Fotoesej: Miesta, z ktorých sa odchádza

S projektom Ženy, ktoré zostali sme už boli v Mexiku, Etiópii, Senegale, v Indii, aj v Rumunsku, ale aj na východe Slovenska. Miesta, z ktorých sa migruje, majú neraz podobné črty, ba niekedy sa až podobajú jedno na druhé – svojimi farbami, klímou, nedostatkom či nudou, beznádejou a otáznikmi o budúcnosti. 

Všade iba skaly, sucho, kde-tu kaktusy, miestni z nich konzumujú iba sezónne ovocie. Zem zničená pretrvávajúcimi suchami, mestečká a dediny bez príležitostí – kvôli vojne medzi Etiópiou a Eritreou a následnému dlhému obdobiu, ktoré všetci poznajú pod názvom „no war, no peace“ – ani vojna, ani mier. Na hranici týchto krajín nie je nič, iba beznádej. „Prečo tu ľudia zostávajú žiť?“ kladiem otázku nášmu sprievodcovi Tsegayovi Tesfay z Diecézneho katolíckeho sekretariátu v Adigrate. „Miesto, kde sme sa narodili, je pre Tigrajcov veľmi dôležité. Až tak, že ak zomrie migrujúci člen rodiny za hranicami, rodina urobí všetko pre to, aby ho pochovala v rodnej dedine či meste,“ vysvetľuje o regióne na severe Etiópie.

Nejeden raz som sa pýtala podobnú otázku, keď sme v posledných dvoch rokoch navštívili desiatky dedín a miest, z ktorých odchádzajú (väčšinou) muži za prácou do zahraničia a ženy s rodinami v nich zostávajú – bojujúc s neľahkými podmienkami pre život.

San Juan del Río, Oaxaca, Mexiko

Kopce, do ktorých vedie nevybetónovaná cesta. Kopce plné agáve, ktoré poskytujú živobytie miestnym, muži ich spracúvajú do tradičného alkoholu mezcal. Kým vyrastie jedna rastlinka, trvá to aj sedem rokov. Ak zrovna vtedy, keď sa urodí, klesne cena, nestačí to na uživenie rodiny.

San Juan del Río v štáte Oaxaca je dedina nedokončených domov. Dom je symbolom pre úspech za hranicami, a to, že je nedokončený neraz vypovedá o fakte, že ženy netušia, kedy sa muži vrátia – tí len stavajú, na diaľku, ďalej a ďalej.

Východné Slovensko

Vchádzame do východoslovenskej dedinky Plaveč a spomínam si na obraz mexického San Juan del Río. Na okraji stoja veľké, farebné takmer vily. Striedajú sa s nedokončenými, ktorým stále vidno stavebné bloky. „Aj tu žijú rodiny migrantov,“ pomyslím si.

V Plaveči aj v Nižných Ružbachoch zaznievajú slová o nedostatku príležitostí, ktoré začali ubúdať najmä po Nežnej revolúcii. Najprv chodili chlapi pracovať do susednej Českej republiky, dnes chodia na týždňovky do severských krajín, Nemecka, Švajčiarska. Ženy na nich neraz čakajú doma, hoci by rady pracovali, nie je na čom.

Dej, Transylvánia, Rumunsko

Pád komunistického režimu a zmena na demokratický ovplyvnili aj život v rumunskej Transylvánii. Tí, čo kedysi pracovali v továrni na papier, ktorou bolo známe mesto Dej, nevideli po jej zatvorení inú možnosť, než odísť – vtedy ešte ilegálne – zväčša do Talianska.

Sezónne odchádzali ženy – za prácou v hoteloch počas leta, ale aj muži. O deti sa neraz starali starí rodičia, čo zväčša žijú na vidieku, v okolitých dedinkách. Vypestujú si čo potrebujú, ale pre mladých to nie je dostačujúca perspektíva.

Selumbar, Rajasthan, India

Na juhu indického štátu Rajasthan má menšina – príslušníci a príslušníčky stigmatizovaného kmeňa Adivasi – tiež veľmi obmedzené možnosti, ako sa postarať o svoje rodiny. O migrácii za hranice, ani o tej ilegálnej, mnohí ani neuvažujú – nemôžu si ju dovoliť. Odchádzajú však z vidieka do veľkých miest, za prácou v továrňach. A doma, v dedinách na vidieku, čosi málo vypestujú – sezónne, zväčša vďaka práci žien.

Tega, Tigray, Etiópia

Zatiaľ čo v Indii je situácia Adivasi zúfalá kvôli ich nízkemu postaveniu v rámci kastového systému, na severe Etiópie je to najmä kvôli klimatickým podmienkam. V osemdesiatych rokoch trpel región obrovskými suchami, v dôsledku ktorých sa stal závislým od pomoci vlády aj zahraničných organizácií. Ľudia odchádzajú, neraz ilegálne, za prácou v arabských krajinách, kde sa k nim správajú ako k otrokom a otrokyniam – inú možnosť nevidia.

Thiaroye sur le Mer, Dakar, Senegal

Rybárska dedinka na okraji hlavného mesta Senegalu zápasí s dôsledkami globálneho otepľovania, ktoré ženie ryby na sever, aj medzinárodných dohôd, ktoré ženú morské plody do sietí zahraničných lodí, nie miestnych rybárov.

Podobné sú príbehy mnohých ďalších prímorských dedín, v ktorých pláž pre dezertifikáciu siaha až do uličiek. Loviť nie je čo, pestovať je tiež ťažko.

Fotoreportáž vznikla ako jeden z výstupov projektu Ženy, ktoré zostali – Women Who Stay Magdalény a Noela Rojo. Slovenská novinárka a mexický fotograf zbierajú v rámci svojho projektu príbehy žien, ktoré zostali vo svojich krajinách, zatiaľ čo ich muži migrujú. Projekt môžete sledovať na Facebooku alebo na Instagrame. Ak sa chcete stať súčasťou projektu, môžete podporiť jeho tvorcov na crowdfundingovej platforme Patreon jednorázovým alebo mesačným príspevkom.