O novom domove a zlých učiteľkách

Žijem na Slovensku, kde som vyrástla v rodine cudzincov – ľudí, ktorí už v zrelom veku prišli do absolútne novej krajiny, v ktorej si chceli vybudovať lepší, dôstojnejší život. Presťahovali sme sa z Moskvy, obrovského veľkomesta, kde som sa narodila a vyrastala. Prišli sme sa do cudzieho prostredia a každý člen rodiny toto sťahovanie niesol inak. 

Ako malé dieťa som sťahovanie vnímala ako dobrodružstvo, ako niečo prirodzené, neštvala ma neznalosť jazyka či nevraživé prvé pohľady spolužiakov v slovenskej škole, ktorí na mňa ukazovali prstom. Až o pár rokov neskôr som začala vnímať rozdiely medzi mnou a inými deťmi, až potom prišli tie ťažšie časy – zo začiatku moje slovenské dobrodružstvo bolo príjemnou skúsenosťou. Jazyk som sa naučila rýchlo, novej spoločnosti som sa prispôsobila rovnako rýchlo. Aj keď som často cestovala do Ruska a nastúpila do školy aj tam, necítila som sa nejako znevýhodnená. Slovensko začalo znamenať domov viac ako ruské veľkomesto, aj keď deti sa ma stále trochu stránili. 

Rodičia to niesli ťažšie. Málokto po ceste do inej krajiny vie priznať, že nikdy nezapadol úplne. Moji rodičia nezapadli. Či už jazykovo alebo kultúrne, ich národná identita je veľmi hlboko zakorenená a definuje ich až príliš silno. Nežijú tu v čisto ruskej komunite, majú aj slovenských kamarátov, ale stále sa musia vracať do Moskvy. Ja som bola čistý list a myslela som si, že som zapadla, že chémia zafungovala, ale ani to nakoniec nebolo také samozrejme. 

Už od začiatku som chcela svojmu novému domovu dôverovať, žiť v novej krajine s pocitom bezpečia, ktorý v Rusku ľudia nemajú. Svojej krajine veria žalostne málo a necítia sa v nej neohrozene, skôr naopak. Chýba im vnútorný pokoj, ktorý na Slovensku má skoro každý. Pod pojmom vnútorný pokoj nemyslím hľadanie zenu či samého seba, skôr ten subjektívny pocit, že si človek žije pokojným životom, nerušenom nekonečnými zápchami, ľuďmi, ktorí sa stále niekam ponáhľajú či nevraživými pohľadmi na ulici. Rusko zlé veci, ktoré sa tam dejú, nespájajú, ale trhajú na malé kúsky. Slovensko dokáže trúchliť a radovať sa spolu. Je tu väčší cit pre súdržnosť, v dobrom aj zlom zmysle tohto slova. 

Nech moja snaha o „poslovenčenie sa” bola akákoľvek, už na základnej škole som pochopila, že moja národná identita je oveľa väčšou otázkou, ako sa pôvodne zdala. A ani nie tak pre mňa, ako pre moje okolie. Že dôverovať novej krajine je oveľa ťažšie, keď sa človek, a hlavne dieťa, stretáva s ničím nepodloženou xenofóbiou a musí sa hanbiť za to, kým je. 

Posmešky a vtipy od iných detí som nevnímala. Deti vedia byť kruté, hlavne podporované rodičmi. Prišlo mi to nespravodlivé, ale rozumela som, prečo sa mi smejú, že som z Ruska. Je to predsa niečo, čo oni nie sú. 

Jedného dňa som ale prišla do školy, ako každé ráno. Na hodine po mne začal spolužiak pokrikovať nejaké hlúposti ohľadom môjho pôvodu, otočila som sa naňho a pokojne ho poprosila, aby prestal. Vtedy po mne začala kričať učiteľka. Povedala mi, že ako Ruska mám sedieť na svojom mieste a čušať, aj keď ma urážajú. Spolužiak sa na tom veľmi pobavil. 

Vtedy sa otázka toho, kto vlastne som, objavila ako veľký červený výkričník. A odvtedy nikam nezmizla. Tento drobný prejav xenofóbie, ktorý si hlúpa učiteľka vybila na nič netušiacej žiačke, ma veľmi poznačil. 

Moje vnímanie môjho nového domova bolo naštrbené. Mohla som mať akokoľvek dobré známky zo slovenčiny, mohla som písať výborné slohy, naučiť sa variť halušky, ale nálepka „SOM RUSKA”, nikam nezmizla. Zrazu som sa od okolia líšila, cítila som to a nehorázne som sa za to hanbila. Moja „ruskosť” síce bola mojím plusom, rozširovala mi obzory, mala som v sebe dve silné kultúry, ale vtedy som to tak nevnímala. Bola som iná, zjavne to o mne vedeli aj učitelia (ktorí by mali byť morálnou autoritou) a ja som s tým nič nemohla urobiť. Ako keby som sa narodila s tretím uchom na čele alebo chvostom, ktorý sa nedá odrezať. 

Tak veľmi som chcela zapadnúť do svojej novej krajiny, až som strácala samú seba. Reálne som netušila, kto som, kde chcem žiť, čo sa mi páči. Odmietala som všetko ruské, ale zároveň sa to nedalo, veď celú rodinu som mala tam, neustále som prichádzala do kontaktu s ruskými knihami či ruským jazykom. 

Neviem, čo ma naučilo mať rada svoju identitu. Asi to, že som zrazu prijala, že stopercentná Ruska či Slovenka nebudem nikdy, že presne zadefinovanú národnosť jednoducho nebudem mať. Zmieriť sa s tým bolo ťažké, hlavne pre dospievajúceho človeka, ktorý zvykne svet vnímať ako „buď – alebo”, ale bol to jeden z krokov, ktorý mi umožnil mať Slovensko ešte radšej. A prestať neznášať svoju rodnú krajinu, nech sa deje čo sa deje. Ten prerod si nepamätám, neviem kedy nastal. Začala som viac vnímať dejiny svojej rodiny, skúmať oblasti, z ktorých pochádzali moji predkovia, viac sa zaujímať o to, čo som si so sebou na Slovensko vlastne priniesla.

Chcem však byť Slovenka. Myslím, čo sa týka dokladov a štátnej príslušnosti. Žijem na Slovensku, som tu dlho, chcem tu napríklad voliť. Okrem toho, chcem cestovať s európskym pasom, lebo to je jednoduchšie (nech to znie akokoľvek vypočítavo). Ako Ruska všade potrebujem víza, ktoré sa často veľmi komplikovane získavajú. Chcem jednoduchší život v krajine, o ktorej si myslím, že mi v nej bude lepšie ako tam, kde som sa narodila. A teraz o sebe nehovorím, že som Slovenka ako repa a celý život tu budem žiť – predsa len, moje dve identity mi umožnili vnímať krajinu ako domov, ale nebyť ku nej pripútaná reťazou. 

Teraz už nik nezistí, či som Ruska alebo Slovenka. Roky ubehli, slovenčina je jazykom, ktorý ovládam bez prízvuku, študujem na slovenskej vysokej škole a mám veľmi veľa slovenských kamarátov. Nezostala som ako Ruska čušať, ako mi tá žena poradila, skôr svoj pôvod využívam vo svoj prospech. A nehanbím sa za seba. Nedávno som si na počesť tohto zmierenia dala na ruku vytetovať ornament, kde je polovica zo slovenskej modrotlače a polovica z ruskej gžeľskej keramiky. Lebo tak sa cítim aj ja – mám európsky nadhľad, ale zároveň spomienky z obrovskej krajiny s neuveriteľnou históriou a kultúrou, na ktorú som pyšná. 

Stretávam mnohých ľudí, ktorí pochádzajú z Ruska alebo Ukrajiny, prípadne iných okolitých krajín. Sú to ľudia, čo si odstáli dlhánske nočné rady na cudzineckej polícii v Bratislave s malými deťmi, učia sa jazyk, budujú si absolútne iný život ako je ten, čo mali predtým. A každý jeden má skúsenosť so zlou pani učiteľkou s komplexom menejcennosti. Každý jeden sa zamýšľa nad tým, kto vlastne je. Je to otázka všetkých cudzincov, ktorí si tu budujú nový domov. Úplne sa odovzdávajú svojej novej úlohe, novej realite, do ktorej sa dostali. 

Priala by som si, keby aj cudzinci, aj Slováci si o kúsok viac verili. Aby cudzinci verili, že v novom domove sa budú mať lepšie, že získajú svoju novú, medzinárodnú identitu bez toho, aby boli za to odsúdení, aby sa jej museli doprosovať. Aby ju chceli získať, zdôveriť sa novému štátu, novým ľudom, novým kamarátom a známym. Aby Slováci verili, že tí ľudia, čo nechali všetko tak a prišli sem, nie sú hrozbou, že nebudú robiť neplechu a nemali by len sedieť a čušať. A nech si všetky učiteľky s hnusným komplexom trhnú.