Zmŕtvychvstanie dôvery
Etnografia praktík bez/moci II
Zrkadlenie, ktoré nám cudzinci poskytli vo výskume (slovakness.sk) sa týkalo aj oblastí, ktoré sa nás dotýkajú až na kosť. A nielen nás, ale aj ich. Zažiť nedôveru bolí. Nedôvera sa ťažko vysvetľuje a ešte ťažšie odstraňuje. Aj banálne dôvody môžu rozpútať vojny len vďaka zaburinenej nedôvere. Homo sapiens však pozná spôsoby, ktoré majú za cieľ nedôveru pravidelne skompostovať a sadiť dôveru.
Čo je vlastne dôvera? Ako sa rodí a živí prostredie dôvery? Prečo práve dôveru potrebujeme od narodenia na to, aby sme boli v zdraví? Aby sme mohli spočinúť, zažiť vrúcnosť? Kde sa berie toto jemné pradivo vzťahovosti? Možno aj – ako sa dôvera môže stať súčasťou zvykového práva?
Začnem z druhého konca – ostražitosť voči všetkému cudziemu je bežnou súčasťou živočíšnej výbavy. Súvisí s potrebou predvídať správanie tých, ktorí ne/budú spolupracovať. Problém nastáva vtedy, keď sa potreba byť ostražitý vyhlási za ideológiu či rodičovský program. Keď myseľ masírujú nespočetné varovné správy, chystá sa na protiútok, zmiznutie alebo zamrznutie. Šanca na tvorivé použitie šedej kôry mozgovej klesá na minimum, keď za volant sadne strach.
Strach – zabijak dôvery – čo s ním? Ako je možné, že škola, na ktorú bol strach ísť učiť, sa stala prestížnou vďaka školskému orchestru? Založili neobyčajný orchester – hrali v ňom úplne všetky deti aj všetci zamestnanci, všetci. Vedeli, že harmónia orchestra nestojí len na vybraných sólistoch, že každé ohnivko je nepostrádateľné. Vedeli, že osamelí bežci, hoci by aj bežali viac-menej rovnakým smerom, nedosiahnu synergiu, ktorá vždy prevyšuje súčet jednotlivých výkonov.
V spomínanej škole. (podobne ako Tomáš Baťa v továrni), každý dospelý i dieťa poznali svoje miesto, a svoj part nielen ako part, ale aj ako časť za celok, pars pro toto. Porozumenie spoločnej vízii sa stalo motiváciou ich spontánneho hrania podľa pravidiel. Bez poznania úplnosti melódie niet radosti v cvičení vlastného partu – ľudia sa buď odmlčia, alebo prekrikujú – kto zahrá ešte hlasnejšie, kto sa zašije. A všetci vedia, že to nie je pravá hra.
Preklad latinského totus má viacero významov. Celistvosť, úplnosť, jednota, vše-obecnosť, uni-verzálnosť. Účastníci koncertov opisujú zážitok zo synchronizácie, v ktorej sa pôvodne jednotlivý zvuk stáva spoločným, ako očistný. Odburiňujúci, pripravujúci pôdu. Pojivo, ktoré ľudia tvoria v rituáloch, nie je nikdy lacné. Iba nákladný rituál (hodiny cvičenia, odriekania, príprav, spolupráce napríklad) vie sprostredkovať pridanú hodnotu precítenia vzájomnosti. Ak ho ľudia nepoznajú, konajú na úkor ostatných. Z bezbrehej vypočítavosti a sebeckosti sa napríklad Pygmejovia vysmievajú tak dlho, až kým spoločne nerozosmejú aj toho, kto na Celok dočasne zabudol. Drahú skúšku dospelosti predsa podstupujú preto, aby sa stali viac ľudskými – schopní reprodukcie – dôvery, spolupráce, hry, symbolov, spoločnej reči.
Deti to vedia: sú úplné, totus, tvoriac iný svet. Neobmedzené možnosti tvorivosti. O dôvere nehovoria, ale je tam prítomná, ako opak zrady, primátu ega. V hre je zdieľanie novej reality posvätné. Uprednostnenie osobného prospechu sa tresce vylúčením z hry a stratou dôvery. Do nej možno vôjsť len ako do vernosti. Každodennými malými krokmi. Dô – vera, toto pradivo pravdivosti.
Prečítajte si tiež názor etnologičky Heleny Tužinskej Vražda všímavosti: Etnografia praktík bez/moci I
