “Kto uhádne moje meno, nechcem ho!”
Zľakli ste sa? Nie autora tohto slávneho výroku, škodoradostného škriatka, pomocníka zlatej priadky. Mám na mysli strach z poznania vlastného mena, vrátane skupinového mena. Dá sa povedať, že odklínanie interpretácií vlastnej minulosti je nebezpečné. Môže sa stať, že v tomto procese odklínania dôjde k strate občasne sa vynárajúceho komplexu škriatka. Napokon rozlúsknutie finty Martinka Klingáčika môže pomôcť v zisťovaní nášho mena medzi cudzincami, ktorí sa snažia rozlúsknuť „naše slovenské“ oriešky. Tá istá finta vedie k zvedavejšiemu dívaniu sa na tých, ktorí majú iné mená, iné identity, iné prítomnosti. Hádam hádanky z rôznych obzorov. Tak ako po iné [fjúžn] roky, nestačím sa čudovať, ako rôzne sa dá diviť, a predsa nebyť z toho jeleň.
