Porto už je predané
„Všetka tá dráma okolo turizmu je veľmi nudná. Porto bolo vždy gentrifikované – Angličanmi, Nemcami, Francúzmi… Gentrifikácia je nudná idea reakcionárskych lavičiarov o niečom, čo v skutočnosti neexistuje.“ Rui Moreira, starosta Porta pre La Voz de Galicia, január 2018
Je letný večer, ochladilo sa, a po rieke sa od mora do mesta plazí hustá hmla. Ribeirou (mestská časť Porta) sa ozýva škriekanie čajok. Inak je ticho. Okraje rieky lemujú ošarpané domy obložené farebnými kachličkami. Na šnúrach natiahnutých medzi domami sa suší bielizeň. Miestni posedávajú na priedomí, fajčia. Pani v umastenej zástere vlieva z okna na prázdnu ulicu vedro vody. Mačky dojedajú zbytky rýb, ktoré sa im podarilo ukoristiť od rybárov. Väčšina domov je opustená, okná sú zadebnené. Centrum prístavného mesta je temné, špinavé, prázdne.
Je letný večer, ochladilo sa. Z otvorených dverí reštaurácie reve agresívna muzika. Studený vietor nakláňa slnečníky, polepené reklamami. Čajky sa bijú o zbytky hamburgera, ktorý niekto odhodil na zem. Zapadá slnko, na oblohe okolo katedrály sa rysujú siluety žeriavov. Úzkou uličkou sa prediera dvojposchodový červený autobus, za ním trúbi kolóna áut. Tmavovlasá dievčina v šatke precítene spieva fado do mikrofónu, pred sebou má položený klobúk. Do jej spevu sa vrýva neodbytný zvuk cirkulárky.
Len desať rokov delí od seba tieto dva obrazy Porta. To, čo sa deje, je rýchle a masívne. Pred pár rokmi zanedbané, periférne mesto, dnes centrum turizmu a zahraničných investícií. Digitálni nomádi, investície, coworking, Airbnb, kachličky, víno, treska. Chudoba, nezamestnanosť, bezdomovectvo, kriminalita.
„Narodila som sa v Porte, som odtiaľto, priamo z centra. Začala som si to všímať asi pred siedmimi rokmi, keď Ryanair začal ponúkať veľa lacných letov z európskych hlavných miest do Porta. Súčasný starosta a radnica je pri moci asi šesť – sedem rokov. (Rui Moreira je starostom Porta druhé volebné obdobie od roku 2013, pozn. red.) Začali veľa investovať do marketingu Porta. Do jeho značky. A tá sa začala predávať. Akoby mesto bolo niečo na predaj,“ hovorí aktivistka zo skupiny Porto não se vende Teresa Velasquez.
Porto não se vende, v preklade Porto nie je na predaj, je občianska iniciatíva, ktoré vznikla ako reakcia na rýchle zmeny odohrávajúce sa v meste. Snaží sa mapovať problematiku, organizuje protesty a zbiera informácie a príbehy, ktoré ukazujú negatívne stránky gentrifikácie.
Porto má zvláštny šarm, je svojské, ešte stále si zachováva akýsi genius loci. Je otázne, ako veľmi ho však ešte stále možno považovať za autentické. Veci sa menia rýchlo. Len počas rokov 2012 až 2017 sa cena bývania v Porte zdvojnásobila. Štyri z desiatich budov zmenili v tomto období funkciu alebo majiteľa. Rýchlo rastúci turizmus a zahraničné investície menia tvár mesta rýchlo ako nikdy predtým.
Pohľad z mosta Dom Luís, ktorý navrhol žiak Gustava Eiffela Théophile Seyrig. Most je jednou z hlavných turistických atrakcií v Porte.
V uličkách štvrti Fontainhas, kde sa nachádzajú bývalé robotnícke kolónie – Ilhas (ostrovy).
Staré a nové
V úzkej miestnosti vyloženej bielymi kachličkami bliká neónka. Na elektrickom vozíku sedí beznohý muž a pozerá v televízii telenovelu. Spoza lepkavého pultu sa vynára maličká namosúrená pani. Do plastového pohára prelieva pivo, na kalkulačke naťuká výslednú sumu a mlčky ju ukáže anglicky hovoriacej skupinke hipsterov.
Piváreň Mirita je zvláštne miesto. Kedysi tradičná zapľuvaná tasca, typická portugalská krčma. Pred pár rokmi ju však objavili študenti, vytlačení z centra mesta rastúcimi cenami, a začali ju húfne navštevovať. Zo zabudnutej krčmy sa stal jeden z najznámejších uzlov zábavy v meste. Ceny sú smiešne nízke a krčma s jej osadenstvom zvláštne bizarná. Na zákazníkov sa zásadne neusmievajú. Ak sa na záchode zdržíte dlhšie, ako by ste mali, nasleduje krik a búchanie na dvere. Pani za pultom sa nevolá Mirita, ale Laura a spolu s ňou v krčme obsluhujú aj jej dve rovnako drobné a namosúrené dcéry. Krčma patrí tejto rodine už niekoľko generácií. Keď sa Mirita náhle stala populárna, rodina rýchlo zbohatla. Konečne si pán domu mohol dovoliť elektrický vozík. Jeho dcéry dnes na ňom chodia nakupovať do supermarketu. Dá sa povedať, že Mirita je v rámci gentrifikácie úspešným príbehom, je to však hlavne však preto, že dom, v ktorom sa tasca nachádza, patrí rodine. V opačnom prípade by už boli dávno vysťahovaní, tak, ako mnoho malých lokálnych obchodíkov a krčiem v okolí.
Malé námestie s fontánou, kde sa Mirita nachádza, lemovali pred pár rokmi prázdne ošarpané domy. Ulica, ktorá sa tiahne smerom hore, je stále úzka, zapľuvaná, v letných horúčavách trochu lepkavá. Aj sem však už čoraz častejšie zablúdia turisti. V okolí pribúdajú nové obchody a bary. Vegan burger, Barber shop, Hostel, Design store, Vintage second hand. Ešte pred pár rokmi prázdno, dnes takmer centrum diania. Dole do mesta a na Ribeiru už sa z miestnych nikto nepúšťa.
„Mesto v spolupráci s developermi investovalo veľa peňazí do infraštruktúry, verejnej dopravy, hotelov, veľa sa investovalo v centre mesta, ale nie do bývania pre jeho obyvateľov. V centre mesta už takmer nikto nežije. Nie je tu nič, čo by sa dalo vidieť. Cítim sa, ako keby som žila v ZOO. Ako v Disneylande, akurát že je to mesto. Už nemám žiadnych susedov. Mám hotely, hostely, Airbnb a obchody so suvenírmi,“ opisuje situáciu Teresa Velasquez.
Centrum Porta už nemá s mestom nič spoločné. Novovznikajúce prevádzky, reštaurácie a zrekonštruované budovy sa ani nepokúšajú predstierať, že majú za úlohu slúžiť miestnym obyvateľom. Tí sú naopak vytláčaní čoraz viac na okraj mesta, čím sa pre nich stávajú mnohé služby či dochádzanie do práce ťažko dostupné. Mesto prestáva slúžiť svojim obyvateľom, stáva sa skanzenom pre bohatých cudzincov.
Popri dizajnových kaviarňach a nových biznis centrách v uliciach mesta stále prežívajú pôvodné miniatúrne obchodíky, špecializované na rôzne remeslá a služby. Zmeny sa však dejú rýchlo a o pár rokov ich už bude v centre ťažké nájsť.
Portugalsko má silnú tradíciu kvalitného dizajnu a ručne robených výrobkov. Práve tie sú častým tovarom v obchodoch, ponúkajúcich suveníry pre turistov.
Miestni
Carla je Portugalka, žije sama so svojou dvojročnou dcérkou Marianou. Prenajíma si malý byt v Rio Tinto, jednom z predmestí Porta, kde sú ceny nižšie, ako v meste. Z domu odchádza ráno o ôsmej, cesta do práce jej trvá hodinu. Domov sa vracia o siedmej večer. Po celý tento čas je Mariana v jasliach. Carla nevie, ako dlho v práci za týchto podmienok vydrží, nie je však veľmi na výber. Platy v Portugalsku, aj za kvalifikovanú prácu, sú jedny z najnižších v Európe.
Napriek tomu však Porto stále priťahuje množstvo migrantov z celej Európy. Na chodníku sedí skupina dievčat zo zahraničia. Popíjajú víno, keď príde reč na gentrifikáciu, priznávajú, že v luxuse si tu rozhodne nežijú. Ale nesťažujú si. Rumunka Andrea a Litovčanka Celia sa nevedia zhodnúť na tom, ako to s cudzincami v Porte naozaj je.
– Životná úroveň je tu nízka. My máme prístup k rôznym veciam, pretože sme cudzinci a sme tak trochu privilegovaní.
– Ale ak si miestny, a si otvorený, tiež to môžeš mať.
– Áno, ale väčšina si Portugalcov si to nemyslí.
-Čo tým myslíš?
– Je to všetko o tom, nakoľko si otvorený. Ak ti nejde o to, hromadiť veci, môžeš byť miestny a tiež mať to, čo máme my. Nikto nevyužíva tie výhody, ktoré vyplývajú z turizmu a kreatívneho priemyslu. To je ako so všetkým. Ja si myslím, že miestni majú rovnaké možnosti, ako máme my.
– Majú, ale nemyslia si to.
– Možno sa necítia tak slobodne, ako my, pretože všetci stále žijú u svojich rodičov.
Portugalka Marta, ktorú som stretla pri návšteve jedného z mnohých dizajnových obchodíkov je z príchodu cudzincov do Porta nadšená. Má pocit, že sa v dlho stagnujúcom meste konečne niečo deje. Myslí si, že peniaze a nová energia, ktoré sem expati a zahraniční študenti prinášajú, pomôžu aj miestnym. Marta hovorí vetu, ktorá je pre Porto príznačná – v Porte si nenájdeš prácu. V Porte si svoju prácu vynájdeš. Ona sama je toho príkladom. Coworking, ktorý založila, využívajú hlavne digitálni nomádi. Náklady na život sú pomerne nízke a s príjmom zo zahraničia si môžu dovoliť veci, na ktoré miestni nedosiahnu.
Máš? Tak plať
Miestni sa na cudzincov usmievajú. Zatiaľ. Usmievajú sa aj na tých, ktorí prichádzajú z bohatých krajín, nevedia portugalsky a nemajú veľmi potuchy o miestnych cenách a pomeroch. Vo facebookovej skupine Porto Expats je možné naraziť na príspevky, ako je tento:
Ahojte všetci!
Vie niekto, koľko berú na deň stavební robotníci? Rád by som zrenovoval kúpeľňu a kuchyňu. Hovoril som s niekoľkými robotníkmi a každý mi povedal úplne inú cenu. Jeden povedal 7000e za renováciu, bez materiálu. Iba cement bude od neho. Druhý mi dal rozpočet 6000e. Vrátane materiálu. Vraj to bude trvať dva týždne. Ani jeden z nich mi nechce povedať cenu práce na deň. Mám pocit, že sa ma snažia oklamať.
V tom lepšom prípade sa snažia nič netušiacemu cudzincovi poradiť, aby v žiadnom prípade nezverejňoval svoj, na miestne pomery značne prehnaný, rozpočet. V inom prípade ho proste nechajú zaplatiť. Podvádzanie a klamanie tých bohatších je pomerne bežná praktika či už na realitnom trhu, medzi robotníkmi alebo v reštauráciách. Máš, tak plať. Akási jemne zvrátená verzia sociálnej spravodlivosti. Cudzinci však svojím príchodom zdvíhajú ceny aj pre miestnych. Výsledkom je začarovaný kruh, z ktorého nájsť cestu von je čoraz ťažšie.
Študent Michal prišiel na Erazmus z Čiech. Za dvojlôžkovú izbu so svojou priateľkou platia takmer dvojnásobok ceny, ktorú by zaplatil Portugalec. Majitelia domov a bytov dobre vedia, v akej situácii sú študenti, ktorí často zúfalo hľadajú bývanie a tomu prispôsobujú aj ceny. Tento biznis sa im oplatí. Dva razy do roka prichádza nová várka, ktorá bezodkladne potrebuje bývať. Centrum mesta tak rýchlo obsadzuje nový typ nájomníkov – v romantických úzkych uličkách sa usídlili študenti, turisti a expati, ktorí si predražené nájmy môžu dovoliť.
„Je tu veľké napätie. Myslím si, že sa deje niečo veľmi zlé. A mám veľké obavy. Už viac ako rok sa nad tým zamýšľam. Vidím, že sa začínajú objavovať extrémistické pravicové skupiny, a tieto hlasy počuť aj v hnutiach na záchranu mesta. Apelovanie na náš pôvod, na to, že to je naša krajina. Nacionalistické skupiny naberajú na sile, a priživujú sa na aktivistoch, pretože ľudia sú nahnevaní a unavení z tejto situácie, a hľadajú obetného baránka. A tým baránkom nie je veľmi komplexná ekonomická štruktúra, ktorá to zapríčinila. Sú to cudzinci,“ vysvetľuje aktivistka.
Výklad realitnej kancelárie, ponúkajúci na predaj nehnuteľnosti v lukratívnych častiach mesta.
Rekonštrukcie zanedbaných budov prebiehajú často tak, že sa z historickej budovy zachová iba fasáda. Namiesto pôvodného interiéru, ktorý nevyhovuje súčasným štandardom, sa postavia nové apartmány na prenájom pre turistov.
Bývanie ako luxus
Z lepších časov zostali mnohým Portugalcom často honosné, niekoľkogeneračné vily. Donedávna chátrajúce a opustené. Ešte nedávno bolo takmer nemožné takýto dom prenajať. Len o pár rokov neskôr sa z nich zrazu stáva luxusná komodita.
Hoci turizmus má vzrastajúcu tendenciu už dlhšie, naozaj veľká zmena prišla až s AirBnb. Pôvodný koncept zdieľania ubytovania trh rýchlo obrátil naruby. Miestni privítali Airbnb s nadšením, a mesto nekládlo až donedávna žiadny legislatívny odpor. To, čo sa zdalo skvelou možnosťou, ako si prilepšiť, sa však rýchlo vymklo z rúk. Závisť, susedské spory, či snaha rýchlo prísť k peniazom. Obyvatelia mesta riešia napätú situáciu po svojom. V miestnej tlači sa čoraz častejšie objavujú podobné titulky: Zatknutý majiteľ budovy v centre Porta, v ktorej počas požiaru uhorela jedna z nájomníčok či Oheň zničil budovu v centre mesta, v ktorej 60 rokov sídlil malý obchod. Po rekonštrukcii bude v budove hostel.
João a Nani príležitostne pomáhajú na stavbách, ktorých je momentálne v Porte veľké množstvo. Práca je na portugalské pomery celkom dobre platená, samozrejme na čierno a na ruku, tak, ako je to tu bežné. Dnes bol Nani pracovať v byte, v ktorom bude bývať stará pani. Byt má 4 izby, pani zaň zaplatí 100e mesačne. Dá sa povedať, že mala veľké šťastie. Celé desaťročia bývala v nájomnom dome, ktorý sa však jeho majiteľ teraz rozhodol predať. Pani ponúkol dohodu – ak sa vysťahuje, dá jej za podobnú cenu byt v inej z jeho nehnuteľností. Tento prípad však bohužiaľ nie je príliš častý. Oveľa bežnejšie je, že majitelia sa rozhodnú zbaviť sa nájomníkov za každú cenu. Zákony sa snažia myslieť aj na tieto situácie, a dlhodobých, často starých a chorých nájomníkov teoreticky chránia. V realite však potom mnohí z nich čelia vyhrážkam a násiliu.
„Myslím si, že dynamika, ktorá tu vzniká, je veľmi negatívna. Turizmus má veľmi negatívny vplyv na to, ako sa ľudia k sebe správajú. A hlavne na to, ako je zaobchádzané so starými a chudobnými ľuďmi. Vypovedanie nájomnej zmluvy zo strany majiteľa sa stáva čoraz častejšie. Neviem, či sa to dá nazvať ilegálnym vysťahovaním, pretože ak máte dobrého právnika, viete si to vždy nejak zariadiť, ale tieto výpovede nájmov sú veľký sociálny problém a radnica nerobí nič preto, aby tomu zabránila,“ komentuje Teresa Velasquez.
Prechádzame spolu po ulici, ešte pred pár dňami ničím výnimočnej. Chodím po nej často. Teraz je však chodník ohradený páskou, pred domom stojí pár kusov obhoreného nábytku. Pozriem sa hore. Kedysi krásny, ale ošarpaný historický dom zhorel na uhol. Zostala iba kachličková fasáda.
Mladí chlapci skáču zo spodného poschodia mosta Dom Luis za poplatok od okolo prechádzajúcich turistov.
Ryby v rieke Douro si navykli na kŕmenie od turistov na Ribeire.
Bolo to nič, bolo to všetko,
pre moju dušu, tak čistú
Ten kút obrastený kvetmi,
pri mojom malom okne
Ten kút tak drahý,
odkiaľ moje oči
pozorovali zabudnutý čas,
na strechách môjho Porta
