Tam, kde rastú lúčne kvety

V roku 2019 som po prvý raz navštívila miesto, z ktorého musela moja stará mama ako malé dieťa utiecť. Moji predkovia pochádzali z dediny ukrytej v horách severného Grécka a žili tam, až pokým neboli nútení opustiť svoj domov kvôli gréckej občianskej vojne (1946 – 1949). Tento fotografický projekt je cesta po ich rodnom kraji, do ktorého sa nikdy nevrátili, a dokumentácia krajiny, ktorej históriu je aj dnes cítiť na každom kroku.

Po prekročení macedónsko-gréckej hranice som nestretla skoro žiadne auto. Čakala ma len obrovská ľudoprázdna diaľnica, ktorou som prišla do gréckeho mesta Florina a odtiaľ som hornatou krajinou stúpala vyššie a vyššie k rodnému mestu mojej starej mamy. 

Kľukatá horská cesta do Antartika, po macedónsky Zheleva, bola v auguste 2019 plná rozkvitnutej zelene a malých svätýň, ku ktorým sa mohli veriaci počas cesty pomodliť alebo si pri nich oddýchnuť. 

Po dlhých mesiacoch plánovania a rozmýšľania nad tým, ako, kedy a či sa sem vôbec dostanem, som šoférovala na cestách, ktoré možno raz poznala aj moja stará máma. Aj keď som do Grécka cestovala bez nej, mala som pocit, akoby bola stále pri mne. Nevedela som sa dočkať, keď zaparkujem v obci, kde sa narodila, zložím si veci a pôjdem sa prejsť a preskúmať všetky zákutia tohto skrytého miesta. 

O nútenom vysídlení mojej babičky som veľa nevedela. Odmalička som vedela, že patrila k slavo-macedónskej menšine na severe Grécka, viac sme sa o tom doma nerozprávali. Bolo to skrátka rodinné tabu. Nehovorili sme o tom, ani keď sme sa spolu s babičkou Lenou, ako ju voláme, hádzali v lete do vĺn na gréckych ostrovoch, jedli grécke jedlá (s ňou som prvýkrát v živote ochutnala gyros) alebo počúvali tradičnú grécku hudbu. Počas dovoleniek som si všimla, že babička sem-tam povie niečo po grécky, ale radšej hovorila po slovensky.

Grécka občianska vojna

Popri neustále prebiehajúcej tzv. utečeneckej kríze a reakciách slovenských politikov na túto citlivú, ale dôležitú tému, som si uvedomila, ako málo viem o situácii, ktorá prinútila moju starú mamu a jej rodinu utiecť. Keďže sme sa o našom “rodinnom tajomstve” veľmi nerozprávali, mala som pred týmto projektom obrovský rešpekt. Následky občianskej vojny sú dodnes nesmierne bolestivou témou, ktorá má neustále hlboko zapustené korene, či už v samotnej krajine, alebo komunitách, ktoré svoju domovinu museli opustiť.

Grécku občiansku vojnu zvyknú historici označovať za začiatok studenej vojny. Išlo o konflikt medzi komunistami a monarchistami v Grécku, ktoré sa ani nestihlo ekonomicky či sociálne spamätať z druhej svetovej vojny. Výsledkom bola obrovská chudoba i vysídlenie stoviek tisíc obyvateľov. 

Desaťtisíce detí z Grécka presídlili do bývalých komunistických či socialistických krajín ako Československo, Maďarsko, východné Nemecko, Poľsko alebo Rumunsko. Moja stará mama bola jednou z nich. Grécke komunisticko-partizánske jednotky ju na jar 1948 umiestnili do Československa. 

Najprv bola v detskom domove v Karlových Varoch, Kyselke, potom Chrastave, ale i v Nových Hradoch či blízko Ostravy. V tom čase zriadili  detské domovy výlučne pre deti z Grécka vo viacerých mestách, napríklad v Klokočovciach, Úněšove či Budišove. Babičkini rodinní príslušníci sa najmä kvôli nepriaznivej sociálno-ekonomickej situácii v Grécku rozpŕchli do celého sveta.

Nik nevedel, kedy a či vôbec niekedy budú tieto deti repatriované späť do svojej rodnej vlasti. Občianska vojna spôsobila, že veľa ľudí z krajiny odišlo dobrovoľne aj nedobrovoľne, a tak miesto, odkiaľ pochádza moja rodina, je takmer neobývané. V súčasnosti v Antartiku (Zheleve) žije menej ako 80 obyvateľov.

Netušila som, ako sa moja stará mama bude cítiť, keď s ňou začnem diskutovať o jej detstve počas vojny. Bála som sa, že v nej vyvolám staré traumy alebo nepríjemné spomienky, no vedela som, že bez spolupráce s babičkou tento projekt nikdy nebude úplný. 

Spomienky starej mamy

Raz sme v jeseni 2018 sedeli spolu na káve v Bratislave. Rozprávali sme sa o mojom štúdiu fotografie a vtedy som sa jej zdôverila, že premýšľam nad cestou do Grécka. Vysvetlila som jej, ako veľmi mi na tej ceste záleží a že by som ju mohla pre nás obe zdokumentovať.

Počas rozhovorov som ju ubezpečovala, že mi na moje otázky nemusí odpovedať, ale na väčšinu z nich nakoniec odpovedala. Párkrát mi opísala cestu z Antartika do bývalého Československa, jej život v detských domovoch a neskôr aj v Bratislave. Niektoré otázky zodpovedať nevedela, lebo z Grécka musela odísť ako štvorročná, a tak jej spomienky boli matné a nejasné. 

Pamätala si však, že s celou rodinou žili v dome a mali aj hospodárske zvieratá. A aj to, ako sa jej otec vracal domov neskoro večer z hôr, kam nosil jedlo partizánskym jednotkám. Bol totiž jedným z nich. 

Stará mama sa mi pomaly a postupne otvárala, čo vyvrcholilo pred mojou cestou do Grécka, keď mi prvýkrát priniesla archívne fotografie rodiny. Rozprávali sme sa v ten večer niekoľko hodín. Opisovala mi každého z jej súrodencov, akí boli, kde žili a ako často sa stretávali. Dojalo ma to. Až tak, že som sa neskôr v ten večer rozplakala a doteraz si neviem úplne vysvetliť prečo. 

Na cestu som si pribalila aj náš rodokmeň poctivo vypracovaný mojím starým otcom, mapu regiónu a babičkin list v macedónčine, ktorú si stále pamätá trochu viac ako gréčtinu. Keďže neviem po grécky ani macedónsky, zhodli sme sa, že bude najlepšie, ak ho ukážem ľuďom v dedine. Babička v ňom napísala, kto som, prečo som prišla a že hľadám jej rodný dom.

List som využila už hneď prvý večer, keď som sa zoznámila s Nikosom a jeho vrúcnou albánskou ženou. Sedeli sme v podniku (v celej dedine sú v prevádzke dva) a pili chladené pivo. Neskôr sme sa presunuli na Nikosovu terasu, odkiaľ bol výhľad na celú dedinu. Pri tomto pohľade som cítila neskutočnú radosť a pokoj, no tiež zármutok. Neustále som uvažovala, či týmito ulicami prechádzala raz aj babička Lena. 

Nikos nám ponúkol ďalšie pivo a v tichosti sme spolu pozorovali, ako posledné slnečné lúče zaliali okolité hornaté vrchy. Po západe slnka som sa konečne odhodlala ukázať list v macedónčine a náš rodokmeň. Z toho, čo potom Nikos povedal, som vyrozumela, že vraj si pamätá rodný dom mojej starej mamy.

Vo vysokej tráve

Na druhý deň ráno som stála pred zrúcaninou domu, kde podľa Nikosa žila moja rodina. Opakoval mi ich priezvisko, mená súrodencov mojej starej mamy a ukazoval pri tom na pozemok zarastený vysokou trávou a divokými lúčnymi kvetmi. Potom sa pozdravil a odišiel. Ostala som stáť v strede pozemku. Slnko pálilo čoraz intenzívnejšie, počula som okolo zvuky cvrčkov, rýchle pohyby hrabošov v tráve a poletujúcich vtákov. 

Začala som sa brodiť cez vysokú, slnkom spálenú trávu smerom k domu. Rýchlo som odfotila zopár záberov na telefón, ktoré som poslala starým rodičom s otázkou, či je to skutočne dom, v ktorom babička vyrastala. Tento rozpadávajúci sa príbytok pre mňa predstavoval symbol minulosti a zmeny. Príroda si ho celý privlastnila a v tichosti rástla v jeho oknách, dverách a stenách. Pozorovala som ho z húštiny, keď mi zazvonil telefón. Volali mi mama a starý otec, ktorí potvrdili, že stojím pred rodným domom mojej starej mamy.

V roku 1999 sa moji starí rodičia rozhodli, že pôjdu do severného Grécka navštíviť spolu Antartiko (Zhelevo). Bol to prvý výlet mojej babičky do jej rodného kraja od roku 1948. Nikdy priamo k domu úplne neprišli a ani mi poriadne nevedeli vysvetliť prečo, ale pamätali si, že im jeden pán opisoval, kadiaľ majú ísť.

Nasledujúce dni v Antartiku som strávila s miestnymi v kaviarni pri hlavnej ceste, ktorá sa stala mojím obľúbeným miestom spolu s babičkiným domom, kam som chodievala každé ráno a večer. Obľúbila som si rannú cestu cez pomaly sa zobúdzajúcu dedinu, kde si krížom-krážom pochodovali sliepky a psy, ktoré sa so mnou rýchlo spriatelili. Dýchala som vôňu blízkych hôr, užívala si pokoj tejto lokality a dokumentovala každý jeden kút. Nechcela som zabudnúť ani jeden detail z tejto cesty.

História tohto miesta bola viditeľná a citeľná v každom kúte Antartika. Na uliciach boli opustené zrúcaniny rodinných domov. Teraz z nich vytŕčali divé trávy alebo rastliny a boli úplne prázdne. V strede obce bolo malé námestie so zatvoreným hotelom a poštou. Obyvatelia nemali v dedine ani obchod, školu či lekáreň. Len kostol (vtedy práve zatvorený) a dve kaviarne dole pri ceste, kde sa pravidelne schádzali miestni. Za týždeň som tam spoznala takmer všetkých obyvateľov tejto malej dedinky. 

Jedného dňa som sa tam dala do reči s Antoniom a jeho ženou Anastasiou, rodákmi z Antartika. Už desiatky rokov žijú v Toronte, kam ich donútila odísť zlá sociálna situácia v dedine, keď boli veľmi mladí. Neverila som, keď mi Antonio oznámil, že si pamätá moju prababičku a jej syna (brata mojej starej mamy), v Toronte býval hneď vo vedľajšom dome. 

Antartiko má v sebe magickú auru, ktorá ma prilákala a nechcela ma pustiť. V deň odchodu som do poslednej chvíle zvažovala, či nerobím chybu. Domáci ma presviedčali, aby som ostala, pretože cez víkend plánujú veľké oslavy, ktoré vraj musím zažiť na vlastnej koži. 

Odchádzala som so slovami, že sa vrátim ďalšie leto a s modrými lúčnymi kvetmi nazbieranými pred babičkiným domom. Vrátiť som sa nevrátila a kvety doteraz schnú v mojej poličke v Bratislave. Rada by som ale čoskoro nazbierala nové, no tentokrát spolu so starou mamou.