Anna Siedykh: Cudzinečnosť
Výber básní z doposiaľ nevydanej zbierky poézie Cudzinečnosť, ktorú napísala kultúrna manažérka, prekladateľka a žurnalistka Anna Siedykh. Anna sa v nej dotýka tém identity a domova, snaží uchopiť súčasný priestor ako aj to, ako ho vojna mení. Pátra po spoločných bodoch, zároveň pracuje s miestami neporozumenia.
ráno robiac volské oko
vtlačím vlhký prst
do soli
olížem
–
potrebujem aspoň niečo cítiť
snaha o písanie prevracia pestrosť očakávaní
chcela by som rozprávať o starkej, jej mäkkých dlaniach
ako vstávali za tmy v nočných košeliach bosé
ako ich nohy sa strácali v čiernej tráve zbierali vodné perly
ako sa telo malého dievčatka pokojne ponára
do záhradnej vane obklopenej čerešňami marhuľami slivkami
ako jej černejú prsty od orechovej mladosti
nechty od skúmania tvrdosti pôdy
stojí v pamäti zahalená do bielych závesov pádu lupeňov
zo starovekej višne
pozerá dopredu pripravená na objatia neistoty sveta
namiesto toho sú moje slová zakaždým ťažšie
zavejú sa do spleti údernej pravdivosti
a padajú padajú padajú bombami
nepočúvať nepočuť nebyť počutou
krajinou človekom mestom miestom telom
naučiť sa toto remeslo odznova
nastražovať uši počas západu slnka
počas rachotu neba príbehov sŕdc
stojíte pozeráte sa na seba
koľko spoločného ste mali
čo všetko ste stratili
dotýkať sa dlane so zavretými očami a
spomínať na krajinu detských výletov
nohy v studenom jazere
prsty splietajú poľné kvety do vencov
tvoja pamäť moja pamäť
dovoľ mi znovu byť počutou
presne pred pol rokom som sa zobudila
z hlbokého nebeského dunenia
vzduch sa stal pichľavým
vrástol mi pod kožu a nechty
dostal sa do pľúc a ostal tam
potom sa to začalo
pulzácia pod srdcom
dlho som si to nevšímala
prvé písmeno sa mi objavilo okolo očí
okrúhle hranice uvideného
druhé som našla o týždeň
hrudník na dve časti čakania
rozdelilo pichľavé písmeno I
staré ako antický stĺp
ako trajektória dažďa
v nehybnosti vzduchu
tretie sa objavilo o niekoľko dní
ako nebo písané naopak
piate sa umiestnilo na bruchu
ako rebrík ktorým sa konečne dostanem
tam kde ešte ani (ne)pravda nebola
to piate posledné ma stále páli
domov sa objavil
na chrbte medzi lopatkami
odvtedy všade kde pôjdem
som ВІЙНА
piť kávu na Divadelnej
smiať sa nahlas
dávať si vlasy za ucho
na šálke zanechávať červené stopy
tak akoby ťa vojna odo mňa nikdy nevzala
úkryt
vojna ma naučila dýchať celým telom
chodidlami v noci
lakťami počas behu
dlaňami počas dotykov
pľúca mi upchala zeminou
je ťažké rozprávať
takmer nemožné
nedávno začalo z hliny niečo klíčiť
našepkáva mi príbehy z minulosti
modlí sa za mňa
svieti počas nebezpečenstva
hreje ľad kostí
možno mi to raz prerastie nad hlavu
a stane sa novou strechou
ukázalo sa, že na fotografie
zničených domov
zhorených áut
končatín v tráve
soli zamrznutej na očných viečkach
terorom oďobanú krajinu
tmavé studené steny
sa dá zvyknúť
proroci rybacej mĺkvosti
kto sú oni?
ak sa prizeráme pridlho
šupiny sa stanú zrkadlom
stanú sa nami
my sa staneme misionármi ticha
a trstina je teraz ich hranicou
všetkým nezrozumiteľný jazyk je pre nich otčenášom
sú tu milióny a všetci spolu
udržiavajú túto prezretú batožinu
je to teraz jediná vec, ktorá ich všetkých ťahá hore
nevidia čo to je ale plávajú
a pýtajú sa tvrdohlavo otvárajúc ústa
rozprávajte
rozprávajte
rozprávajte
s nami tom, prečo sme tu a kam smerujeme
prečo zaoblenie jazera stráca reč
prečo sa ich šupina zamotáva do tŕstia
prečo nikto nepočuje ich otčenáš
alebo počuje a nerozumie
a prečo im niečo neustále tlačí na chrbticu
v tejto hlbokej vode
v jej priezračnej čistote
v obmedzenosti brehov
kamenitosti ostrých striech
rozprávajme sa s nimi
rozprávajme sa o nich
rozprávajme sa
slová domov
krik mi zalepí ústa
viem že sa bojíte pýtať
bojíte sa raniť
hľadáte slová
hľadáme odpovede
rozmočia sa tieňmi na dlažbe
objavia sa kvapkami vody na
rannom okne
prídu krokmi snom vystrašeného dieťaťa
spolu sa učíme to isté
počúvať byť počutými
skladať naše domovy do kufrov
spolu s prítomnosťou predkov
spolu so záhradami a hojdačkami
prvými a poslednými bozkami
prvými a poslednými slovami
spolu sa učíme to isté
rozprávaniu mlčaniu
balíme svoje jazyky do batôžkov
meníme spoluvytvárame
bojíme sa toho istého
zobudiť sa v ráne
kde nám znovu nikto nerozumie
v noci cítim
ako mi ťažké topánky
šliapu po hrudi
kráčajú tam a späť
zanechávajú stopy
na zasneženej koži
hľadajú niečo
hľadajú niekoho
raz za čas z únavy
si líhajú do snehových závejov
niekde v oblasti rebier
rada by som ich zahriala
ukázala odpovede
namiesto toho ležím nehybne
sotva dýcham
len počúvam
ako ich kroky
ma okliešťujú čoraz novšími hranicami
Text je súčasťou magazínu FJÚŽN, ktorý sme vydali v rámci 18. ročníka festivalu [fjúžn]
