Mirna z Iraku: Zmrznuté ruky pod teplou vodou bolia

(English version below)

Mirna má korene v Iraku, kde žila do pätnástich rokov. S rodinou bývali najprv v Bagdade, no pre svoju kresťanskú vieru boli nútení odsťahovať sa do mesta Karakoš. V auguste 2014 utiekli pred teroristickou organizáciou Islamský štát (ISIS) do utečeneckého tábora v Erbile v regióne Kurdistan. Odtiaľ sa už nevrátili a spolu s ďalšími asýrskymi kresťanmi smerovali na Slovensko. 

Tri mesiace strávili v utečeneckom tábore v Humennom, potom ich rozmiestnili v obciach Nitrianskeho kraja. Odvtedy spolu s rodinou žije na Slovensku, kde skončila strednú školu. Momentálne študuje informačný manažment na univerzite v Bratislave a popritom pracuje alebo pomáha občianskemu združeniu Mareena. 

Celým menom sa volá Mirna Khaleel Majeed Ayshoa Yousif Kaka.

Aké to bolo vyrastať v Iraku?

Ako dievča ma viac obmedzovali v porovnaní s chlapcami. 

Nemohla som sa napríklad bicyklovať. Jazda na bicykli je v Iraku považovaná za ohrozenie panenstva. A žena musí byť v čase sobáša panna. 

Nedovolili nám ani plávať, pretože plavky zakrývajú iba malú časť tela. 

Tieto aktivity nie sú vyslovene zakázané, ale ľudia by nás ohovárali. 

Chýba vám Irak?

Cnie sa mi hlavne za sestrou, ktorá sa zo Slovenska vrátila späť do Iraku. Tiež mi chýba, že mi každý rozumie. Som veľmi zhovorčivá a občas poviem v slovenčine niečo dvojzmyselné, hoci to tak nemyslím. Občas vznikne trápna situácia, ale už sa za to nehanbím.

Hovoríte piatimi jazykmi. Je pre vás ťažké vyjadrovať sa v slovenčine? 

Ani nie, v slovenčine už aj premýšľam. Mám to zautomatizované. 

Keď ste prišli na Slovensko, mali ste pätnásť rokov. Aký je váš vzťah k obom krajinám? ktorú považujete za svoj domov?

Obe krajiny sú, aj nie sú mojím domov. 

V Iraku som sa narodila. Pochádza odtiaľ celá moja rodina a tradície, ktoré sa stále snažím dodržiavať. Aj vyzerám ako Iračanka. Teraz bývam na Slovensku, kde mám rodinu, kamarátov, vzťahy, chodím tu na univerzitu. 

Každá krajina je pre mňa domovom v inom význame. Domov však neznamená, že niečomu patrím. 

Ako to ovplyvnilo vašu identitu?

Niekedy som sa cítila stratená. Nevedela som, kam patrím. Občas je náročné dodržiavať všetky iracké a slovenské tradície. Snažím sa ich potom kombinovať, ale cítim sa zle, že nepatrím ani tam, ani tam.

Ktoré tradície dodržiavate? 

Napríklad pôst pred Veľkou nocou, ktorý je iný oproti slovenskému. Trvá štyridsať dní, počas ktorých nejem nič do dvanástej hodiny. Poobede si dám iba vegánske jedlo, napríklad domáci falafel s omáčkou amba (pozn. red. tradičná iracká omáčka z manga), hranolkami a šalátom. Prvý a posledný týždeň sa okrem nedele postím celé dni. 

Zo slovenských tradícií som si adoptovala dávanie vianočných darčekov. To v Iraku nemáme a veľmi sa mi to páči. Začala s tým aj jedna z mojich sestier a všetci sa z toho tešíme.

Sú nejaké zvyky, ktoré sú vám na Slovensku cudzie? 

Oblievanie dievčat a žien počas Veľkej noci. Je to nefér a ešte im za to dávate peniaze či čokoládu. Nerozumiem tomu.

V Iraku sa v tomto období oblievame všetci navzájom. Je to taká verejná mestská hra. Nachystáme kýble, sáčky a balóny s vodou a mierime na hocikoho. Podujatia sa zúčastňujú deti, ženy, muži, seniori. Máme z toho obrovskú zábavu. 

Raz sa mi podarilo obliať vodiča nášho autobusu. Sťažoval sa, že voda bola teplá. 

Čo pre vás znamená viera?  

Keďže pochádzam z arabskej krajiny, musím skoro vždy niekomu dokazovať, že som kresťanka. Ľudia mi neveria, myslia si, že patrím k moslimom. Viera má byť niečo medzi mnou a Bohom. Nemala by som nikomu nič vysvetľovať.

Niektoré veci mi v náboženstve nedávajú zmysel, tak ich nedodržiavam. Ale to neznamená, že nie som kresťanka. 

Čo pre vás znamená byť kresťanka? Ako kresťanstvo chápete?

Byť dobrá k ľuďom. Keď viem pomôcť niekomu, kto pomoc potrebuje, tak pomôžem. Byť nádej a prinášať radosť, byť svetlo v tme pre ostatných. To je pre mňa kresťanstvo. 

Z Iraku ste museli utiecť práve preto, že ste kresťanská rodina.

Nechápala som, prečo je také dôležité, aby v nejakej krajine vyznávali iba jediné náboženstvo. 

Do školy som chodila s moslimkami, kamaráti boli tejto viery. Vôbec som to nevnímala ako problém. 

Je pravda, že ISIS označoval domy kresťanov veľkým písmenom N (pozn. red. N znamenalo Nazaretský)?

Áno. Boli sme ako terče. Robili to preto, aby vedeli, ktorý dom môžu vypáliť, zničiť alebo vykradnúť. 

Ak by ste z Iraku neodišli, museli by ste konvertovať na islam, platiť vysoké dane, vyhrážali sa vám zabitím.

Dozvedeli sme sa, čo sa dialo ľuďom, ktorí ostali. Robili im tie najhoršie veci, aké si človek dokáže predstaviť. Zabíjali ich, ženy znásilňovali. Bolo to strašné.

Ako ste sa dostali na Slovensko? 

To je dlhší príbeh. 

Vtedy sme bývali v Karakoši, kam sme sa museli presťahovať z Bagdadu kvôli našej viere. Tam nám chodili listy, že ak neodídeme, niekomu z nás ublížia. V Karakoši žili prevažne kresťania, moslimov bolo pomenej.

Jeden deň začali v meste znieť zvony vo všetkých deviatich kostoloch. To znamenalo jediné – blíži sa ISIS a treba odísť. Mesto sme opustili až okolo šiestej večer. V noci obsadili celé mesto, ničili a vypaľovali domy. Aj náš byt zničili. 

Keď sa nad tým zamyslím, vôbec som si neuvedomovala, čo sa deje. Až spätne vnímam, že to bola veľmi ťažká situácia. 

Kam ste utiekli?

Odišli sme do tábora v Erbile na severe Iraku. Iba s nevyhnutnými vecami a dokladmi. Mysleli sme si, že sa o tri dni vrátime. Tak, ako naposledy. Niektorí nemali ani doklady. 

Tlačili sme sa v stanoch, spali na zemi. V radoch na jedlo sa nám nie vždy ušlo, alebo zostalo veľmi málo. Bolo nás tam veľmi veľa. 

Pre rodičov muselo byť veľmi náročné vidieť svoje deti v takejto situácii. 

Keď nám po viac ako roku stráveného v tábore ponúkli, že môžeme odísť na Slovensko, neváhali sme. Znamenalo to, že sa nemusíme každý deň báť, čo sa stane zajtra, či budeme mať kde bývať, čo jesť a piť. 

Nejakým zázrakom sme to zvládli a stali sa z nás ľudia, akými sme teraz.  

Na Slovensko prišlo z spolu s vami z Iraku ďalších 152 ľudí. Ubytovali vás v tábore v Humennom, potom vás premiestnili do obcí v Nitrianskom kraji. Ako vás vnímali miestni, keď ste prišli?

Najprv sme bývali vo Výčapoch-Opatovciach. Tam pôsobil kňaz, ktorý organizoval všetko okolo nás, a prijali každého. 

Naša sa rodina sa neskôr odsťahovala do Nitry, pretože sme vtedy nevedeli ešte dobre po slovensky a bolo jednoduchšie bývať tam.

Máte irackú komunitu, s ktorou sa stretávate?

Pred pár rokmi sme sa ešte zvykli stretnúť. Chodievali sme v nedeľu na spoločné omše. Viedli ich slovenskí kňazi v slovenčine, ale modlili sme sa aj v arabčine a spievali arabské piesne. Oslavovali sme spolu sviatky. Mimovládne organizácie ako Mareena alebo Pokoj a dobro pre nás organizovali rôzne spoločenské aktivity.

Teraz už každý bývame inde. Už dávno sme sa nestretli ako celá komunita. 

Narážate na Slovensku na predsudky pre váš pôvod? 

Ľudia automaticky predpokladajú, že som moslimka, čiže teroristka. Človeka z arabskej krajiny takto vidia.  

Keď som teraz mala predveľkonočný pôst, okolie si myslelo, že slávim Ramadán. 

A, samozrejme, stále panujú predsudky, ako vám cudzinci prišli zničiť krajinu, robiť zle alebo využiť peniaze zo štátu, ktoré sme ale nikdy nedostávali. Nevedia, že sme pracovali a učili sa jazyk, s čím nám pomáhali rôzne organizácie.

Zažili ste vyslovene otvorenú nenávisť voči vám alebo rodine?

Zatiaľ nie. Ale pretože máme tmavšiu farbu pokožky, v obchodoch nás príliš nedôverčivo sledujú alebo zastavujú. 

Ako vnímate postoje slovenskej spoločnosti voči cudzincom?

Závisí to od toho, odkiaľ utečenci pochádzajú.

Keď človek pochádza z arabskej krajiny, je vnímaný negatívnejšie. Samozrejme, stále existuje skupina ľudí, pre ktorú sú všetci cudzinci zlo. 

Momentálne je veľkou témou občianska angažovanosť. Zapájate sa do nejakých občianskych aktivít aj vy? 

Dobrovoľníčim v občianskom združení Mareena. Keď nedávno cez Slovensko prechádzali utečenci zo Sýrie, pomáhala som s tlmočením. 

V minulosti som navštevovala som školy a podujatia, kde sa ľudia mohli o mne viac dozvedieť. Mali sme možnosť spoločne sa zhovárať a aspoň takýmto spôsobom niečo meniť.

Často sa ma pýtali, akým jazykom v Iraku rozprávame, aké máme tradície, či môžeme mať štyroch manželov. Alebo či jazdíme na ťavách, či máme elektrinu alebo televíziu. 

Zaujímala ich aj moja viera, lebo si myslia, že kresťankou som sa stala po príchode na Slovensko. Sú zvedaví, ako som prišla na Slovensko, čo smieme a nesmieme v Iraku robiť, pýtajú sa na vzťahy. 

Ako sa cítite, keď sa pýtajú na vzťahy a čo im odpovedáte?

Už odpovedám otvorene skoro na každú otázku. 

Čo sa týka vzťahov, v Iraku by človek nemal mať vzťah pred manželstvom. Všetko musí byť oficiálne.

Čo je váš najkrajší zážitok zo Slovenska? 

Tu som prvýkrát v živote zažila sneh. Bolo to v tábore v Humennom. Všetci sme čakali pri oknách, a keď ho napadlo veľa, vybehli sme von. Hrali sme sa dlhé hodiny bez rukavíc, stavali snehuliakov. Omrzli nám ruky, a my sme ich potom strčili sme ich pod teplú vodu. Strašne to bolelo. 

Text vyšiel v tohtoročnom MAGAZÍNE FJÚŽN.

---

Mirna from Iraq: Frozen hands hurt under warm water

Mirna has roots in Iraq, where she lived until she was fifteen. Her family initially lived in Baghdad, but due to their Christian faith, they were forced to move to the city of Qaraqosh. In August 2014, they fled from the terrorist organization ISIS to a refugee camp in Erbil, in the Kurdistan region. They never returned, and along with other Assyrian Christians, they headed to Slovakia.

They spent three months in a refugee camp in Humenné before being relocated to villages in the Nitra region. Since then, Mirna has lived in Slovakia with her family, where she finished high school. She is currently studying Information Management at a university in Bratislava and works or volunteers for the Mareena NGO.

Her full name is Mirna Khaleel Majeed Ayshoa Yousif Kaka.

What was it like growing up in Iraq?

As a girl, I had more restrictions compared to boys.

For example, I wasn’t allowed to ride a bicycle. Riding a bike in Iraq is considered a threat to virginity, and a woman must be a virgin at the time of marriage.

We weren’t allowed to swim either, because swimsuits cover only a small part of the body.
These activities are not strictly forbidden, but people would gossip about us.

Do you miss Iraq?

I mostly miss my sister, who returned to Iraq from Slovakia. I also miss being understood by everyone. I’m very talkative, and sometimes I unintentionally say something ambiguous in Slovak. Occasionally, it creates awkward situations, but I no longer feel ashamed.

You speak five languages. Do you find it difficult to express yourself in Slovak?

Not really. I even think in Slovak now. It’s become automatic.

When you came to Slovakia, you were fifteen. How do you feel about both countries? Which one do you consider home?

Both countries are and aren’t my home.

I was born in Iraq. My whole family and traditions come from there, which I still try to follow. I even look like an Iraqi. Now I live in Slovakia, where I have family, friends, relationships, and attend university.
Each country is my home in a different sense. However, home doesn’t mean I belong to one place.

How has this affected your identity?

Sometimes, I felt lost. I didn’t know where I belonged. It’s hard to follow both Iraqi and Slovak traditions. I try to combine them, but it makes me feel like I don’t belong to either.

Which traditions do you follow?

For example, the fasting before Easter, which is different from Slovakia’s. It lasts for forty days, during which I don’t eat anything until noon. In the afternoon, I eat only vegan food, like homemade falafel with amba sauce (a traditional Iraqi mango sauce), fries, and salad. The first and last week, except for Sunday, I fast all day.

From Slovak traditions, I’ve adopted giving Christmas presents, which we don’t have in Iraq, and I really like it. One of my sisters started doing it, and now we all enjoy it.

Are there any customs in Slovakia that seem foreign to you?

Drenching girls and women during Easter. It’s unfair, and you even give them money or chocolate for it. I don’t understand it.

In Iraq, everyone gets splashed during this time. It’s a big public city game. We prepare buckets, bags, and balloons filled with water and aim at anyone. Children, women, men, and seniors participate. We have a lot of fun with it.

Once, I managed to splash the driver of our bus. He complained that the water was warm.

What does faith mean to you?

Since I come from an Arab country, I almost always have to prove to someone that I’m a Christian. People don’t believe me; they think I’m Muslim. Faith should be something between me and God. I shouldn’t have to explain it to anyone.

Some things in religion don’t make sense to me, so I don’t follow them. But that doesn’t mean I’m not a Christian.

What does being a Christian mean to you? How do you understand Christianity?

It means being kind to people. If I can help someone who needs help, I do. To be hope and bring joy, to be light in the dark for others. That’s Christianity to me.

You had to flee Iraq because you were a Christian family.

I didn’t understand why it was so important for a country to have only one religion.
I went to school with Muslims, and my friends were of that faith. I didn’t see it as a problem.

Is it true that ISIS marked Christian homes with a large letter ‚N‘ (note: ‚N‘ stood for Nazarene)?

Yes. We were like targets. They did it to identify which houses could be burned, destroyed, or looted.
If we hadn’t left Iraq, we would have had to convert to Islam, pay high taxes, or be threatened with death.

We learned what happened to the people who stayed. They did the worst things imaginable to them. They killed them, raped women. It was horrible.

How did you get to Slovakia?

It’s a long story.

We were living in Qaraqosh then, where we had to move from Baghdad because of our faith. We received letters there, threatening harm if we didn’t leave.

One day, bells started ringing in all nine churches in the town. That meant only one thing – ISIS was approaching, and we had to leave. We left the town around six in the evening. By nightfall, ISIS had taken over the entire town, destroying and burning houses. Our apartment was destroyed too.

Looking back, I didn’t fully realize what was happening. It was only later that I understood how serious the situation was.

Where did you flee to?

We fled to a camp in Erbil in northern Iraq. We took only the essentials and documents, thinking we’d return in three days, just like the last time. Some people didn’t even take their documents.

We were crammed into tents, sleeping on the ground. Sometimes, there wasn’t enough food, or we got very little. There were so many of us.

It must have been very hard for my parents to see their children in such a situation.
After spending more than a year in the camp, we were offered a chance to go to Slovakia, and we didn’t hesitate. It meant not having to worry daily about where we would live, what we would eat or drink.

By some miracle, we made it, and we became the people we are today.

Along with you, 152 other people from Iraq came to Slovakia. You were housed in the camp in Humenné and then relocated to villages in the Nitra region. How did the locals react when you arrived?

At first, we lived in Výčapy-Opatovce. There was a priest who organized everything around us, and everyone was welcoming.

Later, our family moved to Nitra because we still didn’t speak Slovak well, and it was easier to live there.

Do you have an Iraqi community you meet with?

A few years ago, we used to meet. We attended Sunday masses together, led by Slovak priests in Slovak, but we also prayed in Arabic and sang Arabic songs. We celebrated holidays together. NGOs like Mareena or Pokoj a dobro organized social activities for us.

Now, we all live in different places. It’s been a long time since we gathered as a community.

Do you face prejudice in Slovakia because of your background?

People automatically assume I’m a Muslim, which means they see me as a terrorist. That’s how people view someone from an Arab country.

When I was fasting before Easter, people thought I was celebrating Ramadan.

And of course, there are still prejudices, like foreigners coming here to ruin the country, do bad things, or take advantage of state money, which we never received. They don’t know that we worked and learned the language, with help from various organizations.

Have you experienced open hostility towards you or your family?

Not yet. But because of our darker skin colour, we’re often watched suspiciously or stopped in stores.

How do you view Slovak society’s attitudes towards foreigners?

It depends on where the refugees come from.

If someone comes from an Arab country, they’re seen more negatively. Of course, there’s still a group of people who see all foreigners as bad.

Civic engagement is a big topic right now. Do you participate in any civic activities?

I volunteer with the Mareena NGO. Recently, when refugees from Syria were passing through Slovakia, I helped with interpreting.

In the past, I visited schools and events where people could learn more about me. We had the opportunity to talk, and in that way, we could change things a little.

People often asked me what language we speak in Iraq, what our traditions are, whether we can have four husbands. Or if we ride camels, if we have electricity or television.

They were also curious about my faith, thinking I became Christian after arriving in Slovakia. They want to know how I got to Slovakia, what we can and can’t do in Iraq, and ask about relationships.

How do you feel when they ask about relationships, and what do you tell them?
I now answer almost every question openly.

When it comes to relationships, in Iraq, a person shouldn’t have a relationship before marriage. Everything must be official.

What is your most beautiful experience from Slovakia?

It was here that I saw snow for the first time in my life. It was in the refugee camp in Humenné. We were all waiting by the windows, and when a lot of snow fell, we rushed outside. We played for hours without gloves, building snowmen. Our hands froze, and then we put them under warm water. It hurt a lot.