Ženy z kmeňa Adivasi: vydávajú sa v detskom veku, aby žili s migrujúcim manželom

S vydajom ešte v detskom veku za muža, ktorého neraz vidia v deň svadby po prvý raz, sa ich životy úplne zmenia. Stávajú sa často pracovnou silou v dome manžela, ktorý veľkú časť z roka strávi ako migrant vo veľkom meste. Ženy z kmeňa Adivasi, ktoré zostávajú na vidieku južného Rajasthanu v Indii. 

Lakshmi je náhodou okolo poludnia doma, aj to iba preto, že vonku leje. Voda sa s vetrom valí až na verandu, kde nám ponúkla posedenie na jednoduchej drevenej posteli bez matraca. Keby nie lejaku, pracovala by teraz na poli, ktoré s manželom vlastnia. O zeleninu, ryžu a strukoviny sa však stará sama, lebo on pracuje v meste Surat v susednom štáte Gujarat. 

„Tu v okolí nie sú možnosti, aby sa zamestnal a zarobil by. A tam ho zamestnávajú viacerí, sezónne pomáha na stavbách,“ vraví mama troch detí, ktorej manžel začal migrovať ešte ako dieťa. Teraz zostáva vo veľkomeste asi mesiac a doma potom trávi dva týždne. Cirkulárna migrácia z vidieckych oblastí do miest je v tejto často Indie medzi členmi kmeňa Adivasi bežná. Juh indického štátu Rajasthan patrí medzi najchudobnejšie miesta v celej krajine. Veľká časť štátu je suchá a tvorí ju púšť, avšak na juhu bývali kedysi veľké lesy. Dodnes je tu vidieť zeleň, kam oko dovidí, hoci lesy sa vytratili. Aj preto je situácia Adivasi nelichotivá, aj preto odchádzajú hľadať prácu za hranice svojho štátu.

Adivasi –  lesní ľudia

Adivasi sú pôvodní obyvatelia oblasti, ktorí by sa svojou snahou ochrániť prírodu dali prirovnať k mnohým pôvodným obyvateľom Latinskej Ameriky. „Seniori sú starými strážcami ľudí Adivasi a nášho spôsobu života, v ktorom zohrávajú integrálnu úlohu jal, jangal a jameen (voda, les a pôda, pozn. redakcie). Uctievame matku prírodu,“ vysvetlila pre britský magazín New Internationalist Soni Sori, držiteľka Front Line Defenders Award for Human Rights Defenders at Risk, ktorá bojuje za spravodlivosť pre Adivasi ženy znásilnené policajnými či obrannými zložkami. 

„Z historického hľadiska stáli kmene, ako je Adivasi, vždy mimo kastový systém hinduizmu. Vo všeobecnosti sa na ne pozerá zhora, sú veľmi stigmatizovanou skupinou v spoločnosti – inak vyzerajú, inak hovoria a nasledujú rituály, ktoré ostatným nedávajú zmysel, preto ich považujú za primitívnych,“ vysvetľuje Pryianka Jain z indickej neziskovej organizácie Ajeevika Bureau, kde sa venuje výskumu v rámci ich Centra pre migráciu a riešení pre prácu. 

Adivasi žili dlhé obdobie v lesoch, od ktorých boli závislí. Ešte Briti však za kolonizácie začali s odlesňovaním v južnom Rajasthane a kmeň tak prišiel o svoje prirodzené prostredie aj o živobytie. Dnes sa venujú poľnohospodárstvu, ktoré ale neuživí celé rodiny, lebo je sezónne. Približne pred tridsiatimi rokmi začali preto muži z Adivasi komunít migrovať do susedného štátu Gujarat, ktorý je industrializovanejší. 

„Dostávajú zle zaplatené, žijú v strašných podmienkach, nikdy nezarobia dosť na to, aby sa v mestách usadili, a tak odchádzajú a za nejaký čas sa vracajú, zatiaľ čo rodina zostáva v dedine,“ vraví Jain a upozorňuje na to, že ani v kombinácii poľnohospodásrtvo – migrácia si rodiny nezarobia dosť napríklad na ušetrenie peňazí. Taká vysoká je v komunitách Adivasi úroveň chudoby. 

Vo väčšine dedín, kde žijú Adivasi, treba vodu nosiť do domov zo studne. Často sa tam stretávajú dedinčania, aby spolu strávili pár chvíľ. Foto: Noel Rojo

Unavená, ale s vlastným domom

Lakshmi sa privydala do dediny Kherwada, z ktorej pochádza jej manžel. „Mala som sedemnásť, manžela mi vybrali rodičia a videli sme sa až v deň svadby,“ spomína. Najprv žili spoločne v dome jeho rodičov, po troch rokoch si však mohli postupne postaviť svoj.

Má jednu izbu, v ktorej sa varí, a terasu, na ktorej spí celá rodina, lebo vnútri je obyčajne neznesiteľné teplo. Okrem domu má však rodina aj spomínané polia a zvieratá – tri byvoly a rovnaký počet kôz. Práve kvôli byvolom vstáva Lakshmi už o piatej ráno: „Majú svoju dennú rutinu a o tejto hodine zvyknú jedávať. Ak ich nenakŕmim, narobia randál,“ vraví Indka maličkej postavy. Aby pomohla svojmu manželovi aj finančne, predáva ghee z mlieka od zvierat ľuďom v dedine. 

Šperky sú často darom od rodiny manžela rodine nevesty. Foto: Noel Rojo

Na pole chodí dvakrát za deň, okrem toho trikrát cez deň varí, umýva riady vodou, po ktorú musí najprv zísť pod kopec do studne. „Deti pomáhajú s malými prácami doma, ale nie na poli. Tam mi pomáha jeden známy. Ak by som mala iba prácu v domácnosti, bolo by to v poriadku, ale práca na poli ma vždy unaví,“ vraví. Manžel nepomáha ani keď je doma. „Mal dopravnú nehodu a po nej zranenú nohu, nemôže teda pracovať na poli,“ vysvetľuje Lakshmi, vraj práca na stavbe je iná. „Vďaka migrácii sme schopní ušetriť aspoň nejaké peniaze na vzdelávanie detí či zdravie,“ hovorí žena, ktorá nikdy nechodila do školy. 

Rodina Lakshmi patrí medzi tie šťastnejšie, jej manžel dnes zarába na stavbách aj 10 eur denne. „Niektorí ľudia, ak ich nepostrehne nejaké nešťastie, môžu našetriť dosť na postavenie si domu alebo na kúpu motorky. Vo všeobecnosti ale platí, že deti obyčajne nasledujú šlapaje svojich rodičov – možno zarábajú o niečo viac, ale len kvôli inflácii,“ popisuje realitu Adivasi Pryianka Jain. 

Pracovná sila

Gangu Bai vydali, keď mala iba trinásť rokov. Tiež nasledovala svoju mamu – destké svadby sú v Adivasi komunite stále bežné, s tým, že rodina manžela by mala za nevestu zaplatiť nejakú cenu, obyčajne v podobe šperkov. „Muž si tak doslova kupuje pracovnú silu. Keď príde do jeho domu, má pocit, že za ňu utratil peniaze a tak musí robiť, čo je treba. Ak tak nerobí, lebo je napríklad unavená, cíti sa podvedený, lebo si v podstate kúpil otrokyňu,“ vraví Jain, ktorá robila v Adivasi komunitách výskum aj o tom, ako sa žije ženám, ktoré zostávajú, kým ich muži migrujú. 

Ganga Bai sa hneď po svadbe presťahovala do domu rodičov manžela, 15 kilometrov od rodnej dediny. V Selumbare na ňu čakala posteľ a nádoby na nosenie vody – to bola cena, ktorú za ňu zaplatila rodina. 

V dome je sama žena, ak nepočítame jej trojročnú dcérku. „Život v tejto dedine je ťažký, obnáša veľa manuálnej práce. V mojej dedine je to to isté, ale keď som žila s mojou rodinou, v dome bola mama i sestra, nemusela som všetko robiť sama,“ vysvetľuje a drhne pritom mydlom riflové nohavice. Špinavé prádlo si rovno na poludnie rozložila pri studni, kde akoby sa odohrával hlavný spoločenský život Selumbaru – striedajú sa tu muži, ženy, dievčatá, chlapci. Napustia do nádob vodu, prehodia s Gangu Bai pár slov a idú ďalej. 

Manžel Ganga Bai pracuje v Ahmedabade, niekedy tam zostáva aj dva mesiace, ale na obdobie žatvy sa vždy vracia domov. „Pomáha mi sekať kukuricu a keď ho poprosím, tak aj varí, je dobrý kuchár,“ vraví Indka. 

všetkej tej manuálnej práci sa však rozhodla pribrať si ďalšiu – ide sa učiť šiť. „Povedala som manželovi, že sa to chcem naučiť a on súhlasil, povedal, že si na to zoberieme pôžičku a kúpime aj viac zvierat. Milujem chodiť na polia s našimi kozami,“ vraví Gangu Bai, ktorá plánuje oblečenie šiť na zákazky.

Ganga Bai si nesie na hlave vodu na popoludňajšie kúpanie sa. Foto: Noel Rojo

Všetky bremená sú normálne

Adivasi ženy sú už beztak predurčené pracovať po vydaji v domácnosti, avšak nedostatok financií ich v mnohých prípadoch ženie k vyhľadávaniu iných možností, ako si zarobiť. „Podľa našich záznamov má viac ako 90 % Adivasi žien anémiu, z toho asi tretina ju má veľmi vážnu. Sú medzi nimi ženy, ktoré porodia dieťa a hneď idú do práce,“ hovorí Pryianka o dôsledkoch migrácie, aj celkového postavenia kmeňa Adivasi v indickej spoločnosti. 

Ženy sa vydávajú v detskom veku a rodiny počítajú s tým, že sa odsťahujú, preto ich vzdelávanie nie je prioritou. „Až približne dve tretiny žien sú negramotné a tie, ktoré gramotné sú, sa vedia často maximálne podpísať,“ doplňuje Jain. 

Každá Adivasi žena si počas dňa nájde chvíľku pre seba, kedy sa vykúpe, prezlečie do čistého sarí, upraví si vlasy. Foto: Noel Rojo

Často sú vyľakané, nemajú skúsenosť s vystupovaním na verejnosti a už vôbec nepoznajú svoje práva. Rôzne formy násilia preto nie sú výnimkou, neraz od manželov, a v takom prípade je migrácia vykúpením. Na druhej strane však zneužívajú svoje postavenie pri stretnutiach s Adivasi ženami aj policajti či úradníci, ktorí im majú prideľovať vládou určenú podporu pre najchudobnejších, najčastejšie v podobe jedla. „Chodím si po múku na čapati každý mesiac. Mali by mi dávať 25 kilogramov, podľa počtu osôb v domácnosti, ale dávajú mi iba 20 kíl. Skúšala som vyjednávať, ale bojím sa, že ak budem naliehať, nedostanem nič,“ vraví Lakshmi.

Ajeevika Bureau priniesla do dedín v južnom Rajasthane stretnutia žien, na ktorých sa učia o svojich právach a dožadujú sa ich následne u úradníkov – avšak spoločne. Zorganizovali už niekoľko protestov a niektoré z nich aj zafungovali.

Muži sa z miest neraz vracajú so zraneniami či s chorobami, ako je tuberkulóza. Vtedy sa opäť ženy musia chopiť aj práce mimo domu. Obyčajne chodia na čosi ako verejnoprospešné práce, na ktoré majú zo zákona nárok sto dní v roku. Za osem hodín ťažkej práce – neraz napríklad na stavbách ciest či s vyrúbaným drevom, zarobia ledva 2 eurá za deň. 

„Keď sa so ženami začnete rozprávať o všetkých týchto výzvach, vám sa možno zdá, akoby sa ich svety museli rúcať, ale ony často vôbec nesťažujú. Je to pre ne normálne, žijú v prostredí, kde podobné veci prežívajú všetky ženy. Je to súčasť života, nehovorí sa o tom,“ dodáva Pryianka Jain. 

Text vznikol ako jeden z výstupov projektu Ženy, ktoré zostali – Women Who Stay Magdalény a Noela Rojo. Slovenská novinárka a mexický fotograf zbierajú v rámci svojho projektu príbehy žien, ktoré zostali vo svojich krajinách, zatiaľ čo ich muži migrujú. Projekt môžete sledovať na Facebooku alebo na Instagrame. Ak sa chcete stať súčasťou projektu, môžete podporiť jeho tvorcov na crowdfundingovej platforme Patreon jednorázovým alebo mesačným príspevkom.