Zásah. Do pravidiel hry 

Faux pas a pofá

Spomínate si na faux pas poslanca Národnej rady Slovenskej republiky za Združenie robotníkov Slovenska Jána Ľuptáka (1994 – 1998), keď sa preriekol a povedal „pofá“? Vo svojej show mu Milan Markovič, humorista, v rámci rozhovoru navrhol, že predsa len by bol lepším robotníkom ako politikom. Na záver sa prihlásil muž z publika: „Pán Markovič, vy ste za dvadsať minút nepochopili, čo vám chcel pán Ľupták povedať.“ Márne sa mu snažil vysvetliť, ako robotníci potrebujú politické zastúpenie. Nemali sa ani na čom spoločne zasmiať, prešľap.

Pofá zľudovelo, až sa naň zabudlo, a udomácnili sa slová, ktoré sa ťažko počúvajú i píšu, a nie sú ani smiešne. Ľudovejú však aj pojmy sociológov, politológov, teológov, antropológov, novinárov: klanová spoločnosť, amazonskí Indiáni, sedliaci či balkánska mentalita. Niekomu azda poskytli pocit porozumenia, no sila vysvetlenia im chýba. Zdá sa, že diskutujú o civilizovanosti, no s príchuťou odcudzenia.

Polarizácia nie je samozrejmá ani nevyhnutná. Delenie na „my“ a „oni“ nie je evolučnou pascou. V rôznych historických dobách a kultúrach ľudia vynachádzali stovky spôsobov, ako pocitom priepastných rozdielov predchádzať. Iste, ľudia sú vynaliezaví aj v tom, ako zradiť vlastnú ľudskosť, vytvoriť propagandou totalitu, ako manipulovať mýtmi. Poznáme mnohé zdôvodňovania presvedčení o tom, čo jediné je „čisté“, „správne“ a „dobré“, čo je a nie je kultúrne.

Ochotu brániť hranice kultúrnosti zaujímavo opisuje antropológ Thomas Hylland Eriksen. Ľudia sú členmi sociálnych skupín situačne, premenlivo a často viacnásobne. Čím viac, tým lepšie, lebo až vtedy sú menej ochotní strážiť jednostranné prešľapy. Tí, ktorí celú svoju osobu definujú najmä vo vzťahu k jednej skupine, nekompromisne investujú do konfliktov viac. S čím sa ľudia stotožňujú? Môžu to byť „korene“, ktorými ľudia myslia to, čo je im blízke, alebo aj to, čím sa chcú odlíšiť.

Skupinová identita je zložená z „my“ pre vnútornú súdržnosť a z „nás“ tak, ako si predstavujeme byť videní zvonka, pre kontrast s druhými. Je bežné, že sociálne skupiny si pestujú pocit výnimočnosti. Mýty o tom, ako vznikli, sú v propagande upravované tak, aby sa ľahšie verilo, že sú prirodzené, pôvodné, pravé a nemeniteľné. Faktom však je, že tradície bez inovácií nejestvujú – menia sa aj vynachádzajú (Hobsbawm 1983). Napriek tomu ich ľudia môžu vnímať ako nemenné, alebo meniace sa len veľmi pomaly a považujú ich za vlastné. Ako vlasť. Hrdosť na niečo vlastné sa javí ako prirodzená. Nie je však samozrejmá. Získava sa od rodičov, učiteľov, umelcov, štátnikov a mnohých iných. Aký postoj zaujmú, čo spolu robia – ako tvoria históriu, podmienky občianstva a spolužitia? Dávajú tvár alebo sa tvária? 

Mimézis a mimikry

Tvorenie, dávanie tvaru a tváre je podstatou mimézis. Tvárenie sa je súčasť mimikry, ako keď niektoré živočíchy menia vzhľad pokožky či tvar, aby predstierali hrozbu, alebo sa pred ňou bránili. Obe, mimézis a mimikry, spája premena. Rozdiel je v tom, aký je zámer tejto premeny. Inšpirácia môže vyústiť do tvorivého „hráme spolu“, alebo mechanického „hrá/hrajú sa na niečo“. 

Povahu imitácií v politike skúma antropologička Ela Drażkiewicz (2022), expertka na konšpiračné teórie. Pýta sa, ako môžu konšpirácie ovplyvňovať rôzne formy občianskej angažovanosti. Aplikuje model Markusa Hoehneho, ktorý mimézis definuje ako umenie napodobňovať zaužívané modely sociálnej a politickej organizácie. Mimikry, naopak, používa pre označenie podvodnej imitácie modelov sociálnej a politickej organizácie s cieľom dosiahnuť vlastný politický zámer. Rozkladné mimikry predstavujú kamufláž až znásilnenie predtým funkčných vzorcov. Naopak, mimézis je napodobenie s tvorivým zámerom a má za cieľ približovanie k spoločnému ideálu či vyrovnanie sa s neistotou. Mimikry kopírujú pre profit a skutočný zámer zakrývajú (Hoehne 2009).

Prvý deň po streľbe na premiéra minister obrany vyhlásil: „Ja nikoho neviním a na nikoho neukazujem prstom. Nikomu to nevyčítam.“ Na druhý deň Robert Kaliňák povedal: „Kým sa nevysporiadame s rétorikou politikov, vybraných médií a novinárov, ktorá bola roky postavená na dennodennom označovaní Roberta Fica ako zločinca, mafiána, vraha, diktátora, Putinovho sluhu a zlo, ktoré treba zastaviť, a oni urobia všetko pre to, aby Robert Fico nevládol, nedá sa ísť ďalej. Sebareflexia je jediná cesta vpred – jedno úprimné prepáčte, pretože všetky tieto klamstvá sú hlavný dôvod, prečo dnes Robert Fico bojuje o život.“ V priebehu dňa zmenil postoj „my nebudeme vynášať žiadne súdy“ na postoj protichodný a označil vinníkov. Jeden odkaz smeroval navonok – „takto sa pozeráme my“, druhý dovnútra – „takto sme videní“. Rozlišovanie mimézis a mimikry signalizuje zásah do pravidiel hry.

Propaganda mení pravidlá komunikačných hier. Mimikry obrany signalizujú, že ľudí chránia pred nevedomosťou, pričom informácie skresľujú a skratkami menia ich vnímanie okolia. Drażkiewicz (2023) upozorňuje, že konšpirácie nás poštuchávajú nielen k zamysleniu sa, ale aj k zomknutiu sa . 

Manipulácia je úspešná vtedy, ak si ľudia šírené informácie nielen osvoja, ale sami začnú uvažovať spôsobom manipulátora. 

Manipulácie sú možné aj v umení. V hre Pes na ceste podľa novely Pavla Vilikovského je viacero sebareflexívnych momentov, ktoré pozývajú do hľadania odpovedí na otázku, kým ako národ sme či chceme byť. Režisérska či herecká aktualizácia v SND však priniesla nielen mimézis. Dlhý prúd kriku osočujúcich nadávok. Vzápätí spontánny potlesk. Kam krikom aj potleskom ľudia mierili? Čo zasiahli? Aké pravidlá hry spochybnili či stanovili?

Zásahy sú ako problémy – vo svojej povahe buď jednoduché, zložité, alebo komplexné. Na jednoduché problémy stačí trocha snahy a vtipu, na zložité okrem množstva snahy aj recept. Pre riešenia komplexných problémov je potrebný čas, dialóg a konsenzus, teda dohoda (napríklad, čo je vymeniteľné, a že si to nebudeme brať násilím). Pravidlá hry sa skrátka vyjednávajú dlho. Deti im dokonca niekedy venujú viac času ako samotnej hre.

Propaganda zvyčajne reaguje rýchlo. Tvrdí, že má univerzálny recept. Z komplexných problémov však skratka nejestvuje. Komplexné treba trpezlivo rozmieňať na drobné – prekladať si vzájomne, „čo tým chcel autor povedať“. Spoločný výmysel nemusí mať podobu mimikry, teda byť len kamuflážou zainteresovaných. Ak má nejaký kolektívny fejk fungovať v prospech celej spoločnosti, tak len ten čestný. 

Čestný fejk

Dogiem je mnoho druhov – od náboženských cez politické až po trhové. Majú jednu spoločnú črtu: tých, ktorí v ne veria, vymedzujú. To, čo je pre jedných posvätné, môže pre druhých znamenať blud. Každá dogma má vlastnú históriu vzniku a možno jej porozumieť cez optiku širšieho politického diskurzu a spoločenských kríz. Možno však fejkom označiť aj vznášajúci sa predmet? Ak dieťa zamietavo krúti hlavou a tvrdí nie, to nie je lietadielko, ale obyčajné pero, vlastne signalizuje, že sa túto hru s rodičom nehrá, alebo že si nevie predstaviť hru na „akože“. Ak ľudia nevedia nájsť spoločnú rovinu, zvyčajne nenájdu ani spoločnú reč. Ľudia si totiž majú čo povedať, ak zdieľajú spoločné presvedčenia, ak vedia nájsť niečo, čo je pre nich „sväté“.

História je plná príkladov, v ktorých si ľudia rôzne „akože“ spoločne užívajú. Kolektívne presvedčenie si aj patentujú – značkou, dogmou, rituálmi. Spolčenie v symbolike je medzi inými primátmi nevídané. Evolučný antropológ Michael Tomasello tvrdí, že nemá zmysel sa pýtať, prečo šimpanzy nehovoria, ale prečo ani neukazujú. Nemajú totiž žiadnu motiváciu podeliť sa o spoločnú perspektívu. Len tie živočíchy, ktoré chcú svoj zámer zdieľať, vymyslia slová a pravidlá ich používania, ako uvádzajú antropológovia Chris Knight a Jerome Lewis (2017). 

Na ustálený zvrat „To je malina!“ nezvykneme dostať otázku, prečo práve malina. Taktiež iná metafora – smútočné pochody s dychovkou i truhlou v protestoch – neodkazujú na určitého pochovaného, ale na koniec niečoho. V dokumente Fašiangy (1969) etnografa a filmára Martina Slivku pri všetkej vážnosti pochovajú basu. Koniec zábavy. Bol by na smiech každý farár, ktorý by pre túto paródiu nebol ochotný požičať aktérom obradné rúcho, kadidlo a kancionál. Prekrútené otčenáše, zdravasy, litánie sa neberú ani osobne, ani doslovne. Mimézis liturgie úprimne odkazuje na spoločne uznané metafory. Myslíme to vážne a vysmejeme sa! – nie osobe, ale princípu. Paródia obradov dáva zmysel a vzbudzuje smiech, len ak dôverne poznáme originál.  

Mimochodom, tento ventil funguje len v osobnom kontakte. Komentár, ktorý by tvárou v tvár rozprúdil hru, na sociálnych sieťach napätie skôr nahromadí. Bez čítania tvárí sa v replikách stiera rozdiel medzi „akože“ a doslovnosťou. V osamotení dumáme, kým algoritmus „sociálnej“ siete nám zobrazuje mimikry klanov.

„Mentalita klanu“

V časoch kríz so železnou pravidelnosťou počuť (nielen u nás) – sú ako divosi, ako Indiáni, Balkánci, dezoláti, klanová spoločnosť, sedláci, žaburina, lúza, šoroši, slniečkari, prasce. Čo majú spoločné? Všetky tieto označenia sú metafory pre skupiny, ktoré sociálnymi skupinami nie sú. Odkazujú na domnelú črtu a tvoria predsudok – „ilúziu interpretačnej istoty“ (Briškár 2015). Čo vieme o mentalite, o klanoch, o Indiánoch, o sedliakoch, o dezolátoch, o indexe maskulinity či o skutočných problémoch onálepkovaných ľudí? 

Slovo klan je keltského pôvodu. V Británii sa ním označovali veľkorodiny škótskych horalov. Kmene i klany predstavujú rozmanité sociálne skupiny so špecifickým spôsobom delenia moci, zväčša prepojené príbuzenstvom. V súčasnosti sa toto označenie používa ako metafora pre skupiny s pociťovaným alebo aj skutočným príbuzenstvom, s vysokým stupňom hierarchie a lojality. Tá môže byť prekvapivá, najmä pre outsiderov.

Ľudia sa spríbuzňujú rôznymi spôsobmi – cez vzdelanie, záľuby, politické aktivity, prácu, tvoria si hantírku, profesionalizmy, platia neraz vysokú daň za členstvo a zároveň udržujú hranice vlastnej skupiny. Nepreskakujú spolu oheň, ale prechádzajú skúškami „ohňom“.  Tvoria spoločné korene, ktoré ich sieťujú a o ktoré sa neskôr opierajú. Neznamená to však, že tvoria klan, ani že rovnako myslia.

Povedať, že niekto má určitú mentalitu, znamená vytvoriť esenciu, teda predpokladať nezmazateľnosť a nemennosť. Pojmy ako mentalita alebo médiami obľúbený index maskulinity (Želinský 2023) sú v sociálnych vedách dávno kritizované a prekonané. Sú ako sebanaplňujúce sa proroctvá – skresľujú a zahmlievajú. Problém nie je v jestvovaní týchto rôznych skreslení, ale v stotožnení sa s nimi. 

Hoci „mentalita klanu“ navodzuje dojem vrodenosti, ide o naučené postoje. Ak nie sú vrodené, ale naučené, dajú sa odnaučiť, alebo sa dajú naučiť iné. Postoje sa menia situačne, zmenou prostredia a tvorbou príležitostí. Ak niektorí ľudia konajú neočakávane, nálepky klanov nám nepomôžu. Prečo je nebezpečné nálepkovať? Lebo to ľudí ponižuje.

Azda sa možno vzdať označovania ľudí ako neprispôsobivých, hlúpych či múdrych, a miesto toho skúmať rozdielne záujmy spoločenských skupín, ako píše sociológ Dominik Želinský (2023). Bez výskumu nezistíme, ako nachádzať pravidlá spolužitia či ako predchádzať nerovnému prístupu k moci a službám. A popri skúmaní sa namiesto označovania osôb dá vytvoriť aj priestor, kde bude miesto pre spoločný smiech – aj z malomeštiactva, aj zo sedláctva. 

„Nie!“ kultúry

Ak prijmeme „mentalitu klanu“ ako sociálny fakt, otvoríme cestu k prehlbovaniu zákopov, vyťahovaniu vojnových sekier a naháňaniu skalpov. Nezabudnime, že literárna fikcia o „Indiánoch“ má ďaleko od života skutočných klanov. Aj v nich sú si ľudia vedomí, že nie sú hŕstkou pudov, teda že evolúcia nie je osud. Súčasná pop veda neraz dezinterpretuje konanie ľudí tak, aby podoprela nebezpečné stratégie útlaku (už aj tak utláčaných). V pozadí je neraz predpoklad, že boj bol bežný stav, akoby mier bol len výnimkou. Uzurpovanie si práva zabiť či „vyčistiť“ nepriateľov nie je ani nebolo typické pre kmeňové spoločnosti, ani pre lovcov a zberačov. Naopak, práve ľudia vedia kolektívne (a tvorivo) krotiť násilie, bezuzdnosť aj chamtivosť. „Nie“ dominancii znamená „áno“ spolupráci, hoci aj na striedačku. 

Indickí Irulovia majú sviatky, počas ktorých rituálne zhadzujú svojich bohov. Solidaritu s ich božstvami upevňujú tak, že si z nich strieľajú, uťahujú – bez urážky. V ich teológii sú božstvá tvorené obradmi a sú priamo závislé od ich opakovaní. Irulovia sa vysmievajú obrazom, ktoré si sami stvorili. Nepriamo, viachlasne, mnohoznačne, cez spoločne prežívané podobenstvá. Podstatné je dodať, že keď sa ich antropológovia pýtali, čo si o tom celom myslia, výklad ich rituálov im nedával zmysel. Podstatný bol spoločný zážitok, zábava a smiech (Thin 2001). 

Propaganda zhadzuje nie vlastných, ale cudzích bohov, vytrháva z kontextu, chytá za slová, tvári sa, že zachraňuje, vysmieva sa „z Druhého“. Nie je však v ničom blízka rituálom „divochov“. Propaganda je ako gýč. Jednoznačná, bez zbytočných otázok. Na rozdiel od nej, výsmech Irulov otázky tvorí. Deje sa zásadne tvárou v tvár a búra vlastné mýty. Propagandu oslabujeme, ak rozlišujeme vlastné projekcie, vlastné kulty, ak hľadáme nové pravidlá, spoločný zámer a smejeme sa spolu „na niečom“. „Nie!“ kultúry je viacznačné. Jednoznačných mýtických výkladov sa môžeme vzdať. Tvoríme príbeh tých, ktorí sa napriek a vďaka rôznosti, s krivdami aj pravdami, s kliatím aj odpustením, dokážu na svojej malosti aj veľkosti zasmiať. Ako vo fašiangovom sprievode, kde podľa pravidiel hry majú miesto všetci.

Text vyšiel v tohtoročnom MAGAZÍNE FJÚŽN.

REFERENCIE

1 Eriksen, T. H. 1995. We and Us: Two Modes of Group Identification. In Journal of Peace Research, 32(4), s. 427-436.
2 Kozinková, K. 2023. Antropologička Tužinská: „Korene“ a „burina“? Príbehy o pôvode a čistote majú háčik. https://domov.sme.sk/c/23214565/helena-tuzinska-antropologicka-rozhovor.html
3 Hobsbawm, E. J., Ranger, T. O. (eds.) 1983. The Invention of Tradition. New York: Cambridge University Press.
4 Drążkiewicz, E. 2022. Virtuosos of Mimesis and Mimicry: A Case Study of Movements Propagating Conspiracy Theories in Ireland and Poland. In Partecipazione e Conflitto, 15(3), p. 651–671.
5 Drążkiewicz, E. 2023. Are You with Us or Against Us?: Studying Conflicts Over Conspiracy Theories and overcoming the Great Conspiratorial Divide.
In Anthropology in Action, 30(1), p. 12–23.
6 Medzihorský, J. 2024: Ako sa nedať spolarizovať [príspevok na Facebooku]. https://www.facebook.com/photo/?fbid=1016898371144
5537&set=a.10153520091045537
7 Napríklad Nepoškvrnené počatie Panny Márie sa slávi ako sviatok od 8. storočia a ako dogma bol vyhlásený v roku 1854.
8 Bližšie pozri pozn. 14 a Tužinská, H. 2020. Komunikácia, tradícia a rituál z pohľadu revolučnej antropológie. https://stella.uniba.sk/texty/FIF_HT_komunikacia_tradicia_ritual.pdf
9 Briškár, J. 2015. Sprievodca nezrozumiteľnosťou. Levoča: Modrý Peter.
10 Želinský, D. 2023. Ďaleko od moci, blízko do (analytického) raja. https://kapital-noviny.sk/
daleko-od-moci/
11 The Cognitive Bias Codex. https://upload. wikimedia.org/wikipedia/commons/6/65/Cognitive_bias_codex_en.svg
12 Želinský, D. 2023. Zaostalá spoločnosť? https://kapital-noviny.sk/zaostala-spolocnost/
13 Narayanan, D. 2022. The Dangerous Populist
Science of Yuval Noah Harari. https://www.currentaffairs.org/2022/07/the-dangerouspopulist-science-of-yuval-noah-harari
14 Conroy-Beam, D. 2024. How the incels warped my research. https://www.bostonglobe.com/2024/05/16/opinion/evolutionary-psychologyincel-manosphere/
15 Thin, N. 2001. Indirect speech. In Hendry, J.,Watson, C. W. (eds.). An Anthropology of Indirect
Communication. London: Routledge.
16 Metafory pôvodne určené nepriateľom sa časom obracajú a stávajú sa signálmi vnútroskupinovej
súdržnosti https://discovery.ucl.ac.uk/id/eprint/1561170/1/Knight%20and%20Lewis%202017%20Wild%20Voices%20.pdf). K životu metaforv propagande bližšie pozri https://www.sav.sk/index.php?lang=sk&doc=journal-list&part=article_response_page&journal_article_no=28472