O sťahovavej identite

Keď sa presťahujete do inej krajiny, vaša identita sa sťahuje s vami. Keď som teda 5. septembra 2012 prišiel na Slovensko za svojou slovenskou manželku, nepriniesol som si so sebou len plné tašky osobných vecí. V batohu som mal pribalený aj môj holandský spôsob života. Veľmi rýchlo som sa musel zmieriť s tým, že moja holandskosť nezapadá alebo sa prieči slovenským pravidlám. Tiež som si uvedomil, že na to, aby sa prisťahovalec úspešne zabýval v cudzej krajine, podlieha neustálej reflexii vlastnej identity, identity toho druhého a hľadá, ako nájsť medzi nimi rovnováhu. Sám seba som sa pýtal, koľko zo svojej doterajšej identity si medzi Slovákmi môžem udržať? Koľko z nej sú schopní a ochotní akceptovať? Kedy do seba narazíme a kedy sa stretneme? 

Holanďania sú väčšinou veľmi priamočiari, niekedy až arogantní (aj keď sami by sme to o sebe nikdy nepovedali – preferujeme termín „sebavedomí”). Sme úprimní, problémom čelíme na rovinu, konflikty uchopíme za pačesy a trasieme nimi, až kým ich nevyriešime. Vieme sa za seba postaviť a prehovoriť. Sme liberálni, neformálni a naša spoločnosť je väčšinou lineárna a progresívna. Slováci sú v mnohých ohľadoch rozdielni. Sú viac rezervovaní. Problémy radšej obchádzajú držiac jazyk za zubami a nechávajú ich rozseknutie na niekom inom (rozumej niekom s väčšou autoritou). Spoločnosť na Slovensku je všeobecne konzervatívnejšia, formálnejšia, hierarchická a tradičná, aj keď vo vzduchu cítiť zmenu.

Tieto definície, samozrejme, veľmi zovšeobecňujú. Taktiež si uvedomujem, že obe identity sú výsledkom formovania dvoch individuálnych a absolútne rozdielnych národných histórií. Minulé desaťročia a storočia, počas ktorých mali Slováci prikázané čo robiť, hovoriť a myslieť si, zanechali na ich spoločnosti obrovské stopy. Holandskú identitu zas z veľkej časti tvarovala história medzinárodného obchodu a ďalšie pozície na medzinárodnej scéne.  

Odhliadnuc od týchto rozdielov, stále by bolo naivné očakávať, že keď sa „sebavedomý“ Holanďan prisťahuje na Slovensko, tieto dve identity do seba v istej chvíli nenarazia. Pretože narazili. A nie raz.

Presťahovať sa do cudzej krajiny znamená, že sa stanete súčasťou inej spoločnosti, ktorá vás musí akceptovať, ak v nej chcete pohodlne žiť. Vždy som tvrdil, že je zodpovednosťou toho, kto sa prisťahuje, posnažiť sa, aby do svojho nového bydliska zapadol. Nikdy nie naopak. My, cudzinci, nemôžeme arogantne očakávať, že naša nová krajina bude prispôsobovať svoje pravidlá tým, ktoré by sme očakávali doma. Tak to jednoducho nefunguje. Žijeme pod ich strechou, preto musíme rešpektovať ich pravidlá. Bolo pre mňa preto veľmi dôležité pochopiť, ako to funguje na Slovensku a osvojiť si tunajšie zvyky, tradície, sociálne šifry a mentalitu. Bez týchto znalostí by som sa nikdy nemohol na Slovensku udomácniť. Nechcel som, aby ma vnímali ako len ďalšieho z mnohých cudzincov. 

Chcel som sa stať súčasťou slovenskej spoločnosti. Chcel som byť akceptovaný. Zároveň mojím zámerom ale nikdy nebolo stať sa Slovákom. Nechcel som o svoju identitu prísť úplne. Veľmi skoro som však zistil, že ak chcete uspieť v cudzej spoločnosti, musíte robiť kompromisy. Začal som si osvojovať jednotlivé elementy slovenskej identity a akceptovať ich ako svoje vlastné. 

Nikdy som nestratil svoje sebavedomie a navždy zostanem tým, ktorý v akomkoľvek prostredí prehovorí ako prvý. Stále mám svoj názor na všetko, som liberálny a preferujem neformálne vzťahy pred formálnymi. Zároveň som sa ale naučil svoje postoje upraviť, keď to situácia vyžaduje, pretože si uvedomujem, že nie každý Slovák by sa s nimi stotožnil a s pokojnejším prístupom tu ďalej zájdem. Tiež som sa naučil vážiť si význam tradícií, je to jeden z faktorov, ktoré ovplyvňujú identitu (od toho sme v Holandsku upustili) a takisto to, ako veľmi si Slováci vážia osobné vzťahy v živote. 

Zatiaľ čo v Holandsku je prioritou číslo jeden práca, na Slovensku stojí až za vzťahmi k rodine a priateľom. Určite tým nechcem povedať, že Slováci nie sú pracovití. Skôr tým vyjadrujem, že v živote miestnych majú vzťahy omnoho väčšiu hodnotu než to, koľko peňazí človek zarobí a kde sa nachádza v pracovnom rebríčku. Všetky tieto nuansy a mnohé ďalšie sa stali podstatnou súčasťou môjho života na Slovensku. 

Keď zhodnotím posledných šesť a pol roka, dá sa povedať, že som sa úspešne asimiloval do slovenskej spoločnosti? Občas do seba vrážame. S tým musí človek rátať. I keď sa môžem naozaj veľmi snažiť nájsť správne vyváženie medzi obomi identitami, nie som Slovák a Slováci nie sú Holanďania. Môj život ma tu však zatiaľ napĺňa, v pracovnej aj osobnej oblasti. Môžem povedať, že som našiel spôsob, ako ostať Holanďanom natoľko, aby som nestratil svoju vlastnú identitu, a zároveň som pochopil, aké je moje miesto v slovenskej spoločnosti.