Ako rozseknúť začarovaný kruh selektívnej solidarity?
Naprieč Európou sa ukazuje, že pomoc, ktorú ľudia na úteku dostanú, často závisí od farby ich pokožky.
Prípad č. 1: Mohammed (32 rokov)
Policajt z egyptskej Alexandrie. Do Bieloruska sa dostal za tritisíc eur a ďalších tritisíc zaplatil pašerákovi, ktorý ho má previezť do Nemecka. Práve prišiel do Poľska po treťom pushbacku poľskej hraničnej stráže. Je vyčerpaný a bojí sa, že ďalší zmarený pokus už neprežije. Keď zbadá dobrovoľníkov z Grupa Granica, uteká si k nim po jedlo, šaty a topánky na prezlečenie a nový telefón, aby mohol v prípade potreby vyhľadať pomoc. Poľská hraničná stráž mu jeho starý telefón zničila. Mohammed tvrdí, že uteká pred pomstou svojich kolegov, ktorí sú vďaka svojej pozícii nedotknuteľní. Pravdepodobne však chce len za rodinou do Hannoveru, kam vedie najlacnejšia a najjednoduchšia cesta cez Bielorusko. Vie, že v EÚ nie je vítaný.
Prípad č. 2. Ludmila (24 rokov)
Prichádza z Buče, kam utiekla s dvomi malými deťmi. Jej muž bojuje na východnej Ukrajine. Má nesmierny strach o život svojho milovaného manžela a obavy z budúcnosti. Od momentu, keď prekročila poľské hranice, sa k nej ľudia správajú láskavo a to ju upokojuje. Býva teraz v nádhernej vile so 66-ročnou Wiesławou v západnom Krakove. Cíti sa bezpečne, ale na návrat domov myslí každý deň. Dúfa, že je v EÚ vítaná.
Prípad č. 3. Olena (asi 40 rokov)
Pochádza z Donbasu. So svojimi štyrmi deťmi utiekla pred ruskou inváziou na Ukrajine. Ledva nasadli na vlak vo Ľvove, keď ich zastavili na železničnej stanici a museli tam čakať, aj keď ostatných púšťali ďalej. Po príchode do Poľska ju obvinili z vydieračstva a krádeže. Ľudia na ulici sa boja, keď sa ich spýta na nejakú trivialitu, napríklad ako sa niekam dostať. V električke na ňu ukazujú prstom. Olena je Rómka. Vie, že v EÚ nie je vítaná.
Prípad č. 4. George (31 rokov)
Katolík z Aleppa. V rámci relokačného programu pre kresťanov utiekol aj so svojou rodinou zo Sýrie do Poľska v máji 2015. I keď čelí rasizmu a nerovnému zaobchádzaniu, dostáva mnoho podpory zo strany priateľov a miestnej cirkvi. Ako veľa jeho kresťanských rodákov, má vyhranený názor na islam (negatívny) a režim prezidenta Assada (pozitívny). Má pocit, že je v EÚ celkom vítaný.
Podobné príbehy, rozdielne zaobchádzanie
Už osem rokov pomáham ľuďom ako Mohammed, Ludmila, Olena a George. Poznám týchto ľudí aj ich príbehy. Niektoré a niektorí sú tu vítaní – belosi a kresťania. Ľudia s inou farbou pleti a vierovyznania zväčša nie. Aj keď si práve prešli peklom, v Európe, ktorá má byť pre nich bezpečným prístavom, ich čaká ďalšia traumatická skúsenosť. Za tie roky bola väčšina utečencov a utečenkýň vítaná v najlepšom prípade ľahostajne, v najhoršom priam nenávistne.
Situáciu utečencov a utečenkýň v Poľsku výrazne ovplyvnila vládna strana Právo a spravodlivosť, ktorá svoju kampaň postavila na šírení strachu. Tento jav sa opakuje aj v ďalších krajinách EÚ. Posledných pár rokov sa však ukázalo, že tieto kampane sú len katalyzátorom rasistických tendencií, ktoré v Európanoch a Európankach driemu nezávisle od toho, z ktorej časti pochádzajú. Pripomínajú situáciu z nedávnej minulosti, keď krajiny pred židovskými utečenkami a utečencami z Nemecka a teritórií tretej ríše zatvárali dvere, ale nežidovským otvorili hranice.
Dlhé roky premýšľam, ako s týmito tendenciami bojovať a uľaviť tým, ktorí rasizmu čelia každý deň. Zízajú na nich v metre či električke, diskriminujú ich na pracovisku a ohovárajú v škole alebo online.
Jednoznačná odpoveď neexistuje, ale už len samotné svedectvá spravia veľa. Svojich kamarátov utečencov často pozývam ku mne na návštevu. Vytváram a editujem online portál, kde vyzdvihujem snahy ľudí budujúcich kultúru otvorenú stretávaniu, solidarite a pohostinnosti. Dobrovoľničím na hraniciach, pomáham založiť help centrum a podporujem ľudí pracujúcich s utečencami. To všetko zvládnem aj sám, ale čo môže urobiť naša spoločnosť? Napadajú mi tri veci:
- Nezabúdajme, že táto situácia sa priamo týka nás všetkých – pôvodných obyvateľov a obyvateliek EÚ
Privítať každého, kto u nás hľadá utočisko, je naša zodpovednosť. Je úplne v poriadku, že sa staráme a myslíme primárne na “seba” – môžeme sa potom ako múdra spoločnosť postarať lepšie o “svojich” utečencov a utečenky a umožniť im, aby pomohli aj oni nám. Pristupujme k nim ako k našim partnerom a partnerkám.
2. Báť sa je normálne
Tiež je normálne, že sa inštinktívne najprv postaráme o “svojich” a až potom o tých, ktorých považujeme za cudzích. V poslednom čase si ale všímam nebezpečný trend u ľudí, ktorí sú otvorení prijímaniu utečencov a utečenkýň. Morálne sa vyvyšujú nad ľudí, ktorí schvaľujú populistickú propagandu. Schovávať sa vo svojom hniezdočku morálnej nadradenosti nás však nenaučí načúvať. Akurát nás viac rozdelí a zmarí naše snahy o osvetu. Skúsme nazerať na ľudí empaticky a pochopiť strach, ktorý tak ženie populistov.
3. Spolupráca je základ
Zároveň je to aj spôsob, ako zaviesť rozumnú migračnú politiku a zabrániť nelegálnym činnostiam EÚ a Frontexu, kedže táto politika odmieta tých, ktorí nie sú bieli, a akceptuje tých, ktorí si “útočisko zaslúžia.” Do tejto spolupráce sa musia zapojiť štátne aj nadnárodné inštitúcie, malé a veľké neziskovky, verejnosť i miestne samosprávy. Je nevyhnutné, aby k sebe prechovávali dôveru a tá sa buduje rokmi spolupráce a stretávania sa. Bez spolupráce neexistuje dôvera a bez tej neexistuje ďalšia spolupráca. Je to začarovaný kruh. Nastal čas, keď ho treba rozseknúť.
Karol Wilczyński zakladateľ a vedúci Salam Labu. Prednáša o islamofóbii a migrácii na Jagelonskej univerzite a vyučuje etiku na Základnej škole Mikołaj Reja v Krakove. Spoluzakladateľ organizácie Grupa Granica.
