#5 Korene sme nestratili, pribudol nadhľad

Vďaka novinárskej práci som mal možnosť zoznámiť sa s množstvom cudzincov usadených na Slovensku. Pri príprave tohto textu som oslovil viac ako desiatku z nich. Postrehy mi nakoniec poskytli dvaja ľudia z Latinskej Ameriky, traja zo západnej Európy a jeden z Ruska. Niektorí k nám prišli ešte za socializmu, ďalší v divokých porevolučných 90. rokoch, prípadne oveľa neskôr. Každý z nich dnes vníma Slovensko ako druhý domov a dokázal sa tu uplatniť bez toho, aby musel zaprieť svoju pôvodnú identitu. 

Rus: Príchod k vám? Akoby som sa vrátil domov
Jevgenij Bugrejev (1979) sa narodil v Uzbekistane, kam v časoch Sovietskeho zväzu poslali pracovať jeho otca ako elektrikára do závodu na výrobu zlata, žil v Kazachstane aj Kirgizsku, potom zase v Jekaterinburgu v Ruskej federácii. Už osem rokov žije v Banskej Bystrici, kde vlastní nočný bar a angažuje sa v pomoci ukrajinským utečencom.

Pochádza z rodiny s pohnutým osudom. Jeho pradedo z otcovej strany odmietol odovzdať majetky komunistom, a tak nasledovali represie. „Nepriatelia režimu vtedy tvorili tri skupiny, v prvej človeka zastrelili, v druhej ho poslali do gulagu na Sibír, v tretej vysťahovali ďaleko od domova. Pradedo preto aj s rodinou ušiel. Keď zomrel, jeho syn, teda môj starý otec, vyrastal v podstate na ulici.“

Jevgenijova babka z maminej strany zase pochádzala z chudobnej dedinskej rodiny na juhu Ruska. Počas druhej svetovej vojny dedinu obsadili Nemci a ubytovali sa v domoch domácich. Sovieti tieto rodiny, hoci v tom boli nevinne, po oslobodení vnímali ako kolaborantské, a tak ich vysídlili do Kazachstanu. 

Jevgenij v takej krajine žiť nechcel, odmietal autoritársky režim, ku ktorému to hnal prezident Putin. „Perzekúcie prežili moji prastarí rodiča, starí rodičia aj rodičia. Mal som im vystaviť aj vlastné deti? V krajine, kde sa zatvára za názor, sa nedá normálne fungovať ani podnikať. Štát vás vie zničiť v priebehu krátkeho času, má vás totálne v hrsti.“

Na Slovensku sa cíti skvele. Jeho pocity dokonale ilustruje prvý zážitok v našej krajine. „Z Bratislavy som cestoval vlakom do Banskej Bystrice. V kupé so mnou sedela staršia pani so starším pánom. Neboli spolu, ale správali sa veľmi slušne, zaujímali sa, kam idem. Keď som im povedal, že v Bystrici na stanici na mňa nik nečaká, okamžite volali svojim známym, aby to zmenili. Pritom sami cestovali ďalej. Najskôr som to odmietol, že si predsa len sám nájdem nejaký hotel, ale trvali na tom, že mi chcú pomôcť, že ma nemôžu nechať samého v cudzom meste. Bolo to milé. Podobné zážitky som mal viackrát po celej krajine. Napríklad v Bratislave som nevedel nájsť nejakú ulicu, a tak som oslovil náhodnú paniu. Nevedela poradiť, odbehla, ale o chvíľu sa vrátila aj s ďalšou paňou, ktorá už poznala odpoveď.“

Slovákov celkovo považuje za veľmi slušných, milých, ochotných a zvedavých. Nevytýkajú mu v čase okupovania Ukrajiny Ruskom práve to, že je Rus? „Mnohí sa skôr pýtajú, prečo ako Rus nepodporujem vo vojne Rusko. Vysvetľujem im, že to nie je o pôvode, ale o tom, že som človek a musím ctiť pravdu. A tá znie, že Rusko je agresor, kým Ukrajina obeťou. Mnohí tiež, keď zistia, že som Rus, očakávajú, že začnem hovoriť pozitívne veci o Putinovi a negatívne o Ukrajincoch. Mätie ich, že nespĺňam prvoplánové očakávania. Jednoducho však neplatí, že čo Rus, to zlý človek alebo fanúšik Kremľa či vojny.“

Keď otvoríme otázku pôvodnej identity, Jevgenij sa pýta, akú identitu by vlastne mal mať. „Žil som v rôznych krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Ak teda nejakú mám, tak asi sovietsku, tie časy som ešte zažil. Pamätám si, ako do nás vtĺkali reči o tom, že sme veľká krajina, veľké impérium. Aj preto ľudsky rozumiem Rusom, ktorí ľutujú rozpad ZSSR. Nenesú ho ľahko, najmä ak im to do hláv neustále vtĺka propaganda. Že to bol nevyhnutný proces, je pritom jasné. O akú identitu by som teda mal prísť? A dá sa to?“

Dnes ho baví sledovať dianie na Slovensku, zaujíma sa o slovenskú kultúru, prírodu aj jedlá. „Beriem to ako možnosť zažiť a vidieť niečo nové. Navyše, stále mám pocit, že Rusko a Slovensko sú si blízke národy. Teraz to všetko narušila vojna, ale ako je možné, že som sa u vás nikdy necítil cudzo? Nie je to dôkaz, že sú si blízke aj naše kultúry? Od prvej chvíle som mal pocit, akoby som sa vrátil domov. Banská Bystrica je neuveriteľné mesto, ani si neviem predstaviť, že by som z nej navždy odišiel. Rozhodne teda nemôžem povedať, že som prišiel o nejaké korene. Skôr som veľa získal. Napríklad život v slobodnej krajine. Som tu doma, a ak aj sú nejaké kultúrne či jazykové odlišnosti, ide o detaily.“

Podľa Jevgenija by zásadnú zmenu vnímal, keby sa odsťahoval do USA, Číny alebo Južnej Ameriky, teda tam, kde sa hovorí úplne inými jazykmi, kde panujú odlišné tradície, kde sa treba nastaviť na tamojšie kultúry. „U vás som fakt nemal pocit, že by som prišiel do iného prostredia. Aj preto, že ste ma tu ihneď prijali. Treba však dodať, že vaši ľudia sú milší a slušnejší ako v Rusku, kde majú problém aj pozdraviť sa a na verejnosti sa správajú agresívnejšie. Aspoň ja mám také zážitky. Valcujú to tam negatívne emócie, napätie stúpa.“

Obáva sa, čo sa udeje, keď sa z Ukrajiny vrátia ruskí vojaci, ktorí nadobudli pocit, že môžu všetko. Vrátane beztrestného zabíjania. „Práve nedávno som volal so známou v Jekaterinburgu. Spomínala mi príbeh takéhoto vojaka, ktorý prišiel domov a ostro napadol nejakého seniora, musela to riešiť polícia. Teraz si predstavte, čo nastane, ak sa takto vrátia stovky tisíc ľudí, ktoré videli strašné hrôzy a podieľali sa na rôznych zverstvách. Vrátane väzňov, ktorých prepustili výmenou za službu v armáde. Dali im zbrane, čím posilnili ich zvyk ubližovať. Aj samotní Rusi sa boja toho, čo príde, keď sa vrátia domov. Lebo vojaci budú propagandou vyzdvihovaní ako hrdinovia, čo ich ešte viac posmelí, že si môžu dovoliť čokoľvek. Bude to hrozné.“

Jevgenij od prvého dňa vojny na Ukrajine pomáha ukrajinským utečencom na Slovensku. Aj vďaka názoru na vojnu tak prišiel o mnohých kamarátov z detstva, ktorí ho dnes berú ako vlastizradcu. „Najhoršia je únava z vojny. Vnímam, že aj na Slovensku už ľudia začínajú nadávať na Ukrajincov. Všetko to trvá dlho, prvotný šok pominul, a tak ich posielajú domov. Už aj ja cítim, že Slováci sú pomerne rusofilský národ, že mnohí stoja na strane Putina.“

Jevgenij sa im snaží poctivo vysvetľovať, čo sa naozaj deje v Rusku, že tam nemožno verejne hovoriť svoje názory, že nepohodlní ľudia miznú alebo zomierajú, ale často márne. „Propaganda je silnejšia. Realitou je, že bežný Rus zažíva hrozné časy, je okupovaný vlastnou krajinou. Milióny Rusov utekajú do zahraničia, prichádzame o najlepšie mozgy. Ruská vláda a ruský prezident ničia vlastný národ, je chybou nevidieť to alebo popierať.“

Na otázku, či by sem predsa len niečo z Ruska nepreniesol, so smiechom odpovedá, že najmä snacky k pivu. „V Rusku je normálne dať si k pivu slanú rybu, sušeného kalmára alebo chobotnicu. Keď som to u vás ponúkal, ľudia len pozerali, čo vymýšľam, vraj už sú najedení.“

Prečítajte si predchádzajúci príbeh

Text vyšiel v tohtoročnom MAGAZÍNE FJÚŽN