Záverečný koncert Equal na festivale [fjúžn] 2021

My všetci sa potrebujeme integrovať

Text Alena H. Chudžiková
FOTO: Paula Malikowska

Slovensko bolo dlhodobo skôr krajinou emigrácie než krajinou imigrácie. Z územia Slovenska v rokoch 1948 – 1989 odišlo okolo 130-tisíc obyvateľov do rôznych krajín sveta – do škandinávskych krajín, Nemecka, Rakúska, Veľkej Británie, ale aj USA a Kanady.[1] Informácie o tom, koľko ľudí sa v tomto období na Slovensko, resp. do Československa, prisťahovalo z iných krajín, nie sú známe. Cudzinci síce prichádzali, ale bola to veľmi obmedzená, a najmä centrálne riadená migrácia zo spriatelených socialistických krajín na základe medzivládnych dohôd. Takýmto spôsobom sa k nám dostávali napríklad študenti či pracovníci zo Sýrie, Afganistanu, Kuby, Vietnamu, ale aj z rôznych afrických krajín. Prirodzená migrácia zo zahraničia však prakticky neexistovala.

Téma imigrácie sa teda začala postupne otvárať až po vzniku samostatného Slovenska v roku 1993, aj keď len veľmi opatrne. Oblasť integrácie sa dokonca začala riešiť až oveľa neskôr – prvá integračná politika vznikla až v roku 2009 (Koncepcia integrácie cudzincov…, 2009). Oproti krajinám západnej Európy, kde sa imigrácia stala realitou už krátko po II. svetovej vojne, sme teda skúsenostne akoby trochu pozadu. Imigrácia do západnej Európy súvisela predovšetkým s prudkým ekonomickým rozvojom v 60. rokoch a nedostatkom pracovnej sily. Na základe bilaterálnych dohôd tak napríklad do západného Nemecka od 60. rokov prichádzali migranti z Turecka, Tuniska, Maroka, ale aj z Juhoslávie, Talianska, Grécka a Portugalska.

A hoci sa predpokladalo, že pobyt týchto, najmä pracovných migrantov bude len dočasný, veľká časť z nich v Európe zostala, priviedla alebo založila si rodiny a krajiny západnej Európy čelili novej výzve – integrácii a nastavovaniu integračných politík. Nemecká vláda však integráciu začala riešiť až v roku 1978, keď bol vytvorený úrad Komisára pre integráciu zahraničných pracovníkov a ich rodinných príslušníkov. Ale integračná politika ako systémový nástroj začleňovania cudzincov do spoločnosti bola vytvorená až v roku 2005.[2] Viaceré krajiny už priznali, že integráciu cudzincov zo začiatku podcenili.

Krajiny západnej Európy by tak aj pre Slovensko mohli slúžiť ako poučenie. Nachádzame sa v situácii, keď počet prichádzajúcich cudzincov narastá. Od roku 2005 to bol takmer 5-násobný nárast – v roku 2005 malo na Slovensku povolený pobyt 25 635 cudzincov (Ročenka ÚHCP P PZ, 2005), v roku 2010 to bolo 62 584 cudzincov (Štatistický prehľad…, 2010) a v polovici roka 2019 už 130 418 cudzincov (Štatistický prehľad…, 2019). Bol by najvyšší čas, aby si aj Slovensko priznalo, že je cieľovou krajinou mnohých migrantov, ktorí sa tu plánujú usadiť a začať nový život. A hoci veľkú časť migrácie dnes predstavuje pracovná migrácia, ktorá sa, podobne ako v 60. rokoch v Nemecku, považuje za dočasnú, mali by sme rátať aj s tým, že mnohí cudzinci sa u nás usadia a privedú alebo založia si tu rodiny.

Integračné politiky na Slovensku

Ako to teda vyzerá s integráciou cudzincov na Slovensku? Z hľadiska vytvárania integračných politík máme oproti krajinám západnej Európy možno aj trochu náskok – prvá integračná politika bola na Slovensku prijatá v roku 2009 (Koncepcia integrácie cudzincov…, 2009) a v roku 2014 bola nahradená novým dokumentom s názvom Integračná politika v SR. Desať rokov existencie strategických dokumentov na vládnej úrovni však neviedlo k reálnemu vytvoreniu funkčného integračného systému. Svedčí o tom aj medzinárodné porovnávanie integračných politík MIPEX (Migration Integration Policy Index, ktorý porovnáva integračné politiky v krajinách Európy a Severnej Ameriky na základe hodnotenia 148 indikátorov), v ktorom sa Slovensko dlhodobo umiestňuje na úplnom chvoste rebríčka. MIPEX III[3] ho napríklad v roku 2011 zaradil na 29. miesto z 31 hodnotených krajín. V niektorých oblastiach si Slovensko pozíciu „udržalo“, v iných však dokonca v hodnotení pokleslo (napr. v oblasti získavania občianstva) (Chudžíková, 2011a).

Čo je integrácia?

Integračné politiky síce definujú integráciu ako obojstranný proces, ale napríklad Koncepcia migračnej politiky SR (2011) hovorí o tom, že „Slovenská republika sa prikláňa k integračnému modelu, ktorý je založený na plnej akceptácii reálií Slovenskej republiky,” čo naznačuje skôr príklon k asimilačnému modelu a je v priamom protiklade k spomínanej obojstrannosti. Cudzinci by teda svoju kultúrnu identitu mali nechať na hraniciach a stať sa Slovákmi. Táto požiadavka je nielen nereálna, ale je aj zmätočná. Nereálna je preto, že asimilácia nie je možná – človek nemôže kultúru, v ktorej vyrastal, vyzliecť ako kabát. Je jeho súčasťou. Zaujímavé je, že v prípade Slovákov žijúcich v zahraničí sa zvyčajne veľmi cení to, že sa združujú a zachovávajú svoje zvyky a kultúru. Cudzinci na Slovensku však majú prebrať tie naše. A zmätočná je táto požiadavka preto, že vlastne nikto nevie, čo sú tie reálie, ktoré majú cudzinci plne akceptovať. Navyše, v kontraste k definícii, z ktorej vychádzajú integračné politiky, to vyzerá, že pravá ruka nevie, čo robí ľavá – štát sám nemá jasno v tom, ako by mala integrácia prebiehať. Mnohí akademici aj praktici uvádzajú, že integrácia je chaotický koncept (s tým sa Slovensko nepochybne stotožňuje). Je to slovo, ktoré sa veľa používa, ale málo sa mu rozumie, a preto je ťažké nájsť zjednocujúcu definíciu (Ager, Strang, 2008).

Za pomerne výstižnú však možno považovať definíciu OSCE, podľa ktorej je integrácia „dynamický proces zahŕňajúci vzájomnú interakciu mnohých aktérov, ktorý facilituje efektívnu participáciu všetkých členov rozmanitej spoločnosti na ekonomickom, politickom, sociálnom a kultúrnom živote. Takýto proces umožňuje vytvárať si spoločný pocit prináležania na národnej aj lokálnej úrovni“.[4]

Skôr by sme teda mohli hovoriť o vytváraní integrovanej, teda súdržnej spoločnosti, než o integrácii do existujúcich štruktúr spoločnosti. Integrovať znamená vytvárať nový celok spájaním rôznych častí a v takomto význame sa tento koncept používa v rôznych vedných disciplínach. Keď hovoríme o migrácii, integrácia by mala znamenať spájanie ľudí s rôznym etnickým a kultúrnym pôvodom do jedného celku (spoločnosti) založenom na rovnosti (Magnusson, 2014).

Na to, aby sa každý mohol cítiť prijatý ako plnohodnotná súčasť tejto spoločnosti bez ohľadu na to, či sa tu narodil alebo prišiel z Pobrežia Slonoviny, je potrebné, aby existovali kvalitné integračné politiky. A nielen aby existovali, ale aby aj reálne fungovali v praxi.

Sme teda integrovanou spoločnosťou?

Slovensko možno skôr charakterizovať ako rozdrobenú, atomizovanú spoločnosť. Ako spoločnosť, kde sú skupiny „MY“ a „ONI“ v opozícii.

Z hľadiska evolúcie je prirodzené, že ľudia sa skôr združujú s tými, ktorých vnímajú ako sebe podobných. Skôr sa s nimi dokážu identifikovať či prežívať voči nim empatiu. V minulosti, keď ľudia žili prevažne v rámci jednej komunity, obce, údolia, takéto správanie napĺňalo sociálne potreby vtedajšieho človeka – bolo zdrojom spolupráce a pocitu bezpečia. V súčasnom globalizovanom a rýchlo sa meniacom svete však už táto stratégia vedie skôr k napätiu a odlišnosť mení na oddelenosť. S narastajúcou migráciou na Slovensku narastá aj kultúrna rozmanitosť v spoločnosti, čo spôsobuje, že ľudia môžu mať pocit, že je viac toho, čo nás rozdeľuje, než toho, čo nás spája (Bell – Hawkins – Evanics, n.d.).

Integrácia nie je sektorová záležitosť

Práve preto sú dôležité politiky integrácie, ktoré však nemôžu byť zamerané len na prichádzajúcich cudzincov, ale musia zabezpečovať spomínanú obojstrannosť integračného procesu. Na Slovensku dlhodobo prevláda veľmi sektorové chápanie integrácie – integrácia do vzdelávania, na trh práce, v oblasti bývania, zdravotnej starostlivosti a podobne. O niektorých komunitách cudzincov, napríklad o vietnamskej, sa zvykne hovoriť, že sú úplne integrovaní, veď tvrdo pracujú, ich deti chodia do škôl a sú takí bezproblémoví. Pri bližšom pohľade však zistíme, že okrem toho má najmä prvá generácia veľmi slabé väzby na väčšinové obyvateľstvo a vo viacerých mestách na Slovensku tieto dve skupiny žijú popri sebe, nie spoločne (Hlinčíková, et al., 2014). Je nepochybne dôležité a nesmierne potrebné, aby v jednotlivých sektoroch nastali zmeny, ktoré by vyrovnávali pozíciu cudzincov, aby nedochádzalo k diskriminácii. Postavenie cudzincov by sa tak priblížilo postaveniu občanov, čo je cieľom integračných politík. Ale priblížilo by sa len právne postavenie, nie spoločenské, teda to, ktoré by vyrovnávalo ich pozíciu aj v oblasti spoločenských vzťahov a postojov.

Okrem toho, napriek formálnym úpravám, ktoré by mali pozíciu cudzincov vyrovnávať, mnohé situácie sú pre mnohých cudzincov stále komplikované. Mnohí cudzinci sa napríklad stávajú obeťou pracovného vykorisťovania a štát nemá dostatočné nástroje na to, aby ich chránil (FRA, 2017; Chudžíková – Bargerová, 2018). Výskumy ukazujú tiež absolútnu nepripravenosť školského systému na vzdelávanie detí cudzincov. Podľa legislatívy by sa pritom deti cudzincov mali vzdelávať za rovnakých podmienok ako deti s občianstvom SR, mali by mať k dispozícii jazykové kurzy a ministerstvo školstva by malo odborne, organizačne aj finančne zabezpečovať ďalšie vzdelávanie učiteľov a odborných zamestnancov škôl, ktoré majú medzi svojimi žiakmi deti z iných krajín. To sa však v praxi vôbec nedeje (Gallová Kriglerová, 2016).  Ager a Strang (2008) navyše tieto jednotlivé sektory integrácie vnímajú nielen ako oblasti, v ktorých je možné sledovať mieru úspešnosti integrácie (prostredníctvom indikátorov), ale aj ako prostriedky integrácie.

Integrácia nemá zavŕšenie

Jedna vec, na ktorej sa zhodnú zrejme všetci odborníci, je, že integrácia je proces. Často to môže zvádzať k predstave, že proces má svoj začiatok a koniec, a preto by sme mali aj pri integrácii uvažovať o nejakom výsledku či koncovom bode, v ktorom cudzinca možno vyhlásiť za integrovaného. Podľa slovenskej integračnej politiky by „prirodzeným“ výsledkom integrácie malo byť udelenie občianstva. Podľa tejto logiky by teda integrácia na Slovensku mala trvať aspoň osem rokov, keďže minimálne toľko musí trvať nepretržitý trvalý pobyt cudzinca na území Slovenska, aby si mohol podať žiadosť o udelenie občianstva. Táto doba bola v roku 2011 predĺžená z piatich rokov s odôvodnením, že tak bude možné „dôkladnejšie preveriť zžitie sa žiadateľa s právnym poriadkom SR, ako aj s naším kultúrnym prostredím“ (Chudžíková, 2011b).

Dá sa však vôbec povedať, kedy je cudzinec integrovaný? Získanie občianstva však možno považovať skôr za prostriedok integrácie, pretože ním človek získava ďalšie práva, vďaka ktorým môže vo väčšej miere participovať na živote spoločnosti (napr. politické práva), a tým prehlbovať svoje zapojenie. Ale ani získanie občianstva nezabezpečí to, že cudzinec bude prijatý a rešpektovaný, že bude súčasťou širších sociálnych väzieb a vzťahov v meste, v ktorom žije. Pretože to je zásadnou súčasťou integrácie.

Vzťahy, priateľstvá, hodnoty

O sociálno-kultúrnej integrácii hovoríme vtedy, keď uvažujeme o tom, do akej miery sú cudzinci prepojení s miestnym obyvateľstvom – prichádzajú navzájom do kontaktu alebo žijú v oddelených štvrtiach? Majú cudzinci priateľov medzi domácim obyvateľstvom? Existujú zmiešané partnerstvá a manželstvá? A tiež sa treba pozerať na mieru zdieľania kultúrnych hodnôt (Magnusson, 2014). Tu treba poznamenať, že miera zdieľania kultúrnych hodnôt neznamená len mieru, v akej cudzinci zdieľajú hodnoty prijímajúcej spoločnosti – teda do akej miery akceptujú slovenské reálie, ako by povedali tvorcovia koncepcie migračnej politiky. Keďže pri integrácii ide o obojstranný proces, o vytváranie nového celku, ide o hodnoty, ktoré obe skupiny, cudzinci aj pôvodní obyvatelia, považujú za dôležité a na ktorých sa zhodnú. A to nemusia byť len hodnoty, ktoré by sa považovali za tradičné pre prijímajúcu spoločnosť. Samozrejme, je nevyhnutné, aby všetci obyvatelia krajiny, či už pôvodní alebo domáci, akceptovali istý základný hodnotový rámec, to je predpokladom bezkonfliktného spolužitia. To však nie je v protiklade k existencii kultúrnej rozmanitosti.

Od cudzincov na Slovensku sa však očakáva, že sa plne prispôsobia našim tradíciám, našim hodnotám, nášmu spôsobu života, očakáva sa, že sa asimilujú. Na jednej strane síce ľudia považujú kultúrnu rozmanitosť za pozitívnu hodnotu a súhlasia s tým, že cudzinci by mali mať možnosť si svoju kultúrnu identitu uchovať. Na druhej strane je však akceptácia kultúrnej rozmanitosti len podmienečná. Cudzinci si môžu svoju kultúrnu identitu uchovať len za predpokladu, že sa prispôsobia hodnotám a normám majoritnej spoločnosti, čo je dokonca v protiklade (Gallová Kriglerová – Kadlečíková, 2012).

Povedzte nám, v čom sa máme prispôsobiť

Navyše, nie je vôbec zrejmé, ako by toto prispôsobenie malo vyzerať v praxi. Ako nám povedala respondentka v jednom z našich výskumov:

„Aj môj manžel bol taký, že prišiel a rok nepil a potom všetci začali doňho hustiť, a daj si, hlavne z mojej strany rodiny. Tak si dal, aj nevedel, aj sa pripil, aj opil, a potom mu zase nadávali. Tak nevedel, čo chcete odo mňa? Nepijem, je zle – pijem, je zle. Tak to bolo vidno, že nevedel, čo od nich očakávame.“ (Hlinčíková et al., 2014, s. 74).

Tento citát asi najvýstižnejšie vyjadruje nejasnosť situácie, v akej sa cudzinci na Slovensku nachádzajú. Explicitne nebolo nikdy objasnené, čomu by sa cudzinci mali prispôsobiť, ktoré hodnoty sú tie, na ktorých nám záleží natoľko, že ich vyžadujeme aj od nich.[5] Úplné prispôsobenie navyše ani nie je možné, pretože kultúra, v ktorej človek vyrastal, nie je niečo, čo by mohol len tak odložiť. Presťahovaním sa do inej krajiny svoju pôvodnú identitu nezahodí, ani ju nestráca. Nadobúda však ďalšie identity, ktoré vyplývajú z jeho pocitu príslušnosti a miery identifikácie sa s ďalšími sociálnymi skupinami, ktorých sa v novej krajine stáva členom (Roccas – Brewer, 2002; Bauböck – Heller – Zolberg, 1996). Na Slovensku by zrejme postačovalo, aby cudzinci svoju kultúrnu identitu len neprejavovali na verejnosti:

„V byte nech sa modlí hoci aj dvadsaťkrát (ale potichu) za deň, ale proste vyjdeš na ulicu, správaj sa ako bežný človek, nech je hoci aj zelený mužíček…“ (muž, 27) (Gallová Kriglerová – Kadlečíková, 2012).

Pri takýchto postojoch verejnosti je teda otázne, či existuje reálna možnosť, aby sa cudzinci stali plnohodnotnou súčasťou spoločnosti, ak ich prijatie môže byť len podmienečné a ak je ich identita, resp. jej časť niečím, čo má zostávať za zatvorenými dverami.

Pociťovaný rešpekt zo strany druhých je pritom jedným zo zdrojov pocitu prináležania, ktorý je zase ukazovateľom miery integrácie, avšak v zmysle integrovanosti, súdržnosti komunity, ako uvádzajú Ager a Strang (2008). Ich výskum integrácie utečencov z Veľkej Británie ukazuje, že v lokalitách s vysokým podielom utečencov považovali tak utečenci, ako aj miestni pocit prináležania za najvýznamnejší znak toho, že žijú v integrovanej komunite. Za zdroj pocitu prináležania pritom považovali existenciu rodinných väzieb, oddaných priateľstiev, pociťovaný rešpekt zo strany druhých a spoločné hodnoty, teda všetko aspekty sociálno-kultúrnej integrácie. Spoločné hodnoty však nepopierali existenciu kultúrnej rozmanitosti, ale poskytovali širší priestor na hľadanie a vytváranie spoločnej identity, teda toho, čo ľudí spája. Dôležitým faktorom, vďaka ktorému sa utečenci v novej krajine začali cítiť ako doma, bolo bežné priateľské správanie sa okolia, vzájomné spoznávanie sa na ulici a pozdravy susedov. Vďaka tomu sa cítili vítaní, pridávalo im to na pocite istoty. Na to, aby sme teda všetci mohli mať pocit, že do tejto krajiny patríme, je potrebná zásadná reflexia toho, kto sme, čo je pre nás dôležité a kam kráčame. Potom môžeme uvažovať nad tým, ako na tejto ceste medzi seba prijať aj iných.

Text bol publikovaný v knihe Nespojená krajina (CVEK, 2020) a prešiel redakčným krátením.

——–
[1] Koník, J. (2015), ´Zo Slovenska utieklo milión emigrantov, teraz má problém prijať 785 utečencov´, Denník N, 31.mája 2015.
[2] Pozri napríklad https://ec.europa.eu/migrant-integration/governance/german
[3] Podrobné informácie o výsledkoch štúdie je možné nájsť na http://www. mipex.eu/slovakia
[4] Pozri napríklad https://www.osce.org/hcnm/107886
[5] Gallová Kriglerová, E. (2019), ´A čo je slovenský spôsob života?´, SME, 30. septembra 2019.  

LITERATÚRA
Ager, A. – Strang, A. (2008), ´Understanding Integration: A Conceptual Framework´, Journal of Refugee Studies, 21(2), 166-191.
Bauböck, R. – Heller, A. – Zolberg, A. R. (eds.) (1996), ´The challenge of diversity: Integration and Pluralism in Societies of Immigration´, Aldershot, Avebury.
Bell, R. – Hawkins, A. – Evanics, R. (n.d.), ´All Together Now: Meaningful mixing for a more integrated society´, The Challenge.
Gallová Kriglerová E. – Kadlečíková, J. (2012), ´Verejná mienka v oblasti pravicového extrémizmu´, Bratislava, Nadácia otvorenej spoločnosti.
Gallová Kriglerová, E. (2016), ´Integrácia migrantov na Slovensku´ in: Mesežnikov, G., Hlinčíková, M. (eds.), Otvorená Krajina alebo nedobytná pevnosť? Slovensko, migranti a utečenci, Bratislava, IVO a Heinrich Böll Stifftung.
Hlinčíková M. et al. (2014), ´Migranti v meste. Prítomní a (ne)viditeľní´, Bratislava, CVEK a IVO.
Chudžíková, A. – Bargerová, Z. (2018), ´Obete pracovného vykorisťovania alebo „nelegálni migranti“? Ochrana pracovných práv ukrajinských pracovníkov na Slovensku´, Bratislava, CVEK.
Chudžíková, A. (2011a), ´V integračnej politike voči migrantom čoraz viac zaostávame´, Menšinová politika na Slovensku, 2/2011.
Chudžíková, A. (2011b), ´Koncepcia integrácie cudzincov v SR – nejasné ciele, nejasné výsledky´, Menšinová politika na Slovensku, 1/2011.
Magnusson, K. (2014), ´Integration of the Employed. The Sociocultural Integration of Highly Educated Migrants in Sweden´, MIM Working Paper Series 14:2, Malmö, Malmö University, Malmö Institute for Studies of Migration, Diversity and Welfare (MIM).
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR (2009), ´Koncepcia integrácie cudzincov v Slovenskej republike´, Bratislava.
Ministerstvo vnútra SR, Úrad hraničnej a cudzineckej polície (2010), ´Štatistický prehľad legálnej a nelegálnej migrácie v Slovenskej republike´, Bratislava.
Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície (2005), ´Ročenka ÚHCP P PZ 2005´, Bratislava.
Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície (2019), ´ Štatistický prehľad legálnej a nelegálnej migrácie v Slovenskej republike. I. polrok 2019´, Bratislava.
Roccas, S. – Brewer, M. B. (2002), ´Social identity complexity´. Personality and Social Psychology Review, 6, 88 – 106.
Vláda SR (2011), ´Koncepcia migračnej politiky SR s výhľadom do roku 2020´.

Zdieľať článok Facebook

Čítať viac

Sleduj [fjúžn] na sociálnych sieťach

Odoberaj náš newsletter