Čo pre vás znamená dôvera? Pýtali sme sa známych osobností
Počas 13. ročníka multižánrového festivalu [fjúžn] pracujeme s témou dôvery. Zaujímalo nás, ako vnímajú dôveru niektoré známe osobnosti. Vyberáme niekoľko z nich:
Fedor Gál, zakladateľ Nadácie Milana Šimečku, sociológ a prognostik, líder VPN
„Dôvera je moje mentálne prednastavenie. Pristupujem tak spočiatku ku každému a všetkému. V spoločnej akcii (spolužití, robote, priateľstve…) sa pomerne rýchlo ukáže, či dôvera bola na mieste. Ani sa ma nepýtajte, koľko razy som bol v živote kruto sklamaný. Zvláštne je, že držím lajnu a zas a znovu vstupujem do vzťahov a komunikácie s dôverou. Z môjho hľadiska je teda predpokladom dôvery osobnostné nastavenie a predpokladom jej „trvácnosti“ v konkrétnych situáciách osobná (žitá) skúsenosť.“
Ľudmila Kolesárová, marketingová manažérka organizácie Dobrý anjel
„Budovanie dôvery staviam často na detailoch, drobných skutkoch v bežných situáciách, ako sa človek zachová ku čašníkovi v reštaurácii, či rešpektuje hoc len bežné pravidlá premávky. A potom skutky vykonané v minulosti, stopy, ktoré po človeku ostávajú. Snažím sa strániť vplyvu prvého dojmu a unáhlených záverov. Primárne sa snažím aj cudzím ľuďom dôverovať, beriem stopárov, kupujem neoskúšané veci na inzerát. Ešte som našťastie nezažila žiadne veľké sklamanie, asi mám dobrý dôverometer.“
Michal Hvorecký, spisovateľ
„Dôvera sa týka bytia a prežívania v ich samotnej podstate, považujem ju za podmienku života. Pre mňa sa začína predpokladom, že v každom človeku sa skrýva dobrá vôľa, u niekoho očividne prítomná, u iného hlboko skrytá, či takmer úplne potlačená. Určite najvýraznejšie si ju uvedomujem v okamihoch krízy vzťahu, priateľstva či kolegiality. Dôvera má vedomú aj nevedomú formu. Vo svojej základnej podobe ide o pocit bezpečia. Na svojich deťoch vidím, ako dôvera vzniká, ako sa dlhodobo buduje a celoživotne pretvára, rozvíja sa zo skúseností a tvorí ľudskú osobnosť. Dôvera je mimoriadna hodnota. Je zložité budovať ju medzi ľuďmi, no ešte ťažšie to je vo vzťahu k inštitúciám a iným abstraktným byrokratickým systémom či nebodaj k štátom. Vtedy sa hovorí aj o odosobnenej dôvere. Na Slovensku, žiaľ, dôvera v štát klesla takmer na nulu. To je mimoriadna výzva dneška a v tej strate dôvery v štát vidím aj jeden z hlavných dôvodov, prečo sa tak vzopla občianska spoločnosť a protestné hnutie.“
Olja Triaška Stefanovič, fotografka
„Dôvera o nás hovorí veľa. Aby sme ju pociťovali, musíme sa v nás zbaviť strachu a predsudkov. Práve tie formulujú nás a náš vzťah dôvery k prostrediu, ale aj ku inému či cudziemu človeku. Osobne sa snažím byť otvorená a každým dňom pestovať v sebe dôveru voči ľuďom. Sama som ju musela získavať v pre mňa cudzom prostredí, a sama som musela ukázať cudziemu prostrediu, do ktorého som sa nasťahovala, aby mi dôverovali. Preto zo skúsenosti hovorím, že vždy treba začať od samého seba a od otázky, ale nie od tej, či ja budem dôverovať niekomu, ale či mne budú dôverovať ľudia a okolie, keď sa sama ocitnem v neznámej situácii. To je podľa mňa najdôležitejšie, aby sme ku dôvere boli otvorení, pociťovali ju a vôbec ju mali.“
Nina Galanská, riaditeľka Nadácie Milana Šimečku
„Dôvera k inému človeku je pre mňa elementárna vec pre tvorbu akéhokoľvek vzťahu. Umožňuje mi totiž predpokladať dobrý úmysel v tom, čo daná osoba hovorí a ako koná a veriť jej. Dôvera však potrebuje otvorenosť a ochotu ísť „s kožou na trh“, preto ju rýchlo strácam v prípadoch, keď ma niekto zranil. Napriek tomu si neviem bez dôvery predstaviť žiť – lebo nedôvera voči iným by sa veľmi rýchlo začala premietať do môjho prístupu k sebe samej.“
Anketa je súčasťou témy Dôvera, ktorá vyšla aj vo festivalom magazíne [fjúžn] trʌst.
