Bratislava očami fotografky Olje Triaška Stefanović

Denne prechádzame mestom, do práce, z práce, nakúpiť, prípadne si večer zájdeme na nejaké kultúrne podujatie. Každý z nás má vlastnú mapu mesta, po ktorej sa pohybuje, popri presune väčšinou premýšľame, šoférujeme, telefonujeme, čítame si a zabúdame sa pozerať či vnímať. Projekt Fjúžn walks – Bratislava očami cudzincov Nadácie Milana Šimečku prináša nový pohľad na mesto, v ktorom žijeme, alebo ktorého sme návštevníkmi. Oslovení cudzinci žijúci dlhšie či kratšie na Slovensku, vytipujú miesta, ktoré sa im spájajú s rozličnými zážitkami a sprostredkujú tak príbeh svojej integrácie a vytvárania si vzťahu so svojím novým domovom.

Prvá prechádzka sa konala v septembri, sprievodcami boli dvojica Faisal Kamali z Afganistanu a jazykovedkyňa Lucia Satinská, ktorá ho ako dobrovoľníčka rok doučovala slovenčinu. Druhou zo série vychádzok sprevádzala fotografka Olja Triaška Stefanović pôvodom zo Srbska, ktorá na Slovensku žije už dvadsať rokov.     

Je večer, počasie sa pohybuje okolo nula stupňov Celzia, v meste vládne predvianočný zhon. Stojíme na Palárikovej ulici, ktorá bola postavená ako robotnícka štvrť na začiatku 20. storočia. Stretávame sa tu preto, že jeden z bytov na tejto ulici sa stal Oljiným novým domovom, žije tu so svojim manželom a dcérou.

Olja Triaška Stefanović pochádza z Nového Sadu, na Slovensko prišla v roku 1997. Prvotnou motiváciou bolo štúdium fotografie, podobne ako mnohí mladí ľudia aj ona túžila po ukončení gymnázia zmeniť prostredie a vyskúšať niečo nové. Prvé dva roky sa učila slovenčinu a v roku 2000 ju prijali na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave do ateliéru fotografie. Ako sama hovorí, splnil sa jej sen a práve štúdium na vysokej škole jej umožnilo začleniť sa do nového prostredia.

„Nakoľko tu nemám rodinu, teda dedkov a babičky, tak sa mojou rodinou stali moji kamaráti,“ vysvetľuje Olja. Dodáva, že jej rodinou je aj jej manžel, ktorý je pôvodom taktiež zo Srbska a jej dcéra, ktorá sa narodila v Bratislave. Pre kamarátov, ktorých má Olja v Bratislave veľa, organizuje každý január pravidelné vianočné posedenie, tento rok sa bude konať už desiaty ročník. „V Srbsku sa Vianoce oslavujú až v januári,“ vysvetlila.

Z Palárikovej ulice sa presúvame na neďaleké trhovisko Žilinská, ktoré v čase našej návštevy už zíva prázdnotou. Cez deň je trhovisko plné života, trhovníci ponúkajú ovocie, zeleninu, strukoviny, hríby, ženy predávajú kytice kvetov aj ihličnatých vetvičiek. Pre Olju bolo objavenie trhoviska na Žilinskej dôležitým bodom pri spoznávaní mesta. V Srbsku patrí trh k bežnému životu a trhovisko majú na každom rohu. Okrem nákupu ide však aj o spoločenskú udalosť, pri ktorej sa človek porozpráva s trhovníkmi a postretáva kamarátov. Potom si spolu sadnú na kávu a „trvá to nekonečne dlho a väčšinou končíme na nejakom Pho Bo u našich kamarátov z Vietnamu, lebo nič nestihneme navariť,“ smeje sa Olja. Trhovisko Žilinská patrí k jej najobľúbenejším miestam v meste a veľmi sa teší, že sa ho podarilo zachrániť. Majiteľ pozemku na mieste trhoviska plánuje výstavbu polyfunkčného domu. Nateraz však prenajal Starému mestu pozemok a trh tak dočasne ostáva na svojom mieste. „Ja si myslím, že je to pre komunitu a pre našu štvrť veľmi dôležité,“ dodáva a nezabudne urobiť reklamu na domáce pagáče aj moravské koláče a neopomenie ani Záhoráčku, tetu Cilku, ktorá je maskotom trhoviska.

Okrem miest, ktoré Olji prirástli k srdcu, sa rozhodla ľuďom ukázať miesta, ktoré sa spájajú s jej voľnou tvorbou, pričom viaceré z nich časom prešli výraznou premenou alebo už neexistujú. Vo fotografii sa zaoberá priestorom, architektúrou a otázkami vzťahu ľudí k vlastnej histórii. Témou jej doktorandskej práce bola „politika a osobný archív“, zaoberala sa vzťahom ľudí k pomníkom z 2. svetovej vojny v bývalej Juhoslávii. Popritom riešila otázku vlastnej identity a hľadala odpovede na otázku, čo sa stalo v Juhoslávii v 90-tych rokoch. „Bohužiaľ, je to dobrý príklad a mali by sme sa z neho poučiť, špeciálne v tejto situácii v strednej Európe, keď vieme, čo sa deje v Poľsku, Maďarsku, v Česku, aké sú politické tendencie, ale aj na Slovensku, takže treba si stále uvedomovať, aký zlý môže byť nacionalizmus a k čomu to vedie.“

Stojíme na Námestí Slobody, ktoré stelesňuje premeny mesta. Od osemdesiatych rokov tu stálo súsošie Klementa Gottwalda, ktoré po revolúcii vyhodili do ovzdušia, ostala fontána, ktorá je najväčšou v hlavnom meste, ale už desať rokov neslúži svojej funkcii, starostlivosť o námestie si medzi sebou prehadzuje magistrát s hlavným mestom. Dlho hľadali investora, mali tu byť podzemné garáže, z tohto zámeru však vzišlo a námestie má s finančnou pomocou známeho investora prejsť revitalizáciou. „Môžeme tu pozorovať zaujímavé intervencie v mestskej štruktúre, kde napríklad vidíme, ako sa opravuje námestie, kde sa dáva polystyrén na travertín a tak sa lepí,“ upozorňuje Olja a popisuje svoje sklamanie z premaľovania lavičiek.

Ďalšou zo zastávok je bývalé záhradné kino Hviezda, z ktorého sa po jeho zbúraní stalo parkovisko, diera v meste. Olja na fotografii zachytila kino tesne pred jeho zbúraním a pripomína, že podobných miest je v hlavnom meste mnoho.

Práve fotografovanie mesta a jeho architektúry pomohlo Olji lepšie spoznať Bratislavu. Dôležitým momentom v jej tvorbe bola spolupráca na monografii architekta Friedricha Weinwurma, ktorý je najvýznamnejším predstaviteľom funkcionalizmu – architektúry novej vecnosti – na Slovensku. Vďaka fotografovaniu spoznala Olja jeho vily a domy na Palisádach, na ulici Fraňa Kráľa či pod Slavínom. Vstupovala dovnútra, spoznávala príbehy jednotlivých budov a získala k nim obdiv. Jednou z obľúbených Oljiných víl je Vila L, ktorej architektmi sú Friedrich Weinwurm spolu s Ignácom Vécseiom a ktorej interiér navrhnutý Josefom Hoffmannom je dodnes zachovaný. K Oljinym srdcovkám patrí aj zvonku nenápadná Vila Stein na rohu Kuzmányho ulice a Palisád. Tých, ktorí by chceli bližšie spoznať dielo tohto jedinečného architekta, pozýva Olja do Slovenskej národnej galérie, kde bude od 25. januára 2018 prebiehať výstava Architekt Friedrich Weinwurm: Nová cesta.

Vychádzku zakončíme na rohu Panenskej a Kozej ulice. „Vedeli ste, že tento dom navrhol tiež Friedrich Weinwurm? Jeho dolný priestor slúži ako knižnica,“ pripomína len tak mimochodom Olja. O architektúre Bratislavy vie viac ako mnohí, ktorí sa v tomto meste narodili. Na Panenskej ulici je všetko, čo Olju robí šťastnou: kníhkupectvo, ktoré slúži ako komunikačný bod, Dobrý trh aj kaviareň Next Apache, ktorá je externým pracoviskom mnohých ľudí a kde sa nikdy necíti sama. Do kaviarne sa uchýlili aj uzimení účastníci prechádzky, aby si spoločne prezreli Oljinu tvorbu a vymenili si dojmy.