Ženy, ktoré zostali – príbehy ľudskej podstaty

Na projekte Ženy, ktoré zostali sme začali pracovať v máji 2017. V prímorskej dedinke mexického štátu Oaxaca sme zaklopali na dvere Kenie, ktorá nám vyrozprávala príbeh jej života po tom, ako manžel odišiel do USA. Odvtedy sme strávili celé noci a dni v spoločnosti žien v Mexiku, Senegale a Etiópii. Osem mesiacov sme žili v oblastiach, z ktorých prinášame príbehy a fotografie. Multimediálny projekt Ženy, ktoré zostali zisťuje, prečo muži migrujú do zahraničia a čo to pre ženu znamená, ak zostane sama v krajine, ktorá sa o svojich obyvateľov nemusí vedieť postarať.

Noel: Kedy sa zrodil nápad pracovať na projekte Ženy, ktoré zostali?

Magdaléna: Ten moment si pamätám celkom presne. Leteli sme z Mexika do Belgicka a vedľa nás sedel Kubánec. Prvý raz odišiel z Kuby a nechal tam svoju ženu s malou dcérkou. Ukazoval nám ich fotky a ja som videla, že je smutný i vystrašený. Na Kube som bola, viem, že nie je jednoduché z ostrova komunikovať, internet v oblasti, z ktorej pochádza, nie je dostupný. Vtedy som si prvý raz položila otázku, ako sa asi cíti jeho žena, ktorá zostala sama na Kube bez toho, aby vedela, kedy sa vráti. Ako si poradí s novou situáciou v živote?

Magdaléna: Kedy si sa ty nadchol pre projekt?

Noel: V tej istej chvíli, ktorú popisuješ. Keď som ho videl, ako prešiel kontrolou na letisku a ocitol sa vystrašený v úplne novom prostredí, uvedomil som si, že aj moja mamka bola žena, ktorá zostala. Sám som synom migrantov. Zažil som na vlastnej koži ťažké situácie, ktorými si musela prejsť moja mamka v Mexiku, keď ocino pracoval v USA. Ostala sama v dome s dvomi deťmi, varila, prala, starala sa o kravy. Nikdy som však o tom takto nepremýšľal. Nikdy som sa jej nespýtal, aké to pre ňu bolo. Žil som to, no v skutočnosti som nevedel, čo prežíva. Keď som o tom začal takto premýšľať, uvedomil som si, že aj ja chcem preskúmať túto tému.

Magdaléna: Pamätám si, keď som v novembri minulého roka išla s tvojou mamkou vyzdvihnúť narodeninovú tortu pre teba. V aute sa rozhovorila o tom, ako sa opakovane pokúšala prekročiť hranicu, pričom v rukách držala malé bábätko – teba.

Noel: Áno, mamka nás brávala do USA. Veľmi veľakrát. Keď som vyrástol, rodičia chceli, aby som začal v USA chodiť do školy. Spomínam si na prvý deň. V obrovskej hale školy behali deti všetkých farieb pleti, bol som vystrašený. Chytil som sa mamkinej nohy a nechcel som ju pustiť. Nechcel som tam chodiť do školy. Museli sme sa kvôli mne vrátiť s mamou do Mexika a ona bola opäť ženou, ktorá zostala.

Magdaléna: Mexiko je plné príbehov žien, ktorých životy ovplyvnila migrácia príbuzných. Aj preto sme začali na tomto projekte pracovať práve tam. Keď sme sa vlani presťahovali do Oaxacy na juhu Mexika, neustále som čítala v miestnych novinách o dedinách bez mužov, lebo tí migrovali. Rozhodli sme sa tie dediny navštíviť a dozvedieť sa viac o životoch Mexičaniek, ktoré v nich zostali.

Od začiatku sme chceli dať hlas ženám. Jeho príbeh je všade, my prinášame jej príbeh. Nehovoríme len so ženami, ktorých životy ovplyvňuje migrácia, ale aj s expertkami v krajinách, do ktorých cestujeme. Majú čo povedať. Možno by niekto povedal, že takáto novinárčina nie je vyvážená. Ja však verím, že práve tým, že dávame veľa priestoru ženám, vyvažujeme verejnú debatu o migrácii, jej príčinách a najmä dôsledkoch.

Noel: Chceme, aby bol projekt aj o ľudskej podstate. Po prečítaní mnohých článkov o migrácii som nadobudol pocit, že informácie v médiách sú často len štatistiky, ľudská esencia zostáva nepovšimnutá. Chceme vedieť, aké sú každodenné životy žien. Ako sa kvôli migrácii zmenili a ako túto zmenu prežívajú? S akými výzvami sa stretávajú? A ako sú ich príbehy prepojené s našimi?

Magdaléna: Pri práci v Mexiku ma začali zaujímať aj príbehy žien na africkom kontinente, keďže odtiaľ prichádza veľa migrantov práve do Európy. Migrácia je globálny fenomén, a tak sme sa aj my rozhodli urobiť náš projekt globálnym. Hľadáme rozmanitosť príbehov na rôznych kontinentoch, dávame hlas ženám v rôznych kultúrach, sledujeme rozličné migračné modely.

Obaja pracujeme na voľnej nohe a od začiatku prinášame do slovenských a českých médií príbehy, ktoré nie sú mainstreamové. Máme iný prístup k práci než novinári, ktorí sú na plný úväzok zamestnaní v médiách. Máme čas, pracujeme pomaly. Žijeme so ženami v ich domoch či komunitách aj niekoľko dní či týždňov, aby sme porozumeli kontextu, v akom sa odohrávajú ich príbehy.

Noel: Milujem pomalú žurnalistiku. Dáva mi príležitosť porozumieť okoliu, kultúre, ľuďom. Pomáha mi tiež narušiť predstavy, ktoré som o mieste mal, kým som sa tam vydal. Vynárajú sa nové otázky. A, samozrejme, mať dostatok času pomáha v tom, že si ľudia zvyknú na fotoaparát.

Magdaléna: Pracujeme týmto spôsobom aj preto, aby sme si získali dôveru žien. Príbehy, o ktoré sa môžu podeliť, sú aj príbehmi domáceho násilia, ekonomického strádania, nátlaku zo strany ich komunity či chýbajúcej lásky. Nie sú to príbehy, o ktoré by sa ženy – najmä v niektorých kultúrach – podelili hneď, keď im zaklopete na dvere. Avšak, podelia sa o ne rady, ak s nimi niečo uvaríte, idete si zaplávať do miestnej rieky či sa zahráte s ich deťmi.

Noel: Niekedy, bohužiaľ, vidíme aj traumy detí – dcér, ktoré zostali. Napríklad Keyssy v Mexiku. Jej otec odišiel do USA skôr než sa narodila. Keď sa vrátil, mala už tri roky. Nepoznala ho, bol pre ňu cudzincom, nedôverovala mu. Otcom nazývala svojho uja. Keď už si začal získavať jej dôveru, Keyssy sa narodila sestrička. S ňou bol otec od začiatku, a tak sa malej Keyssy zdalo, že ju má radšej. Dokonca sa ho raz opýtala, či ju má radšej preto, že je blondínka, na rozdiel od Keyssy.

Magdaléna: Mám pocit, že v každom príbehu bola dávka smútku z toho, čo ženy žili. Niekedy ani nie preto, že je muž preč, v niektorých situáciách bolo dôvodom to, že si vôbec tohto muža vzali za manžela, či z toho, že otec-migrant mlátil mamu. Často ich životy ovplyvňujú sociálne normy.

Noel: Niekedy je ťažké zachytiť radosti žien. Páči sa mi, keď im kladieš otázku: Čo ti prináša radosť? Hoci je vo väčšine príbehov smútok a strach, predsa je dôležité ukázať aj tie svetlé momenty, v ktorých sa ženy postavili sociálnym normám: začali chodiť na verejné zhromaždenia a rozhodovať, začali sa vzdelávať či šoférovať. A to kvôli migrácii, pretože muži z ich rodín odišli.

Magdaléna: Najmä v Mexiku sa nám darilo dostať sa k ženám veľmi blízko, tráviť s nimi čas. Takže sme videli aj veselé momenty.

Noel: Napríklad, keď Raquel počúvala svoju obľúbenú hudbu, ktorú nepúšťa, keď je jej manžel doma, lebo jemu sa nepáči. Prípravy a svadba Alicie boli určite dôležitými a veselými momentmi ďalšej mladej Mexičanky. Videli sme tiež ženy, ktoré boli hrdé na svoje rodiny.

Magdaléna: Niektoré sa vďaka migrácii stali nezávislejšími. Maribel nám ukazovala certifikát z kurzu angličtiny, ku ktorému sa odhodlala napriek tomu, že jej to manžel žijúci v USA zakázal. Dala mu tak najavo, že už ju nebude po 20-tich rokoch kontrolovať.

Noel: V Senegale bolo náročné nájsť také príklady. Tam nehovorili vôbec o vzdelávaní dievčat, jediná možnosť bol vydaj. Nikto nehovoril o snoch. Stále mám v hlave, čo povedal jeden z mužov-migrantov, keď si sa jeho ženy opýtala, ako vyzerá jej deň. Odpovedal: „Nerobí nič. Len spí a je.” A ona sedela vedľa neho. Bolo to šokujúce.

Je ale zaujímavé vidieť, akí sme si podobní a aké sú naše životy prepojené. Moje fotografie síce zachytávajú kúsky z ich životov, avšak reprezentujú aj moje vnútorné pocity, moje porozumenie danej skúsenosti. Ja sa rozhodujem, že urobím práve túto fotku v tomto momente, a nie žiadnu inú. Ja rozhodujem, čo chcem ukázať.

Magdaléna: V Senegale sa zdalo, že ženy vôbec nie sú zvyknuté hovoriť za seba. Nie, že by nemohli, bolo to, akoby vôbec nevedeli, že môžu takú možnosť mať, a tak ju nevyužívali. Mala som pocit, že medzi nami a ženami boli akési „steny mužov”, ktoré sme vždy museli preliezť, keď sme sa k nim chceli priblížiť. Práca v odlišných kultúrnych prostrediach je neskutočne zaujímavá a naplňujúca. Človek sa neustále snaží porozumieť, ako fungujú a hľadá cesty, ako sa dostať k ľuďom, ktorým chce dať hlas. Snáď sa nám to podarí aj tu v Etiópii, kde píšeme tento rozhovor.

Magdaléna Vaculčiaková a Noel Rojo sú slovensko-mexicko/americký pár. V posledných dvoch rokoch žijú spoločne v rozličných častiach sveta, odkiaľ prinášajú texty a fotografie o globálnych témach, ľudskej podstate, zmenách v spoločnostiach. Venovali sa napríklad témam utečencov v Grécku, bývalých členov guerríll v Kolumbii či spôsobom, akými sa pôvodní obyvatelia Mexika snažia o zachovanie svojej kultúry. Aktuálne pracujú na dlhodobom projekte Ženy, ktoré zostali. Po Mexiku, Senegale a Etiópii sa ich práca na projekte presunie do Indie a niekoľkých európskych krajín vrátane Slovenska. Projekt môžete sledovať na Facebooku: @WomenWhoStay a Instagrame: @women_who_stay.