Illah van Oijen: Korona mi dala pocit súdržnosti

Fotografka Illah van Oijen spoluorganizuje Dobrý trh od roku 2011. Aj vďaka nej sa darí rozvíjať maloobchod a kreatívu na Slovensku. O skúsenosti s pandémiou hovorí: „Bolo veľmi pekné vidieť, ako sa ľudia vedia navzájom podporiť. Táto súdržnosť je pre mňa veľmi inšpiratívna a myslím si, že sa ukáže aj pri iných projektoch. Takže toto mne osobne dala korona.“

Na čom momentálne pracuješ?  

Robím viacero vecí naraz, ktoré spolu na prvý pohľad veľmi nesúvisia. Venujem sa fotografovaniu, dizajnu a organizovaniu podujatí, som konzultantka pre vznik reuse centra v Bratislave, facilitujem stretnutia pre úradníkov a pracujem na rôznych participatívnych procesoch. Pôsobím najmä v občianskom združení PUNKT a OZ People on Earth. Oba projekty, na ktorých spolupracujem, tvorím s mojimi najlepšími kamarátkami.

Od roku 2011 spoluorganizuješ v Bratislave Dobrý trh. Čo bolo inšpiráciou pre toto podujatie? Aký je cieľ Dobrého trhu? 

Dobrý trh je projekt, ktorý pomáha podporiť a rozvíjať schopnosť ľudí na Slovensku podnikať a živiť sa tým, čo ich baví. Je to priestor pre malovýrobcov, producentov a malé lokálne prevádzky, ktoré tvoria lokálnu ekonomiku, ale aj komunitný život. Je to taký živý element v meste, zároveň je to aj festival, ktorý umožňuje ľuďom zažiť svoje mesto trochu inak. Na začiatku bola snaha objavovať mesto a otvárať otázku, pre koho vlastne mesto a ulice sú.

Teraz v čase korony je čas všetko redefinovať. Dobrý trh robíme už desať rokov a jeho potenciál je veľmi veľký. Z malej akcie sa stal veľký významný trh, ktorý je populárny nielen pre návštevníkov, ale aj pre predajcov. Je to zároveň príležitosť pre spoločenské témy a debatu o tom, ako funguje mesto a koho by sme mali svojimi peniazmi podporovať. V spolupráci s Inštitútom cirkulárnej ekonomiky sme spustili zero waste policy a vymysleli sme systém narábania s odpadom, takže počas festivalu vznikne iba päť percent komunálneho odpadu. Všetko ostatné kompostujeme. Cez Dobrý trh učíme ľudí triediť odpad, rozbehli sme aj edukatívny program pre samosprávy a iných organizátorov. Momentálne už je do neho zapojených 75 iných organizátorov festivalov, jarmokov či samospráv. Dobrý trh je teda dobrá prax, ktorá sa šíri.

Ty máš spolu s Ninou Marčekovou značku People on Earth, ktorá sa pôvodne volala Fashion Recycling Lab. Ako vznikol tento projekt? 

Tak ako je Dobrý trh spojený s mojím kamarátstvom s Barborou Zavarskou, tento projekt vznikol zas z kamarátstva s Ninou. Po návrate z Barcelony, kde sa živila módnym dizajnom, sme s Ninou mali podobnú myšlienku, ktorá bola pred desiatimi rokmi na Slovensku ešte čudná a neznáma. Už vtedy sme sa na staré veci pozerali ako na poklad – vychádzali sme zo starých látok, starých materiálov či socialistických odznakov. Začali sme experimentovať najprv s kravatami. Vždy nás tešil ten pocit, že niečo vyrobíš a odovzdáš to človeku, ktorý má z toho radosť a starú vec opäť využíva. Do veľkej miery sme sa tým popri ostatných projektoch aj živili. Cestovali sme po Slovensku po jarmokoch, festivaloch, mali sme dodávku a v nej sme spali, cestovali a z nej sme predávali naše výrobky. Fashion Recycling Lab bol teda taký experiment.

Teším sa, že Slovensko dospelo a téma upcyklácie je prítomná a dôležitá už aj tu. Pred dvomi rokmi sme si uvedomili, že chceme zmeniť nielen názov, ale aj posolstvo toho, čo robíme. Chceli sme to brať viac filozoficky, edukatívne a zároveň sa posunúť viac smerom k móde. Založili sme preto občianske združenie People on Earth, ktoré má za cieľ ukázať ľuďom, čo všetko sa dá urobiť so zvyškami. Učíme ľudí, ako si opraviť topánky alebo oblečenie, organizujeme napríklad podujatie s názvom Zašiváreň. Začalo to spoluprácou s Bagbet na Pohode a na Dobrom trhu a teraz hostíme každý mesiac Zašiváreň v našom ateliéri v Novej Cvernovke, kde pozývame ľudí, pustíme hudbu a učíme ich niečo si opraviť.

V projektoch, ktorým sa venuješ, často prichádzaš s témami, ktoré sa v našom prostredí stanú aktuálnymi až po čase – dá sa povedať, že si trendsetterka. Myslíš, že to nejakým spôsobom súvisí s tým, že si vyrastala na Západe? Alebo je to skôr individuálnym nastavením? 

Neviem, asi to je kombinácia oboch. Samozrejme, vždy je inšpiratívne môcť vycestovať a mať kontakty s ľuďmi z úplne iných kontinentov a z iných sfér. Ale svoje projekty vždy robím s kamarátmi, ktorí sú podobne naladení a sledujú rovnaké témy. Už veľmi dlho si uvedomujeme, že je čas urobiť niečo proti zmene klímy, nastaviť si inak vnútorné procesy a životný štýl. Možno to bude znieť trochu abstraktne, ale naším cieľom je žiť v spoločnosti, v ktorej môžeme dýchať čistý vzduch a kde sa navzájom vieme podporiť. Všetky naše aktivity majú za cieľ budovať rešpekt k prírode a nášmu okoliu, správať sa zodpovedne. Chceme rozmýšľať nad tým, čo robíme, takže vždy skúšame a hľadáme vlastné cesty a snažíme sa začať od seba. A má to byť zároveň aj zábava.

Máš pocit, že Slovensko je v témach, ktorými sa zaoberáš, progresívna krajina? 

Myslím si, že v podstate áno.

Čo sa podľa teba zmenilo, odkedy si sem prišla? Vidíš nejaký posun v myslení ľudí a vývoj v rámci Bratislavy? 

Môže sa nám zdať, že sme pred západnými krajinami vždy o krok vzadu. To zároveň znamená, že máme aj možnosť neurobiť chyby, ktoré oni už urobili pred nami. Slovensko je progresívne v tom, že sú tu ešte zachované isté typy správania, ako napríklad vzťah k prírode alebo k rodine, z ktorých potom môžu vzniknúť zaujímavé projekty, myšlienky a nakoniec aj veľmi progresívne správanie.

Aký dopad mala na tvoju prácu pandémia korony? Mala pre teba aj nejaký pozitívny prínos? Čo sa pre teba zmenilo? 

Kvôli korone som musela prekonať svoj odpor k všetkému, čo je online. Snažili sme sa pre Dobrý trh vymyslieť niečo, čo by využívalo online nástroj, aby sme mohli ľuďom ponúknuť možnosť sa zapojiť a podporiť Dobrý trh a trhovníkov, zároveň sme však nechceli, aby sa z toho stala náhrada za ozajstné zážitky. Bola to veľká výzva, ktorú sme zvládli dobre – vymysleli sme online obchod, kde si danú vec síce kúpiš online, ale musíš si ju fyzicky vyzdvihnúť na Dobrom trhu alebo na akcii, ktorá ho nahradí, ak by bol zakázaný. Bol to pekný moment, nakoniec sa nám podarilo prepojiť dva svety a videli sme, že online je iba nástroj a nakoniec to, čo platí, je zážitok.

V People on Earth sme nenašli online formu, ktorá by nám pasovala, ale zistili sme silu našej “offline komunity”. Pre nás je radosť tvoriť a vidieť konkrétneho človeka, ktorý sa z nášho výrobku alebo odevu teší. Naše veci nemajú žiadne naozajstné veľkosti, pracujeme s materiálmi, ktoré sú veľmi náhodné a nedá sa predpokladať, koľko vecí z nich vznikne a každá z nich je iná. Zistili sme, že cesta, ktorú sme si vybrali, má zmysel, pretože keď sa všetko zatvorilo, ľudia za nami do Cvernovky stále chodili a hovorili nám, že nás chcú podporiť a kúpiť niečo od nás, lebo im na nás záleží.

Bolo veľmi pekné vidieť, ako sa ľudia vedia navzájom podporiť. Táto súdržnosť je pre mňa veľmi inšpiratívna a myslím si, že sa ukáže aj pri iných projektoch. Takže toto mne osobne dala korona.

Pochádzaš z holandsko-americkej rodiny, žiješ na Slovensku. Ako veľmi je pre teba dôležitá národná identita? Ako vnímaš svoju identitu? Cítiš sa na Slovensku ako cudzinka? 

Zo skúsenosti viem, že jazyk vie veľa oklamať. Pokiaľ hovoríš nejakým jazykom veľmi dobre, vieš sa v ňom orientovať a naučíš sa všetky nuansy, vtipy a kultúrne referencie, tak sa môžeš cítiť hlboko zapojená do spoločnosti. Pokiaľ ale súvislostiam z jazykovej stránky až tak dobre nerozumieš, necítiš sa ako doma. Preto je pre mňa dôležitejší jazyk než národnosť. U mňa teda platí to, že koľko jazykov poznáš, toľkokrát si človekom. Všímam si na sebe, že keď sa v Amerike rozprávam so svojou rodinou po anglicky, veľmi rýchlo sa dostanem do iného uvažovania a mám aj iné myšlienky. Správam sa inak, ako keď som na Slovensku a hovorím po slovensky. Pre mňa je teda národnosť sociálny konštrukt, na ktorom sme sa dohodli a ktorý pre mňa nie je dôležitý. Nebudem žiadať o slovenské občianstvo, pretože už mám občianstva dve a nechcem sa vzdať ani jedného z nich. Nechcem meniť svoje holandské občianstvo, je to pre mňa skôr niečo emocionálne, čo ma spája s krajinou, kde som vyrástla.

Hovorí sa, že v každom jazyku má človek inú osobnosť. Máš pocit, že to tak funguje? Aký je podľa teba rozdiel medzi holandskou Illah a slovenskou? 

Je to celkom zaujímavé, lebo tak ako v Holandsku, tak aj na Slovensku patrím do istej sociálnej skupiny, ktoré majú vlastný jazyk aj správanie. Podľa toho aj reagujem v konkrétnych situáciách. Ale všeobecne sa dá povedať, že v Holandsku sú ľudia nastavení akčnejšie a pozitívnejšie voči zmenám ako na Slovensku. Ako keby ľudia na Slovensku automaticky akceptovali, že za celý život utrpí človek extrémne množstvo veľkých aj malých tráum, a pokladajú to za súčasť života. V Holandsku je tento prístup rozšírený oveľa menej. Je tam vidieť iný postoj k životu. Občas mám náladu a Slovákov a Slovenky na to upozorním, napríklad že traumy z kvality školskej jedálne, učitelia alebo dokonca personál v pôrodnici, ktorý na teba kričí, nie je niečo, čo by mali považovať za akceptovateľné.

Ako na to reagujú?

Sú prekvapení. Myslím si, že väčšina ľudí si až tak neuvedomuje, že akceptáciou takýchto zážitkov ich vlastne aj odobrujú.

Je niečo, čo sa ti na Slovensku nepáčilo a teraz už to robíš aj ty? 

(smiech) Áno, chodím málo na bicykli. Ľudia sa sťažujú, že sa nedá dobre dostať z jedného miesta na druhé, hlavne nie s deťmi, a že je to nebezpečné. Ja som si nikdy nemyslela, že budem bicyklovať po chodníku. Ešte donedávna som bola presvedčená, že to v živote nebudem robiť a už to robím aj ja. Je to hrozné.

Čo by si chcela, aby sa ťa ľudia pýtali? Ako by si chcela byť vnímaná?

Často sa mi stáva, že ľudia predpokladajú, že veci, ktoré robím spolu s inými ľuďmi, sú mojou zásluhou, iba preto, že som Holanďanka. Často je to vnímané tak, že som niečo “priniesla z Holandska”. Neviem, do akej miery je to tak alebo nie, ale myslím si, že je to práve Slovensko, ktoré mi dalo najväčšiu inšpiráciu, a som vďačná, že som prišla do krajiny, kde som stretla ľudí, s ktorými sa cítim byť na tej istej vlne, čo mi umožňuje robiť zmysluplné veci. Pracujem s neskutočne inšpiratívnymi ľuďmi, s ktorými je radosť žiť, tvoriť a podnikať. Je to až bolestné, že ľudia na Slovensku si tak málo veria. Priala by som si, aby Slováci nabrali viac zdravého sebavedomia. Je pre mňa ťažké vyvracať predsudky, keď si ľudia vopred myslia, že projekty robím preto, že som Holanďanka, a dajú mi za to extra kredit. Bolo by pekné, keby ma ľudia začali vnímať ako človeka, ktorý tu skrátka žije a robí veci. Pretože tak to je.