Dva domovy?

Keď som odišla žiť do cudzej krajiny, neprekročila som len hranice štátov. V každodennom živote prekračujem svoje vnútorné hranice.

Sedím v reštaurácii, čo servíruje sendviče z chleba, ktorému hovorím európsky. Kváskový, chrumkavá kôrka. Pre porovnanie, chlieb v Mexiku je skôr toastový, takmer zaručene sladký. Väčšinu dní jeme doma aj tak tortilly – kukuričné alebo pšeničné placky. Ale ak som v centre mesta, rada sa zastavím po chlieb. Pripomína mi domov. Na tortillu si nenatriem vajíčkovú pomazánku, akú som od detstva jedávala na raňajky a naučila ma ju robiť mamka.  

Neviem prečo, ale nikdy som nezapochybovala o tom, či zo Slovenska odísť. Chcela som žiť v zahraničí už počas strednej školy, chystala som sa na výmenný pobyt do Spojených štátov. To nevyšlo. Potom som snívala o vysokoškolských štúdiách v Českej republike. Bakalára som si však napokon robila v Bratislave. Tak som aspoň odišla na leto do Írska, za brigádou. Doniesla som si okrem zárobku aj osem kíl navyše. Vďaka nim som sa zamilovala do írskych tancov a za zarobené peniaze som vzala mamku do Paríža. Z komfortnej zóny domácej krajiny som vystupovala postupne. Najprv do krajín, ktoré boli blízko a podobné, tak to bolo bezpečné. Napokon som sa dostala na magisterské štúdium v Brne. Po prvom skúškovom období došlo konečne na plnenie odvážnejších snov. Netrvalo dlho a v mailboxe mi pristála letenka do Bangkoku. V Ázii som mala stráviť mesiac. Netušila som ani trochu, do čoho idem. Vyzbrojená angličtinou, francúzštinou aj španielčinou, ktoré som sa učila celé roky, som si bola istá, že nebudem ničomu a nikomu rozumieť. Jazyk som vždy vnímala ako akúsi podmienku pohybu v cudzej zemi. Až kým som nenašla vášeň v cestovaní do Ázie… Už nebolo cesty späť. 

Cesta do Oaxacy

Krajiny globálneho Juhu, v ktorých som sa napokon dlhodobo usadila, nie sú vždy pohodlné. Môžu sa niekomu zdať chaotické, špinavšie aj hlučnejšie, najmä vo veľkých mestách, ale mňa vždy fascinovali. Aj tie pomiešané vône, aj pocity. Na život v Mexiku akoby som sa pripravovala od pätnástich, keď som sa začala učiť španielčinu. A predsa ma fakt, že som sa sem časom presídlila, prekvapil. 

Do Mexika som sa zamilovala na prvý pohľad. Do Oaxacy na juhu krajiny, kde dnes žijem, tiež. Prišli sme sem s mojím manželom Noelom – vtedy, v roku 2016, ešte partnerom – neplánovane. Keď sme prvý raz spolu navštívili krajinu, nemali sme žiadny plán. Slovenky Lucie, ktorá žila v Mexico City, sme sa spýtali, kam ísť, a ona nám poradila Oaxacu. Strávili sme tu týždeň a cestovali sme ďalej. O pol roka sme sa však vrátili na štyri mesiace. Tu začal náš dokumentárny projekt o ženách, ktorých muži migrujú. Už vtedy sme vedeli, že v Oaxace raz budeme mať domov. Bol by to pre mňa splnený sen – žiť v krajine globálneho Juhu! Oaxaca je navyše jeden z najchudobnejších štátov Mexika. Aj to je migrácia – z ekonomicky lepšieho do menej výhodného. Volí ju stále viac ľudí – predovšetkým tých z privilegovanejších častí sveta. Z USA dnes možno migruje do Mexika viac ľudí ako naopak (prichádzajú na turistické víza a dlhodobo tu s nimi aj zostávajú, takže štatistiky nie sú úplne jasné). Nemálo z nich si so sebou privezie aj americký plat (za prácu na diaľku), a tak by sme na tomto mieste mohli hovoriť o gentrifikácii, ale to by bol iný text. Isté je, že ekonomické ukazovatele stanovené navyše krajinami globálneho Severu, nie sú zárukou šťastného života, domnievam sa.

Lepšie miesto pre život v prípade Mexika je pre mňa miesto, kde je pomalšie životné tempo, je to miesto plné inšpirácií, miesto, s ktorého hodnotami súzniem. Áno, v Mexiku nepošlem môjho syna samého do školy a stále sa za sebou otáčam, keď kráčam neskôr večer mestom sama. S vyššou mierou kriminality sa učím žiť.

Urobiť rozhodnutie, či žiť za hranicami, nie je jednoduché. Pre nás privilegovaných, ktorí si môžeme vybrať akékoľvek miesto vo svete, by sa toto mohla javiť ako výhoda. Nemusí však byť. Videla som viac ako 50 krajín, žila som aspoň pár mesiacov v desiatich z nich. Každý má na miesto, ktoré si vyberie pre život, iné nároky. S Noelom sme od prvej návštevy Oaxacy vedeli, že sa tu raz usadíme nadlhšie. Schválne nepíšem nastálo, lebo život je zmena a pri multikultúrnych rodinách je táto zmena snáď ešte prirodzenejšia. Skúšali sme tu žiť postupne, najprv štyri mesiace, potom osem… Boli sme bezdetní. Nachádzali sme si nové priateľstvá, chodili do večerného kina pod holou oblohou zadarmo a do hôr na piknik. Fakt, že mesto Oaxaca je hodinu vzdialené od vysokých kopcov, kde miestne dediny patria k najbezpečnejším a najčistejším miestam, aké som vôbec kedy kde videla, tiež rozhodol. Mať možnosť prisadnúť si ku komukoľvek na trhu a viesť debatu o filozofii či umení sa mi tiež pozdávalo. Túžila som žiť v multikultúrnom prostredí, čo o Mexiku platí dvojnásobne – miestna populácia je veľmi rozmanitá a je tu veľa cudzincov a cudziniek. Navyše som tu možno aj práve vďaka rozmanitosti cítila veľkú dávku prijatia v porovnaní s inými krajinami, vrátane Slovenska. Aspoň smerom ku mne, necítila som sa ako turistka. Iste tomu dopomohlo, že hovorím po španielsky. 

Z Oaxacy sme načas odišli pred narodením nášho syna. Hoci som mimo Slovenska žila od svojich dvadsiatich rokov, vracala som sa tam každý rok aspoň na niekoľko mesiacov. Dôležité momenty v mojom živote sa vždy odohrali tam. Tak to bolo aj s narodením nášho syna. Blízko pri rodine, tam, kde to poznám, tam, kde sa cítim bezpečne. 

Môj syn sa narodil počas pandémie, a tak – skrátim to – naše sťahovanie do Oaxacy sa urýchlilo s touto svetovou krízou. Nevedeli sme si predstaviť, že na Slovensku strávime ďalšiu pandemickú zimu.

Kultúrny šok

V Oaxace nás čakali priatelia. Vyzdvihli nás na letisku a zostali sme u nich, kým sme si nenašli podnájom. Ako to tu chodí, hneď v prvý večer sme sa dobre najedli a do noci sme debatovali v šestici o živote. Do toho prišli ďalší priatelia domácich s pozvánkou na svadbu. Videli sme ich prvý raz, no pozvali aj nás. Hovorila som si, toto mi chýbalo, sme tu dobre. Oaxacu sme poznali, a predsa sme na druhý deň zažili akýsi kultúrny šok. Chodili sme po meste s kočíkom a batoľaťom, v horúčave sme sa vyhýbali výmoľom a stromom v strede chodníkov a hovorili sme si, kde je infraštruktúra pre rodičov s deťmi? Žiadna klimatizovaná bratislavská električka. Keď som chcela nastúpiť do autobusu, musela som zložiť kočík, dieťa vziať na ruky a hop hore po vysokých schodoch. Už som si nebola istá, či sme na správnom mieste… 

Nie je jednoduchšie odísť ako zostať. Totiž, migrujúci ľudia neprekračujú len hranice na mape, ale neustále prekračujú aj akési pomyselné, svoje vnútorné hranice. Hranice komfortu. Hranice hanby pri hovorení v cudzom jazyku. Hranice, ktoré určila výchova v jednej kultúre, ale iná kultúra ich má stanovené inak. Vnútorný pocit, ktorý mi celý život jasne napovedal, že som Slovenka a tam je môj domov. Tam viem, ako nájsť odpovede na praktický život aj to, do akej skupiny patrím. Veci, ktoré sa zdali nemeniteľné, migrácia prevráti hore nohami. Otázky, ktoré som si nemusela nikdy klásť, na mňa číhali – a ešte aj dnes po troch rokoch života v Mexiku číhajú – na každom kroku, v mnohých rozhovoroch aj v každodenných praktických situáciách.

Napríklad minule som potrebovala navštíviť gastroenterológa. Na rozdiel od Slovenska, v Mexiku neexistuje univerzálne verejné zdravotné poistenie. Ambulancií súkromného lekárstva je tu mnoho, najmä špecialistov a špecialistiek, ale za každú návštevu treba platiť. A to aj v prípade, že si človek platí poistenie v súkromnej poisťovni. Nie je to veľa, obyčajne medzi tridsať a päťdesiat eur. Pre väčšinu miestnych ľudí je to viac ako pre nás (minimálna mzda v Oaxace je dnes okolo trinásť eur na deň). Gastroenterologička ma poslala, nech si idem dať urobiť krvné testy. Tu vám krv nezoberie lekárka ani sestra, lebo tá väčšinou v ambulancii nie je. Treba si vybrať z desiatky súkromných laboratórií, do ktorého pôjdete, zaplatíte a oni vám urobia testy. Rozhodovala som sa o niečom, o čom som sa na Slovensku nikdy rozhodovať nemusela. Kde si dám zobrať krv? Na Slovensku som v tomto smere cítila väčšiu istotu. Viem, dnes je zdravotníctvo zúfalé a situácia je iná, ako keď som v krajine žila ja. Ale fakt, že sa nemusím o odbere krvi rozhodovať na základe toho, kto ponúka lacnejšie služby, a že som vyrastala v krajine, kde existuje povinné zdravotné poistenie, ma ovplyvnil, čo som si uvedomila, až keď som stratene blúdila medzi laboratóriami. Stále viac a viac výskumov sa robí o mentálnom zdraví migrujúcich ľudí. Aj situácie ako táto prispievajú k neistote a stresu.

Medzi svetmi

K neistote prispieva aj to, že migrujúci človek znovuobjavuje svoju identitu. Otázka identity má v sebe viacero rozmerov. Jeden z nich sa mi odkryl, až keď som začala intenzívne hľadať svoje miesto v mexickej spoločnosti. Keď sa človek presťahuje do novej krajiny, ďaleko od rodiny a blízkych ľudí, potreba nájsť si novú komunitu je o to silnejšia, o čo cudzejšie sa javí nové miesto. Mexická spoločnosť je výrazne rozdelená na sociálne triedy. Aj tá slovenská je – to som začala vidieť práve vďaka životu v Mexiku –, avšak u nás som odjakživa jasne vedela, kde patrím. Stretávala som sa s ľuďmi s podobnými privilégiami – s vysokoškolsky vzdelanými, rodičia takmer vždy vlastnili nejakú nehnuteľnosť, lebo veď na Slovensku to je normálne v dôsledku bývalého režimu. 

V Oaxace sme si našli prenájom v štvrti pod kopcami, na samom severe mesta. San Felipe del Agua je rezidenčná štvrť, v ktorej bývajú ľudia, ktorí tu boli odjakživa a ktorých rodiny tu vlastnili pozemky – bez ohľadu na ich status, lebo kedysi tu nebolo nič – ani cesty, ani najväčší park v meste. A potom sú tu ľudia, ktorí sa sem prisťahovali, lebo dnes je to bezpečná, zelená, pokojná štvrť. Títo ľudia neraz pochádzajú z vyššej strednej triedy (žije tu napríklad veľa politikov). No a sem sme, z ich pohľadu, akosi automaticky zapadli aj my. Preto, kde bývame, preto, do akej škôlky – súkromnej, Montessori – chodí náš syn. Aj pre farbu našej pleti. Vlastne tak ako kdekoľvek inde vo svete aj tu miestni predpokladajú, že biela farba pleti znamená mať viac. Viac privilégií určite. A tak si tu žijeme tak trochu medzi svetmi a triedami. Stretávame sa so zmiešanými pármi a ich deťmi. Aj kvôli našej práci trávime veľa času v komunitách s pôvodnými obyvateľmi, našli sme si medzi nimi priateľov a priateľky. Náš syn sa hrá aj s chlapcom od susedov, ktorí majú strechu z hliníka a jeho stará mama predáva na trhu džúsy z čerstvých pomarančov. Sú to ľudia, o ktorých by si najmä staršia generácia bohatších Mexičanov šepkala svoje… S presťahovaním sa do Mexika sa tak otvorila nová otázka, do akej spoločenskej triedy patrím. Musím do nejakej patriť?

Kde je doma?

Nedávno som bola na týždňovom novinárskom workshope v Ohiu v Spojených štátoch. Na mojej menovke, podľa ktorej ma mali spoznať ostatní účastníci a účastníčky, stálo „Magdaléna Rojo, Mexico“. Bolo to po prvý raz, čo som reprezentovala Mexiko, bolo to pre mňa nové. Aké jednoduché môže byť stratiť príslušnosť k národu?

Náš syn sa narodil na Slovensku. Keďže jeho otec je Mexičan, má nárok aj na mexické občianstvo. Mimochodom, toto značne zjednodušilo moju situáciu, keď som si žiadala o trvalý pobyt – Mexiko ako katolícka krajina, ktorá navyše oslavuje hneď niekoľko Panien Márií, nedopustí, aby dieťa bolo bez matky. Manžel pochádza zo severu krajiny, zo štátu Chihuahua, kde sa miešajú tri kultúry – miešanci, mennoniti – príchodzí pôvodom z Európy, a pôvodní obyvatelia Rarámuri. V Oaxace je to inak… Domov tu má devätnásť etnických skupín pôvodných obyvateľov, jazyková rozmanitosť je tu väčšia ako v celej Európe. Manžel má v sebe krv Apačov zo severu, ale jej percento je nezanedbateľné v porovnaní s jeho španielskym dedičstvom. Prirodzene, náš syn teda nevyzerá ako pôvodní obyvatelia z juhu. Na jeho rodnom liste stojí, že ho zaregistrovali v Oaxace. Miestni ho za Oaxačana považovať nebudú – čím dlhšie tu žijem, tým jasnejšie je, že aj mexická otvorenosť má svoje jasné limity. A tiež, že to, kam patríme, nie je o tom, čo hovorí oficiálny papier. 

Gael sa hrá hry, ktoré sú kultúrne a miestom podmienené. Z dupla stavia spomaľovače na ceste, lebo Oaxaca ich je plná. Z papiera vyrába marmoty – veľké lopty, s ktorými pri oaxackých slávnostiach tancujú v uliciach, potom si odo mňa vypýta miestnu hudbu a tancuje s marmotami po obývačke. Na Slovensko chodíme teraz na návštevu. Je to rok, odkedy sme tam boli naposledy. Tento rok pôjdeme až na Vianoce. Teší sa na sneh.

Pomaličky sa z Gaelových úst vytráca slovenčina. Stále na neho rozprávam iba po slovensky. Ale on už mi rok od návštevy Slovenska odpovedá dvojjazyčne. Slovíčko, ktoré mu myseľ vyplaví najprv, má prednosť. Vlani ma tento vývoj stresoval. To, aby hovoril po slovensky, je pre mňa dôležité. Jazyk otvára dvere do nových svetov. V tomto prípade do sveta, v ktorom má aj on korene, hoci teraz sme príliš ďaleko a je príliš malý, aby tomu rozumel. Deti sú našťastie špongie. Aspoň to naše je. A tak som si vlani overila, že mu stačia dva týždne na Slovensku, aby si pri hraní brblal popod nos v slovenčine. Je to však zvláštny pocit, keď vaše dieťa na vás hovorí cudzím jazykom. Stále som si naň nezvykla… 

Na Slovensku sa ma pýtajú na mexické voľby a ja úprimne neviem, čo povedať. Politická situácia v takej obrovskej krajine je pre mňa neprehľadná. Komplexnosť miestnych problémov a výziev ešte viac. Aj vnímanie politiky je kultúrne podmienené. 

Naproti tomu v Mexiku sa ma kamaráti pýtajú na pokus o atentát na slovenského premiéra a rozprávam aj polhodinu bez zastavenia. Emócie mám silnejšie v súvislosti so slovenskou politikou. Aj po troch rokoch mi akosi viac záleží na tom, čo sa deje v slovenskom „doma“. Pritom nemôžem voliť v Mexiku a v posledných troch voľbách som nevolila ani na Slovensku. Migrujúci sa často vzdávajú práva rozhodovať o osude svojich pôvodných i nových krajín. Nevolím nikde, ale domovy mám dva. Hoci už dlhšie nehovorím, že idem domov, keď idem na Slovensko, keď som tam, cítim, že som doma. A rovnako sa cítim, keď po návrate od hocikadiaľ vystúpime z letiska na mexickej pôde. Môj syn chce ísť domov do Oaxacy. Bude chcieť ísť niekedy domov na Slovensko? Záleží na tom? 

Text vyšiel v tohtoročnom MAGAZÍNE FJÚŽN