Sedem dôvodov, prečo nás môže zaujímať Senegal

Práca na novinárskom projekte Ženy, ktoré zostali sa po Mexiku presúva na africký kontinent. Zaujímajú nás príbehy Senegalčaniek a Etiópčaniek, ktorých životy ovplyvňuje migrácia. Krajiny sme nevybrali náhodne. Sú to štáty, ktoré sú migráciou známe. Navyše, v Európe bežne využívame či konzujeme to, čo v nich domáci obyvatelia produkujú. 

Hoci je len niekoľko hodín trajektom od brehov Európy, predsa sa nám africký kontinent zdá často vzdialený. Kultúrne, sociálne i ekonomicky je iste v mnohých aspektoch odlišný. Pri pohľade na históriu (najmä ešte stále nedávne obdobie kolonizácie), aj pri bližšom nahliadnutí na medzinárodné dohody či globálnu spoluprácu, a napokon, aj pri preštudovaní si novinových titulkov o stovkách tisícov migrantov, ktorí sa v najbližších rokoch budú chcieť dostať do Európy, sa však Afrika javí ako kontinent, s ktorým sa navzájom nemálo ovplyvňujeme.

Senegal je podľa Medzinárodnej organizácie pre migráciu v prvej desiatke krajín s najvyšším počtom migrantov zo Subsaharskej Afriky, ktorí sa v poslednom roku vylodili v Európe. Okrem tejto štatistiky nás však krajina môže zaujímať z mnohých iných dôvodov, ktoré môžu byť s migráciou spojené.

1. Arašidy

Obľúbené oriešky sú hlavným vývozným poľnohospodárskym artiklom západoafrickej krajiny. V Európe ich ročne skonzumujeme aj pol milióna ton. V roku 2015 bol Senegal jedným z trojice hlavných dovozcov oleja z arašidov na náš kontinent.

V šesťdesiatych rokoch vyvážal Senegal do sveta takmer štvrtinu celkovej produkcie arašidov, ktoré, mimochodom, nie sú orieškami, ale radia sa medzi strukoviny.

V roku 2000 už bol podiel svetového vývozu arašidov zo Senegalu iba jedno percento. V najúspešnejších časoch zamestnával tento sektor aj milión miestnych.

Senegal má vhodné podmienky pre pestovanie arašidov, pokiaľ nenastane obdobie sucha, ku ktorému došlo v rokoch 2002 aj o deväť rokov neskôr. Sucho ovplyvnilo aktuálnu úrodu, ale spamätávanie sa z neho trvalo dlhšie. Niektorí farmári dokonca stratili dôveru v pestovanie arašidov. Naopak, v roku 2007 mohli za zníženie úrody záplavy. Okrem toho na pestovanie a spracovanie arašidov dopadajú aj politiky tamojšej vlády, ako aj obmedzené technologické možnosti tamojších pestovateľov.

2. Lacné európske kurence

Európska únia vyvážala aj do Senegalu časti z kureniec, ktoré boli u nás menej obľúbené. V subsaharskej Afrike stúpa dopyt po hydine aj preto, že v niektorých krajinách náboženské tradície nedovoľujú jesť iné druhy mäsa. Európske zmrazené kurence v Senegale celé roky konkurovali tým, ktoré vychovávali miestni. Dánska Iniciatíva pre obchod a rozvoj tvrdí, že tento fakt vzniesol dôležitú otázku súladu politík, keďže rozvoj poľnohospodárskych aktivít v krajinách Subsaharskej Afriky je prioritou EÚ, avšak tento akt mohol ísť proti rozvoju. „Krajiny Subsaharskej Afriky, ktoré chceli využiť rastúci dopyt po domácej produkcii kureniec tradičným obchodovaním v agrobiznise, sa teraz obávajú obchodných dohôd v EÚ, v dôsledku ktorých dochádza k likvidovaniu častí kureniec za ceny, čo nezodpovedajú nákladom na ich produkciu,“ cituje správu iniciatívy medzinárodný rozvojový konzultant Chris Ward vo svojom komentári pre Mail&Guardian.

Autor tvrdí, že pre záplavu trhu európskymi kurencami sa v Senegale zatvorilo 70 % prevádzok s broilermi, čo sa opäť odrazilo na znížení pracovných miest. Senegalská vláda na situáciu zareagovala obmedzeniami dovozu. Aktuálne má podobný problém, ako v minulosti mnohé západoafrické krajiny, Južná Afrika.

3. Oblečenie zo second handu

Nielen kuracie nohy končia v Senegale, ale aj obnosené oblečenie. AlJazeera informuje, že podľa bristkej vládnej agentúry Waste and Resource Action Programme, ktorá sa zaoberá redukciou odpadu, viac ako 70 % tamojšieho obnoseného odevu končí mimo Európu.

V Senegale ich skončí každý rok takmer 20-tisíc ton. V hlavnom meste Dakar sú časti, v ktorých na každom kroku uvidíte vyložené podprsenky, tričká či nohavice, čo už sme v Európe nepotrebovali a dali sme ich charitám. Okrem etickej otázky visí vo vzduchu aj zamyslenie nad ekologickými a ekonomickými dôsledkami.

Hoci second-handové oblečenie predávajú tisícky ľudí, a tým si zarábajú na živobytie, obchod nie je úplne regulovaný.

Okrem toho, na pobreží Senegalu popisuje AlJazeera odpad z oblečenia, ktoré sa nepredá. Krajina závisí aj od rybolovu, a teda čistých vôd.

4. Bavlna

Paradoxné je, že niektoré zo secondhandový kúskov možno vyrobili práve z bavlny vypestovanej v Senegale. Hoci vyvezená bavlna v posledných rokoch tvorila len okolo päť percent celkového exportu krajiny, Senegal ňou zásobuje aj napríklad fabriky Číny či Bangladéša. Do druhej spomínanej destinácie putujú podľa International Trade Centre až tri štvrtiny celkového vývozu bavlny.

Bavlna je jednou z najnáročnejších plodín na vypestovanie, čo sa týka množstva vody, ktorú potrebuje pre svoj rast. Obdobia sucha, ktoré som spomínala vyššie, sa dotkli aj bavlny a jej pestovateľov. Iniciatíva Lepšia bavlna (Better Cotton Initiative) pôsobí v jednom z najchudobnejších regiónov a pracuje s viac ako 15-tisíc pestovateľmi aj na zlepšení pestovateľskej praxe.

5. Ryby

Bavlna či arašidy sú len dve z plodín, ktoré pestujú v Senegale a spotrebúvame ich u nás. Vo veľkom sa z krajiny dovážajú napríklad aj ryby, ktoré v posledných rokoch namiesto malých rybárov lovia veľké európske lode – na základe dohôd o medzinárodnom obchode.

Tie ničia nielen miestne ekosystémy, ale aj rybárov, ktorí už nemajú čo loviť, veľkým spoločnostiam nemôžu konkurovať.

6. Migrácia

V správe Climate Change, Environment and Migration in the Sahel autori píšu, že migrácia v rámci západnej Afriky smerovala zo severu na juh. Tieto vzorce siahajú až ku koncu 19. storočia a kolonizácii, s ktorou súviselo pestovanie na plantážach s kakaom, kávou, arašidmi či bavlnou, a potom aj vytváranie prístavov na export poľnohospodárskej produkcie do Európy.

Senegal bol odjakživa migrujúcim národom – najprv v rámci krajiny, v rámci kontinentu, a neskôr aj na iné kontinenty.

V polovici 70. rokov odchádzali Senegalčania najmä kvôli náročným podmienkam pre život aj motivovaní úspešnými príbehmi emigrantov. „Na začiatku bola migrácia reakciou na kruté suchá a finančnú krízu, neskôr sa stala modelom sociálneho rastu a spôsobom, ako sa znovu spojiť s rodinnými členmi,“ píšu autori spomínanej štúdie.

7. Zelená stena

Podľa najnovšej štúdie Asylum applications respond to temperature fluctuations uverejnenej v magazíne Science v decembri tohto roka, klimatická zmena môže do roku 2100 vyhnať do Európy až milión migrantov ročne.

Zatiaľ čo americký prezident Trump chcel na americko-mexickej hranici nechať postaviť reálnu stenu, aby zabránil migrácii, Európska únia v spolupráci s ďalšími zahraničnými sponzormi sa rozhodla postaviť naprieč Afrikou osemtisíc kilometrov dlhú Veľkú zelenú stenu (Great Green Wall).

Tá má v oblasti Sahelu zabezpečiť rekonštrukciu dezertifikovanej pôdy. Podľa OSN až dve tretiny ornej pôdy na kontinente sa môžu vytratiť v dôsledku dezertifikácie do roku 2025.

V krajine, ako je Senegal, kde sú viac ako dve tretiny populácie odkázané na poľnohospodárske aktivity, mnohým nezostáva iná možnosť, než migrovať, ak už viac nemajú kde pestovať plodiny.

Osem miliardový projekt začal ešte pred desiatimi rokmi. Dnes je do neho zapojených dvadsať partnerov na africkom kontinente, v ktorých vznikajú nové záhrady, nová úrodná pôda, nové pracovné príležitosti. Napomôžu zníženiu počtu migrantov, čo riskujú životy na ceste za lepším životom v Európe?

Vydávame sa do Senegalu, aby sme priniesli príbehy žien, ktorých životy ovplyvňuje migrácia.

Text vznikol s podporou Literárneho fondu. 

—

Multimediálny projekt Ženy, ktoré zostali zisťuje, prečo muži migrujú do zahraničia a čo to pre ženu znamená, ak zostane sama v krajine, ktorá sa o svojich obyvateľov nemusí vedieť postarať. Prvé príbehy sú z Mexika. 

Kroky tímu projektu Ženy, ktoré zostali môžete tiež sledovať na FB: @WomenWhoStay, prípadne na Instagrame: @women_who_stay.