Desať rokov od nového letopočtu. Reportáž s vnútorne vysídlenými ľuďmi v Gruzínsku

„Chcete vidieť môj dom?” spýta sa učiteľka Tsiuri Burhadze. Zo spálne prináša zarámovanú fotografiu rodinného domu, po skle nežne prechádza prstami. Dom prežil prvú vojnu v deväťdesiatych rokoch, no tú druhú, v roku 2008, už nie. Zmizla aj celá dedina.

Sedíme v kuchyni jedného z domov v osade pre vnútorne vysídlených ľudí z Južného Osetska. Útulné malé domčeky sa ťahajú popri pravouhlo naprojektovaných uliciach. Sme v takzvanej nemeckej osade na okrajovej časti gruzínskeho mesta Gori, ktoré postavili v krízovom období s finančnou a architektonickou pomocou Nemecka.

Malá krajina s veľkými problémami

Gruzínsko je jedna z krajín južného Kaukazu. Bývalá sovietska republika si od perestrojky prešla mnohými zmenami a tiež ťažkými konfliktami, ktoré dodnes traumatizujú spoločnosť. V auguste si Gruzínci pripomínali desiate výročie od takzvanej gruzínsko-ruskej vojny, ktorá vysídlila tisícky ľudí z ich pôvodných domov na území Južného Osetska. Dnes si budujú nové životy v utečeneckých osadách na okolí miest Gori či Tbilisi, mysľou však stále ostávajú v rodičovských domoch, ktoré ostali nedostupné za hranicou stráženou ruskými vojakmi.

Južné Osetsko je jedným z dvoch separatistických regiónov Gruzínska. Medzinárodne neuznaný štát podporovaný a vojensky strážený Ruskou federáciou. Vysnívaná autonómia stála životy mnohých ľudí a krajina je dnes de facto odrezaná od sveta. Málokto vie, čo sa deje za hranicou ostnatého plotu, ktorý rozdeľuje lúky a polia, no tiež mnohé gruzínske dediny. Krátky, no intenzívny konflikt v roku 2008 odrezal územie Južného Osetska od gruzínskeho územia. Vznikla republika, ktorá adoptovala ruský rubeľ a moskovský čas.

Tserovani je s počtom 2000 domov najväčšia usadlosť s vnútorne vysídlenými ľuďmi v Gruzínsku. Foto: Thoma Sukhashvili

Utečenkou druhýkrát

Sedíme v kuchyni jedného z domčekov utečeneckej osady neďaleko Gori. Dali Mchedlidze sa stala utečenkou už po druhýkrát. „3. januára 1991 išli Juhooseti z domu do domu a pálili ich. Vrátili sme sa naspäť až po dvoch rokoch. Dom sme opravili. Do celej dediny sa vtedy vrátili iba tri rodiny. Ostatní sa báli. Bolo to veľmi ťažké, no navzájom sme sa podporovali a postupne sa začali vracať ďalšie rodiny,” hovorí. Daliina rodná dedina sa nachádzala dva kilometre od najväčšieho mesta juhoosetského regiónu Cchinvali. Medzi vojnami bolo bežné, že počuli zvuky ostreľovania či bombardovania.

Nana Chkareuli, ktorá dnes žije v jednom z najväčších utečeneckých usadlostiach Tserovani, pochádza z okolia druhého juhoosetského mesta Akhalgori. Bývali tu prevažne etnickí Gruzínci. Zvuky streľby sem tam vzdialene doliehali aj k nim, nebolo to však bežné. „O konfliktoch medzi susedmi bola skôr prvá vojna v deväťdesiatych rokoch. V roku 2008 to už bolo iné. V Cchinvali boli najmä Juhooseti, naokolo Cchinvali a Akhalgori Gruzínci. Pred augustom 2008 sa vyskytli provokácie, ale tie boli počas celých dvadsiatich rokov. Moja kamarátka, ktorá sa vydala do gruzínskej dediny neďaleko Cchinvali, mala vždy pod posteľou zbraň. Neustále čakali na nejaký konflikt, ale nebolo to tak v mojom regióne,” hovorí Nana.

Pred osudným augustom si tak obyvatelia regiónu Južné Osetsko zvykli na život s občasnými provokáciami. Keď sa v roku 2008 rozhodol vtedajší gruzínsky prezident Mikheil Saakashvili na vojenskú intervenciu, Ruská federácia odpovedala ešte výraznejším zásahom. Dodnes sa obe strany sporia, kto konflikt začal. Správa Európskej únie z roku 2009 uvádza, že gruzínska strana začala s intervenciou prvá, no Rusko zareagovalo nevyvážene silnejším úderom. Podľa medzinárodného práva je Južné Osetsko stále gruzínskym územím. Počas  niekoľko dňovej vojny v roku 2008 zaútočili ruské vojská na mesto Gori a konflikt sa utíšil až po tom, ako sa tanky dostali do nebezpečnej blízkosti hlavného gruzínskeho mesta Tbilisi. Dodnes sa situácia neustálila a konflikt sa môže označiť za zmrazený. Zmrazil tak aj životy mnohých obyvateľov, ktorí ostali od svojich domovov oddelení ostatným drôtom.

Dali postupne začala spolu s rodinou renovovať domček v osídli na okraji Gori. Pridali sa aj ďalší susedia. Stále však myslí na stavebné plány v dome, ktorý ostal na druhej strane. Dnes dostávajú tak ako každý vysídlený človek podporu 45 lari (15 eur) na mesiac a každoročnú potravinovú pomoc. Nikto z toho, samozrejme, nie je schopný vyžiť, pomáhajú si ako sa dá. Dali si myslí, že súčasná opozícia v Rusku je slabá. Ak by sa im ale podarilo poraziť Putina, možno by sa dala vyriešiť aj situácia medzi Južným Osetskom a Gruzínskom. „Naši bývalí susedia v Južnom Osetsku sa ma snažili presvedčiť, aby som predala pozemok. Je to zem mojej rodiny, prežili tam svoje životy všetci moji príbuzní. Mnohí sú tam aj pochovaní. Niekoľko pokolení z našej rodiny žilo v tom dome. Putin nebude prezident tak dlho, uvidíme čo sa stane,” hovorí Dali.

Americká ambasáda rozbehla projekt Bookmobile – putovný knížnica, ktorá cestuje do oblastí, kde žijú vnútorne vysídlení ľudia. Foto: Thoma SukhashviliMobilná knižnica v osade Prezeti s vysídlenými ľuďmi. Foto: Thoma Sukhashvili Dievča z Galavani – osady s vnútorne vysídlenými. Foto: Thoma Sukhashvili

Pocity z oboch strán

Nana pochádza z dediny neďaleko mesta Akhalgori, ktoré sa dnes nachádza na území Južného Osetska. V roku 2002 tam založila neziskovú organizáciu, ktorú tak ako Nanu vnútorne vysídlili. Dnes funguje pod menom For Better Future v jednom z domčekov utečeneckej dediny Tserovani. Pracujú najmä so ženami a mládežou a snažia sa podporovať ekonomickú a sociálnu situáciu žien cez sebarozvoj a rovnosť príležitostí. V Tserovani bol veľký problém s nezamestnanosťou. For Better Future preto rozbehla projekt sociálneho podnikania. Otvorila kaviareň spojenú s výrobou šperkov, ktorej sa dnes darí. Jednou z dôležitých tém je tiež budovanie a posilňovanie mieru. „Nevieme ako a či vôbec sa ten problém vyrieši, ale myslíme si, že je dôležité, aby bola komunikácia medzi ľuďmi na oboch stranách. Čas hrá proti nám. Postupne na seba zabúdame,” hovorí Nana.

Myslí si, že prvotné provokácie a ostreľovanie, ktoré začali augustovú vojnu boli pod zásterkou naplánované z Ruska. A po tom, ako prišla gruzínska armáda, mali Rusi dôvod na vojenskú intervenciu. Politici na oboch stranách nevedia prísť k dohode. Nana tvrdí, že keby sa v rámci geopolitickej situácie konečne niečo rozhodlo, obyčajní ľudia by sa navzájom opäť prijali. Takto sú ale zaseknutí v zmrazenej situácii a časom sa navzájom odsudzujú. „Ak sa na to pozriete z osobného hľadiska, pre politiku to nie je príliš dlhý čas, pre históriu tiež nie, ale pre samotného človeka je to jeden život.”

V rámci jedného projektu nahrávala organizácia For Better Future príbehy ľudí z obidvoch strán. Gruzíni tak počúvali príbehy spojené s vojnou z pohľadu Juhoosetov. „Každá strana má svoju pravdu a my chceme porozumieť ich pocitom. Takisto sme nahrávali naše príbehy a zdieľali ich s ľuďmi z Južného Osetska,” spomína Nana. Na oboch stranách sa líšia nielen pocity, ale aj fakty. Ak by sa aj Nana na Juhoosetov hnevala, chce vedieť ako sa cítia. „Cítia, že Gruzínsko na nich zabúdalo a nemali tie práva a možnosti ako ostatní obyvatelia Gruzínska. Teraz, keď majú svoju krajinu, tešia sa z nej a sú na ňu hrdí. Mám ale pocit, že čo sa týka budúcnosti, veľmi realisticky to nevidia.”

Nana Chkareuli, zakladateľka organizácie For Better Future, ktorá pracuje najmä s vnútorne vysídlenymi obyvateľmi. Foto: Thoma Sukhashvili 

Zarámovaný dom

Tsiuri zavesila zarámovanú fotografiu domu naspäť do spálne. Bývalá učiteľka z Cchinvali dnes učí matematiku na základnej škole v Gori. Keď ako utečenci dostali domček v tomto osídli, poznala už mnohých ľudí.  Rodiny s jej bývalými žiakmi.Gruzínsko v roku 2008 zareagovalo na situáciu s vysídlenými ľuďmi pomerne rýchlo. S veľkou pomocou medzinárodnej komunity vybudovali niekoľko osídlí. Ľudia si mohli vybrať finančnú kompenzáciu alebo nový dom. Do nich sa sťahovali už v decembri toho istého roku. Domy boli dokončované narýchlo a častokrát mali ešte steny vlhké od farby. Mnohí z utečencov si vtedy uvedomili, že sa asi tak rýchlo do svojich rodných dedín nevrátia.

Tsiuri Burhadze utekala zo svojho domu neďaleko Cchinvali dvakrát. V deväťdesiatych rokoch sa usídlili v dedine vzdialenej päť kilometrov a naspäť sa vrátili, až keď bola situácia pomerne bezpečná. Dom našli v pôvodnom stave. „Žila som dva kilometre od Cchinvali. Naši susedia boli Juhooseti a všetko bolo v poriadku. Vyrastali sme spolu. Aj teraz po vojne s niektorými komunikujem cez Facebook. Tá vojna je iba o politike, na ľudskej úrovni sme ostali priatelia,” hovorí Tsiuri. Po druhej vojne v roku 2008 zmizla z povrchu celá dedina. Vyhladili všetky gruzínske dediny na okolí Cchinvali. Ostala tak len zarámovaná spomienka na dom a nádej, že sa raz vrátia naspäť.

Nana si tiež v roku 2008 myslela, že sa rýchlo vrátia naspäť. Nechápala, prečo to nie je možné. Takmer desať rokov žije v utečeneckej osade Tserovani. Osemdesiat percent domov si už ľudia odkúpili do osobného vlastníctva, aj keď väčšina z nich stále tvrdí, že sa chcú vrátiť naspäť. Majú ale realistický pohľad a vedia, že by mali veľa problémov. „Vidím, že sa tu ľudia snažia niečo vybudovať a zmeniť. Začínajú sa zakoreňovať. Berú to síce ako dočasné, ale vedia, že to bude ešte nadlho.”

Keď sa rozdeľovali domy pre jednotlivé rodiny, dôležitým faktorom bolo umiestnenie, ktoré je blízko pôvodnej dediny na juhoosetskom území. Tserovani sa nachádza zhruba 40 kilometrov od regiónu Akhalgori, z ktorého Nana pochádza. Dediny naokolo Akhalgori neboli zničené tak ako to bolo v prípade regiónu Cchinvali. Niektorí ľudia v tej oblasti dokonca ostali, ide najmä o zmiešané rodiny. Nana tvrdí, že keby žil jej otec, určite by odmietol odísť. Jej matka má špeciálnu priepustku, a tak sa môže do svojej rodnej obce vracať. Necíti sa tam ale bezpečne. Naokolo postavili niekoľko vojenských mestečiek, v ktorých žijú vojaci so svojimi rodinami. Sú známe prípady únosov ľudí, ktorí prekročili hranicu. Južné Osetsko tak nesie prizmu zakázanej zeme.

„Moja mama niekedy hovorí, že by bolo lepšie, ak by tiež zničili Akhalgori, pretože takto nevie, čo robiť. Keď je tu, chce byť tam, keď je tam, chce byť tu. Ľudia z regiónu okolo Cchinvali vedia, že ich tam už nič nečaká, a tak začínajú svoj život na tejto strane,” hovorí Nana. „Pre starších ľudí bolo veľmi ťažké, že sa v ich životoch zmenilo niečo tak významné. Moja matka sa obáva, na ktorej strane bude jej hrob.”

Chlapec v utečeneckej osade Tserovani, Gruzínsko. Foto: Thoma SukhashviliBratia v oblasti Prezeti. Foto: Thoma SukhashviliDievča z utečeneckej oblasti v Prezeti. Foto: Thoma Sukhashvili

Chlapec v utečeneckej osade Tserovani, Gruzínsko. Foto: Thoma SukhashviliBratia v oblasti Prezeti. Foto: Thoma SukhashviliDievča z utečeneckej oblasti v Prezeti. Foto: Thoma Sukhashvili

Ako pätnásťročný začínal odznova

Thoma Sukhashvili, autor fotografií tohto textu, je mladý Gruzínec. Pochádza z Akhalgori. V Južnom Osetsku sa s rodinou často sťahovali a ich vlastný dom si kúpili až pol roka pred vojnou. Thoma mal vtedy 15 rokov. Pripravoval sa na skúšky na strednú školu a ako hovorí, nikto nečakal, že bude vojna. Zvuky ostreľovania okolo Cchinvali síce doliehali aj k nim, nemali však s hlavným mestom regiónu spojenie. V Akhalgori boli gruzínske, ruské a osetské školy. Thoma chodil do bývalej ruskej školy, ktorá sa v deväťdesiatych rokoch zmenila na gruzínsku.

„Nemal som pocit, že ma niekto nenávidí, pretože som Gruzínec, alebo že by som mal niekoho nenávidieť ja. Mal som veľa priateľov z oboch strán. Moja rodina tiež nebola nacionalisticky naladená.” O tom, že v auguste 2008 začala vojna najprv ani nevedeli. Ľudia neboli nervózni. V regióne dokonca dovolenkovali ľudia z Tbilisi. Práve príroda a prekrásna rieka je to, čo Thomovi chýba najviac.

Nebezpečenstvo si uvedomili, až keď niektoré rodiny začali odchádzať do Tbilisi. Do hlavného mesta Gruzínska tak poslal svoju rodinu aj Thomov otec. On sám ostal v Akhalgori. V Tbilisi tiež narastalo napätie, ruská armáda bombardovala neďaleké mesto Gori a blížila sa k Tbilisi. Mnohí ľudia opúšťali mesto, no Thomova rodina nemala kam odísť. Ostali tak u príbuzných v Tbilisi a čakali na správy od otca.

Podarilo sa im s ním spojiť až 16. augusta, v čase, keď ruskí vojaci uzatvárali hranicu medzi gruzínskym a juhoosetským územím. V Akhalgori nastala panika, vojaci zajali administratívne budovy. Vojna sa ale v zásade skončila a Thoma nechápal, prečo sa nemôžu vrátiť domov. Mesto však bolo zajaté ruskými a osetskými vojakmi. Jeho otec utekal cez les niekoľko dní. Naháňali ho vojaci so psami a strieľali po ňom. Do Tbilisi prišiel doráňaný. Thoma spomína, že v gruzínskej televízií nebola žiadna zmienka o tom, že Gruzínci v konflikte stratili jeho rodné mesto. „Pamätám si, že v deň, keď sme opúšťali Akhalgori som mal vnútorný pocit, že to je posledný deň v mojom rodnom meste. Že si musím všetko vryť do pamäte.”

Thoma sa do Akhalgori nikdy nevrátil. O svojich príbuzných, ktorí tam ostali, veľa informácií nemá. Rodičia jeho otca žili horách, odstrihnutí od sveta. O vojne sa dozvedeli, až po dvoch týždňoch, keď ku ním prišli ruskí vojaci a povedali, že teraz žijú v Južnom Osetsku.

Fotograf Thoma Sukhashvili, zdroj: Mano Svanidze

Niekedy ma nazývajú separatistom

„Stále sa hovorí o tom, kto vojnu začal. Pre mňa nie je dôležité, kto ju začal, podstatné je, že nežijem v mojom dome. Mnohí utečenci žijú ako žobráci. Nie je za to zodpovedná iba jedná strana. Domy mnohých Juhoosetov zhoreli, no o tom nikto nehovorí. Stále sa delíme iba na anjelov a diablov a my, Gruzíni, sa neustále vidíme ako anjeli,” vyjadruje svoj názor na konflikt Thoma. Myslí si, že by sa mali pýtať, či bola šanca vojne zabrániť. Je to ale pre Gruzínov nesmierne citlivá téma. Veľa otázok a žiadne odpovede. A diskurz sa nikam nerozvíja, pretože všetci predpokladajú, že majú na vec spoločný názor.

Thoma začínal nový život ako utečenec. Cítil, že ľudia v Tbilisi ich nemali radi na očiach, často ani nechcel, aby jeho spolužiaci vedeli, že je z Južného Osetska. Thomova rodina dostala dom v osídlení Tserovani až po niekoľkých rokoch. Dovtedy bývali s niekoľko desiatkami rodín v opustenej budove v Tbilisi. Mnohí vysídlenci boli už rok po vojne frustrovaní. „Boli sme neustále kŕmení nacionalizmom. Hovorili nám, že ak by sme ostali v našich domoch v Osetsku, tak sme zradcovia.”

V Tserovani začal Thoma spolupracovať s organizáciou For Better Future. Pracoval na projekte mobilného školského autobusu, ktorý financovala americká vláda. V autobuse cestovali do rôznych utečeneckých osídli, doučovali deti, pripravovali ich na pracovné pohovory a dávali lekcie angličtiny. Thoma začal popri štúdiu psychológie fotografovať. Niektoré utečenecké obce, ktoré s autobusom navštevovali, sú odrezané od sveta. Ľudia nemajú veľa príležitostí integrovať sa, sú ďaleko od miest či infraštruktúry.

„Pre mňa to bolo tiež ťažké, ale som mladý a viem sa rýchlejšie prispôsobiť. Som viac flexibilný. Je to ale nesmierne náročné pre starších ľudí, ktorí prežili celý život na jednom mieste a ešte sa stali dvakrát v živote utečencami.” Dodáva, že by svoje rodné mesto tak či tak raz opustil kvôli štúdiu na univerzite či lepším príležitostiam v hlavnom meste. V Tbilisi sa však často dostáva do konfliktu kvôli jeho názorom na vojnu a samostatnosť Južného Osetska. Myslí si, že by mali veci viac analyzovať a nie neustále spomínať iba ruský imperializmus. Ten, samozrejme, považuje za reálny problém, ale tiež cíti potrebu kritizovať gruzínsky patriotizmus. Neustále považovanie sa za anjelov. Nemyslí si, že národnosť determinuje charakter.

„V Tbilisi ľudia niekedy nerozumejú, keď hovorím, že aj Juhooseti majú právo žiť ako chcú. Nazývajú ma separatistom. Nikto o Južných Osetoch ale nehovorí, spomína sa iba gruzínsko-ruský naratív o vojne. Ale tí ľudia tiež existujú. A tiež majú právo žiť a vyrastať tam, kde sa narodili,” hovorí Thoma.

Má pocit, že diskusie veľakrát nemajú význam, pretože sa v Gruzínsku ustálil jednotný názor. „Ak nenasleduješ jeden naratív, nie si Gruzínec. Nikto akoby nechce nič urobiť. Zmrazený konflikt sa teda stal riešením.”

Identita utečenca

Aj keď sa Thoma s Gruzíncami o týchto témach často rozpráva, v konečnom dôsledku by na vojnu najradšej zabudol. A niekedy tiež na to, čo sa stalo pred ňou. „Vojna bola ďalšou nulou v mojom živote. Vynulovanie času. Všetko začínalo odznova.”

Nana z organizácie For Better Future dodáva, že ľudia celkovo o vojne neradi hovoria. Ak aj organizujú stretnutia s témou konfliktu, ľuďom sa tam nechce ísť. „Niekedy tomu nerozumiem, pretože je to našou súčasťou a mali by sme o tom hovoriť.” Zároveň však dodáva, že je dôležité sa oslobodiť od svojej minulosti. To, že je vnútorne vysídlená vo vlastnej krajine však vníma ako časť svojej identity.

Thoma sa tiež snaží utiecť svojej minulosti, ale priznáva, že sa vojna stala súčasťou jeho samého. „Keď na niečo spomíname, používame slová pred a po. Pred a po vojne. Akoby sa odvtedy začal rátať nový letopočet.”