Na kovbojskom ranči

Áno, v Chihuahue občas zmizne novinár, čo píše o drogových karteloch. Alebo nejakého drogového lídra chytí polícia. Ale okrem toho je tento mexický štát aj miestom, kde sa rozvíjala kultúra kovbojov.

Môj manžel Noel veselo oznámil v telefóne starému otcovi, že prídeme konečne spolu na jeho ranč. Z USA pricestuje aj moja svokra Bety, ktorá tam s rodinou emigrovala pred mnohými rokmi. Dozvedeli sme sa od nej, že starký už začal prikrmovať teliatko na uvítaciu hostinu. Jasná správa o kovbojskej kultúre, z ktorej pochádza môj muž. 

Tri roky sme cestovali po svete a boli sme už pol roka svoji, keď sme si prvý raz kúpili letenky do Chihuahuy, na návštevu Noelových starých rodičov. Na návštevu miesta, kde sa narodil a do svojich deviatich rokov sa hral na dvoroch a pri potokoch. 

Chihuahua. Áno, ako ten pes. Malý pes, veľký štát. Dokonalý reklamný slogan. Chihuahua je najväčší spomedzi 32 mexických štátov. Je päťkrát  väčší ako Slovensko, ale má o približne milión obyvateľov menej. Na takom obrovskom priestore sa rozliehajú púšť, hory, údolia. Spolužijú tu pôvodní obyvatelia rarámuri – sú to tí, ktorí behajú maratóny v šľapkách –, menoniti, ktorí sem prišli z Európy a dodnes používajú tzv. nízku nemčinu, a kovboji. Za tými sa vydávame. Stali sa súčasťou mojej rodiny. 

Kravy, nie (len) kone

Je február. Noel ma vystríhal, že teploty sú tu počas roka extrémne, oboma smermi. V lete slnko páli, že sa pred ním chce človek neustále ukrývať. V zime ukrutne silno fúka vietor, chlad sa dostáva pod kožu bez ohľadu na množstvo vrstiev oblečenia. V jednu noc prší tak silno, až si voda nájde cestu popod dvere domu starého otca postaveného z hlinených tehál vysušených na slnku.

Domy akoby boli nafukovacie. Zvonku vyzerajú maličké, ale keď človek vojde dnu, majú aj tri spálne a do kuchyne sa vždy zmestí dlhý stôl a pec. Na peci na drevo robia miestne Mexičanky pšeničné placky tortilly. Zohrievame sa pri nej počas chladných februárových dní.

Cez okno pri peci s Bety sledujeme, ako hneď v prvé ráno po našom príchode zabijú Noelovi ujovia dobre vyživené teliatko. Priznávam, môj najväčší strach pred odchodom do Chihuahuy bol z toho, že budem musieť narábať s mäsom z čerstvo zabitého zvieraťa. Hmlisté spomienky na zabíjačky, ktorých som sa na Slovensku zúčastnila ako dieťa, mi napovedali, že je to robota žien. Nie však v Chihuahue. 

Muži zviera zabijú rýchlo a bez dlhého utrpenia. Predsa som rada, že som ďaleko. Potom ho starostlivo čistia od kože, odrezávajú jednotlivé časti mäsa a nosia ich na dlhý stôl. Bety sa doteraz ničoho nechytá. Zapojí sa až vtedy, keď muži skončia s prácou von a niektorí z nich prídu dovnútra. Pár ich zostane v bodege, akomsi sklade, čo slúži na parkovanie áut a uskladnenie náradia. Na už vyradenom disku z traktora, ktorý precízne vyčistili, pripravia čerstvé mäso. Nakrájané na malé kocky, dochutené len soľou – la discada. Kovboji s klobúkmi na hlavách postávajú pri veľkom tanieri nad ohňom a rozprávajú si historky zo života.

Kravy sú pre kovbojov všetkým. V spomienkach z detstva na westernové filmy sa mi vybavoval kovboj na koni, nikdy nie s kravami. Asi je jazda na koni viac cool než pravidelné kŕmenie kráv a pomáhanie pri narodení teliatka. To sa vo filmoch neukazuje.

Na ranči La Granja v Chihuahue je život práve o tom. Jedno teliatko už chladne v mrazničke, druhému pomáha jeho „opatrovník“ Jaime nadránom po zabíjačke na svet. Celý deň sa o Jaimem v dome hovorí ako o hrdinovi. Zahanbene sa usmieva. Je to predsa jeho povinnosť. Práca? Vášeň? Spôsob života. 

Ešte spím a ďalší strýko Oscar už štartuje svoj pick-up, na ktorom má naložené žrádlo a vodu pre kravy vypustené na jeho poliach. Muži žijú najmä von, na nekonečných hektároch pôdy, v okolí domov. Oblečení v rifliach, vysokých kovbojských čižmách, v košeli a so šiltovkou či klobúkom na hlave reprezentujú dennodenne kultúru, ktorá sa nezrodila v Spojených štátoch amerických, hoci preslávil ju Hollywood. Jej esencia pochádza odtiaľto, zo severu Mexika, od miestnych vaqueros, od slova vaca, teda krava. 

Kravy a kone priviezli so sebou na americký kontinent Španieli, ale životný štýl kovbojov dnešnej podoby sa rozvinul na severe Mexika.  V závislosti od terénu a klímy sa postupne vyvíjali nástroje, ktoré kovboji používajú, aj ich oblečenie. V Španielsku mali farmári kedysi len niekoľko kráv, často na mlieko, ktoré zaháňali k sebe ostrou palicou. Ranče na severe Mexika majú neporovnateľne väčšie rozmery, čo do veľkosti aj do počtu kráv. Keď sme v Chihuahue spolu s Noelom po prvý raz, jeho starý otec má aj sedemdesiat kráv. Zaháňať ich palicou nefunguje. Pôvodní obyvatelia Ameriky používali lano reata a neskôr laso. V Mexiku sa technika lasovania rozvinula do dnešnej podoby. Miestni kovboji jej prispôsobili aj sedlo, o ktoré sa laso uväzuje a musí byť pevnejšie ako to, čo sa používalo v Španielsku. 

Ďalším príkladom je samotné kovbojské oblečenie. V Chihuahue majú vysoké topánky čisto praktický dôvod – chránia nohy kovbojov pred hadmi. Kožené čapíky si zase miestni muži obliekajú, keď idú do hôr, aby ich neporáňali pichľavé kríky a kaktusy. Šatka cez nos, tzv. bandana, chráni pred prachom a klobúk pred slnkom. 

Každý kovboj má svoj obľúbený tvar klobúka. Keď starému otcovi k narodeninám darujú klobúk, prvé, čo urobí, je, že zapne plyn na sporáku a klobúk nad ním vo vybranom mieste ohýba podľa svojich predstáv.

Najlepšie mäso

Ideme na nákup k menonitom, pozve nás Arnoldo, tentoraz strýko zo strany svokra. V ruke drží zoznam vecí, ktoré potrebuje kúpiť, a ja si naivne predstavím zásoby potravín. U menonitov majú aj skvelé čerstvé syry, avšak Arnoldo ide nakupovať čosi úplne iné. 

Menoniti sú etnická a zároveň náboženské skupina, ktorá prišla do Chihuahuy, konkrétne do mesta Cuauhtémoc, vlakom presne pred sto rokmi, v marci 1922. Približne tisíctristo rodín vtedy docestovalo z Kanady, pôvodom sú však menoniti potomkovia švajčiarskych imigrantov. Niektoré zdroje tiež uvádzajú, že ich pohyb naprieč svetom začal v Holandsku a Belgicku, resp. na pomedzí týchto krajín a Nemecka. 

Mexická vláda Álvara Obregóna im vtedy prisľúbila slobodu vo vzdelávaní i viere, a tak sa usídlili na severe na obrovských poliach. Dnes sú precízne organizované a chodia ich obdivovať aj miestni kovboji. Ibaže k pôde menoniti nemajú taký vzťah ako miestna populácia, a tak dnešná mexická vláda rieši, čo s odlesňovaním a poľnohospodárstvom, ktoré ničí pôdu. 

Ženy menonitov rozoznáte na prvý pohľad vďaka dlhým sukniam a šatkám na hlavách. Muži sa dnes v oblasti obliekajú podobne ako mexickí kovboji a dohodnú sa aj v španielčine. Menoniti vytvárajú aj dnes početné rodiny, ich deti často nechodia do mexických škôl.  

Dlho predtým, ako som navštívila Chihuahuu, ma všetci členovia rodiny pripravovali na to, že pôjdeme na pizzu k menonitom. Smiala som sa tomu, že miestne jedlo, ktoré stojí za ochutnanie, je najmä pizza. Smiala som sa, kým som ochutnala. Syr, ktorý menoniti sami vyrábajú, je základnou ingredienciou naozaj chutnej pizze. Kovboji málokedy svoje kravy doja, na rozdiel od menonitov.

Späť k nákupu. Najbližšie dve hodiny chodíme od obchodu k obchodu a hľadáme nové disky na traktor či servis, kde opravia štvorkolku. Štvorkolky tu v istej chvíli vystriedali kone, alebo im aspoň sekundujú pri naháňaní a kontrolovaní kráv v kopcoch. 

Vezieme sa autom od skladu ku skladu, okolo všetkých sú riadne organizované farmárske stroje. Vonkajšie prostredie je tak trochu v rozpore so správami v rozhlase, ktoré sú naozaj – ako z divokého západu. Hlásia dve vraždy v neďalekom Cuauhtémocu skoro ráno, ďalšie okolo obeda. Akoby oznamovali počasie, bez emócie. Zaznie zvučka na ukončenie správ a ozve sa reklama: „Najlacnejšie mäso kúpite v La Candelaria!“ Premýšľam, či si dramaturg neuvedomil morbídnu spojitosť tém, alebo ju len v týchto častiach sveta neriešia, lebo drogové kartely si svoje účty vybavujú na dennom poriadku. Dôležité je podotknúť, že medzi sebou, nie s civilným obyvateľstvom. Píšem to aj, ak by text čítali naši.

Chihuahua je aj rodiskom a pôsobiskom nejedného lídra drogového kartelu, je predsa na hraniciach so Spojenými štátmi, kde predaj drog prekvitá. Kartel Juárez je známy po celom svete vďaka médiám, ktoré o Mexiku píšu najmä vtedy, keď niekto chytí drogového lídra alebo zabije novinára. Akoby to bola jediná téma, ktorá stojí v súvislosti s mojím novým domovom za zmienku. Nie je. Hoci dierky po guľkách na žltých cestných značkách či kde-tu vypálené budovy ako dôsledok vybavovania si účtov sú súčasťou koloritu tejto časti krajiny. Mimochodom, tie žlté značky majú na sebe obrázok kovboja s klobúkom na traktore. 

Ktorá strana hranice?

Starý otec v kuchyni sleduje lucha libre – zápasenie, ktoré je v Mexiku veľmi populárnym športom. Pri veľkom stole sa hrajú karty, dnes nie o peniaze. V izbe si bratia Bety skúšajú rifle, ktoré doniesla spoza hraníc. 

Tak ako kravy a drogy, i migrácia je dávno zakorenenou súčasťou tohto miesta. Tiež je to prirodzené, keďže štát susedí s ekonomickou veľmocou. 

Ani neviem ako a rozvinie sa debata o tom, či stojí zato sa vrátiť zo Spojených štátov na ranč. Na jednej strane hranice sú deti, ktoré sa tam narodili, vyrastali, vytvorili si tam rodiny. Na druhej strane sú rodičia. „Treba byť s rodičmi, deti nech sa postarajú o seba,“ myslí si Oscar. Bety tiež premýšľa o návrate do rodnej dediny, ale aký by bol po desiatkach strávených rokov v dnes už miliónovom meste v USA? Dilemy migrantov akoby nemali konca. Otázky, na ktoré neexistujú odpovede, kým to človek neskúsi. Doma je aj tam, aj tu. Ešte silnejšia je tá dilema v prípade migrujúcich, ktorí odišli do USA bez dokladov. Mexičania tvorili v roku 2019 podľa Pew Research Center takmer dve tretiny hispánskej populácie u suseda. Kým do roku 2017 tvorili viac ako polovicu nelegálnych migrantov v krajine, medzi rokmi 2007 a 2017 počet ľudí z Mexika bez dokladov klesol až o dva milióny, na 4,9 milióna.

Ani na pohreb mame neprišla,“ vraví Bety o sestre, čo žije v Pensylvánii. „Veď ani nemohla,“ pripomenie jej Oscar. Ostane ticho. 

Debata ustala, kartová hra ale trvá do neskorého večera. Vraciame sa do domu Angeliky a Oscara popri kravách, cez záhradu. Na cestu nám svieti mesiac v splne. „Nemám rada spln. Keď môjho syna deportovali z USA, už tam mal rodinu. Musel ísť naspäť. Niekoľko pokusov urobil vždy počas splnu. Veľmi som sa bála,“ vraví Angelika. Spln totiž svieti migrujúcim na ceste cez púšť.

Piñata

Keď navštevujem ranč, kde vyrastal môj manžel, druhý raz, už je to s naším synom. Ideme na miesto, kde má korene. Chceme, aby spoznal svojich prastarých rodičov a oslávil s nimi svoje druhé narodeniny.

Naprieč Mexikom sa na narodeniny kupujú deťom tzv. piñatas. Veľká bábka z papiera môže mať podobu zvierat či obľúbených rozprávkových postáv alebo hrdinov. Náš syn si vybral Spidermana. Členovia rodiny kúpili väčšieho než je on sám. 

Bábka sa naplní sladkosťami. Ďalšie lízanky a cukríky sa pripravia deťom do tašiek. Na ranči takmer nezostali deti, hanblivo sa k oslave pridajú iba dve miestne. Mladí odchádzajú, kto sa bude starať o rozľahlé polia? A kto sa postará o to, aby sa ľuďom pri spomenutí Mexika nevybavovali len pôvodní obyvatelia, ale aj kultúra kovbojov? 

Po spoločnom jedle a hodinách rozhovorov či pri kartách zavesí Noel Spidermana na trámy pod stropom v bodege. Za spoločného odriekania básničky sa deti a neskôr aj dospelí striedajú pri udieraní papierovej bábky, až kým sa nerozpadne, a vypadnú z nej sladkosti na všetky strany. V tej chvíli sa po cukríkoch a lízankách hodia účastníci oslavy bez ohľadu na vek, cieľom je ulúpiť si čo najviac. 

Táto tradícia má pôvod v ďalekej Číne, kde boli bábky najmä v tvare zvierat. Niektoré skupiny pôvodných obyvateľov Mexika mali tiež podobné rituály.

Mayovia vraj napríklad rozbíjali hlinené nádoby plné kakaa. Súčasná podoba piñat má byť zo 16. storočia, keď túto aktivitu využívali kňazi okolo obdobia Vianoc ako nástroj evanjelizácie.

Keď som túto tradíciu videla prvý raz, nevedela som, čo si myslieť o tom, že deti udierajú do nejakého panáka. Dnes si nemyslím nič. Je to miestna tradícia, ktorá dodala oslave druhých narodenín môjho syna veľa, veľa smiechu. 

Zjedli sme sladkosti i tortu. Na zemi zostali plechovky z piva a novinový papier z piñaty. Zo stropu visí už iba hlava Spidermana. Pod červenou farbou sa ukrývajú novinové úryvky o miestnych vraždách.

Tejto časti príbehu miesta, odkiaľ pochádza jeho rodina, môj syn ešte nerozumie. Zato sa počas týždňa naučil, aké je to jazdiť na koni či na traktore so svojimi ujami. Na štvorkolke sme spolu došli až k okolitým kopcom. Niekoľkokrát sa hral bosý s hlinou. Vyliezol na všetky farmárske stroje, ktoré našiel v miestnych záhradách. Držal v ruke čerstvo narodené kuriatko. Ochutnal aj pizzu od menonitov a chutila mu. Niekoľkokrát mal na hlave kovbojský klobúk a domov, do Oaxacy na juhu Mexika, si so sebou priniesol ozajstné kovbojské čižmy. Z času na čas si ich obuje alebo sa hrá, že lietadlom letí do Chihuahuy. A hoci sa narodil na Slovensku, taxikárom a Mexičankám na trhu odpovedá, že je z Oaxacy alebo z Chihuahuy. 

Doma je aj tam, kde sú ľudia, na ktorých nám záleží. Pre mňa aj v Mexiku. V Oaxace, kde teraz žijem, aj v Chihuahue, kam chodíme na prázdniny za rodinou. A už sa teším, keď pôjdeme na prázdniny domov na Slovensko.