Vzostup a pád politiky identity

Súčasná sociologická a politologická literatúra je priam fascinovaná otázkami identity. Príčinou tejto fascinácie je fakt, že triedne konflikty v spoločnosti už zdaľeka nevzbudzujú také vášne ako kultúrne vojny či spory o to, kto alebo čo určuje našu identitu. Identita a kultúra sa stali rovnako dôležitými ako peniaze. Politiku, ktorej stredobodom bola príslušnosť k sociálnej triede, tak nahradila politika identity. V časoch tzv. tekutej modernity[1] sa identita stáva oporným bodom našich životov, akýmsi záchranným kolesom v mori neistoty, ktoré nás obklopuje.

Politika identity je pomerne kontroverzný koncept, ktorý sa v rovine praktickej politiky nedá priradiť k niektorému z tradičných ideologických prúdov a taktiež ju nemožno označiť za a priori prínosnú alebo škodlivú. Jej začiatky siahajú do čias, keď sa politicky začali mobilizovať marginalizované skupiny, ktoré sa začali dožadovať uznania svojich legitímnych práv. Typickým príkladom boli emancipačné hnutia Afroameričanov, žien či ľudí s inou sexuálnou orientáciou. V tomto ponímaní možno politiku identity chápať ako volanie po spravodlivejšej, tolerantnejšej a inkluzívnejšej spoločnosti. Čoraz častejšie sa však ozývajú kritické hlasy, ktoré upozorňujú na negatívne „vedľajšie účinky“ takej politiky identity, ktorá nepožaduje rovnaké, ale špeciálne zaobchádzanie s istými (skutočne alebo domnelo) marginalizovanými skupinami. Takto exkluzívne formulovaná politika identity sa sústredí na presadzovanie partikulárnych záujmov istých spoločenských skupín, čím nahlodáva potrebu dosahovania širších politických kompromisov a udržiavania istej nevyhnutnej miery sociálnej súdržnosti. Zjednodušene povedané, politika identity môže byť konštruktívna a inkluzívna, ale aj deštruktívna a exkluzívna.

Tradične sa požiadavky na inklúziu marginalizovaných skupín spájali najmä s (progresívnou) ľavicou a exkluzionistické chápanie sociálnej reality ako súboja medzi skupinou „my“ a skupinou „oni“ s krajnou pravicou. Výčitke škodlivého exkluzionizmu však v súčasnosti čelí už aj moderná progresívna ľavica. Mnohí politickí pozorovatelia jej vyčítajú, že sa v posledných desaťročiach viac venovala presadzovaniu úzkych skupinových záujmov a zanedbávala širšie politické požiadavky svojho tradičného elektorátu – pracujúcej triedy. Dôsledkom je výrazný pokles volebnej podpory socialistických a sociálnodemokratických strán v Európe a presun veľkej časti ich elektorátu do tábora pravicových populistov, radikálov a extrémistov. Tento presun môže vyznievať prekvapivo, ale len na prvý pohľad. Je totiž prirodzeným dôsledkom frustrácie príslušníkov pracujúcej triedy z toho, že z politického priestoru sa začali vytrácať strany, ktoré by ich autenticky zastupovali. Krajná pravica toto vákuum šikovne využila a prezentuje sa ako hlas „nepoškvrneného ľudu“ v boji proti „skorumpovaným elitám“. V sociálnej a ekonomickej oblasti ustúpila zo svojich neoliberálnych pozícií, čo v kombinácii s protimigračnou a antiglobalistickou rétorikou vyvolalo postupnú proletarizáciu jej voličskej základne. Naopak, ľavica, ktorá má nepochybne veľkú zásluhu na povojnovom ekonomickom a sociálnom rozvoji západnej Európy, sa do istej miery stala obeťou vlastného úspechu. Pre tých, ktorým umožnila sociálny vzostup, prestala byť jedinou možnou obhajkyňou ich záujmov a v očiach tých, ktorým pomôcť nedokázala, sa stávala čoraz odtrhnutejšou od ich každodenných problémov. Rastúci záujem ľavice o sociálno-liberálne témy spojené s environmentalizmom, právami žien, sexuálnych menšín, etnických menšín a migrantov, spôsobil odcudzenie tej časti voličov, ktorým sa napriek všeobecnému ekonomickému progresu nepodarilo postúpiť v spoločenskom rebríčku vyššie. Títo voliči postupne strácali dôveru v schopnosť ľavicových strán presadzovať záujmy ich sociálnej skupiny, tzv. prekariátu. Prekariát, na rozdiel od pôvodného proletariátu, je oveľa fragmentovanejší, tvoria ho najmä nekvalifikovaní pracovníci v službách, často striedajúci zamestnávateľa, prípadne pracujúci cez pracovné agentúry, na časovo obmedzené pracovné zmluvy alebo menšie úväzky.[2] Príslušníci prekariátu sa na technologický pokrok, modernizáciu a rastúcu ekonomickú previazanosť krajín sveta pozerajú zväčša skepticky, keďže samých seba často považujú za tých, ktorí stoja na strane porazených globalizácie (globalization loosers). Boja sa otvorených hraníc a rýchlych zmien. Pre príslušníkov prekariátu sa tak ľavicové progresívne sily stávajú vzhľadom na pozitívne postoje k menšinám, migrácii či európskej integrácii, nevoliteľnými. V ich očiach sa totiž premenili na obhajcov všetkých možných partikulárnych skupín a ich záujmov, s výnimkou prekariátu.

Ak politiku identity chápeme predovšetkým ako požiadavku uznania ľudskej dôstojnosti každého jednotlivca, tak kritika modernej ľavicovej politiky identity je založená na argumente, že sa zaoberá napĺňaním tejto potreby v prípade príslušníkov rôznych menšín, odopiera ju však príslušníkom nižších sociálnych vrstiev. Tie sa následne uchyľujú k podpore takých politických síl, ktoré im toto uznanie poskytnú, používajúc pritom rétoriku, ktorej cieľom je opätovné posilnenie tradičných kolektívnych identít, najmä etnických a náboženských. Francis Fukuyama v tejto súvislosti však varuje pred tým, aby sme súčasný nárast popularity nacionalistických a populistických hnutí interpretovali ako fenomén vyvolaný primárne ekonomickou frustráciou. Tá môže byť podľa neho len spúšťačom či urýchľovačom takýchto procesov, ale zásadným (a bohužiaľ často prehliadaným momentom) je volanie po uznaní ľudskej dôstojnosti a identity príslušníkov nižších sociálnych tried.[3] Na dôležitosť nemateriálnych hodnôt upozorňuje aj britský novinár a publicista David Goodhart, ktorý vo svojej najnovšej knihe Cesta niekam: Populistická revolta a budúcnosť politiky kritizuje stav, v ktorom je ľuďom odopieraná nespokojnosť na základe argumentu, že nikdy im predsa nebolo lepšie ako teraz.[4] Takýto typ argumentácie považuje Goodhart za dôkaz nepochopenia situácie zo strany liberálnych elít, ktoré na súčasný vzostup populizmu pozerajú ako na niečo staromódne až atavistické. Podľa Goodharta liberáli nechápu silu tradičných kolektívnych identít, a preto sa stávajú obeťou ich politizácie zo strany populistov. Moderný populizmus je podľa neho nástrojom na „uzemnenie“ liberálnych elít, ktoré prestali počúvať tých, ktorí si modernizáciu nespájajú automaticky s pokrokom, ale skôr so stratou pracovného miesta, istôt, statusu či s oslabovaním solidarity a tradičných hodnôt.[5]

Práve rozpad tradičných sociálnych štruktúr spôsobil, že príslušnosť k sociálnej triede, v povojnovej európskej politike považovaná za dominantnú konfliktnú líniu, bola nahradená novým, tzv. kultúrnym štiepením. S istou mierou zjednodušenia môžeme povedať, že na jednej strane tohto štiepenia stoja tzv. kozmpolitní liberáli, ktorí zdôrazňujú význam otvorených hraníc, spoločne vyznávaných multikultúrnych hodnôt, rôznorodosti ľudí a ich životných štýlov v inkluzívnych spoločnostiach.[6] David Godhart nazýva týchto ľudí Anywheres, čiže tými, ktorí sú doma všade a nikde. Anywheres sú svetoobčania, ktorých životy sú mobilné a identity flexibilné. V otvorenom svete sa cítia ako ryby vo vode, z globalizácie dokážu profitovať. Na druhej strane tu máme tzv. Somewheres, čiže ľudí, ktorí sa cítia spätí s konkrétnym národom, štátom, miestom, rodinou či kultúrnym spoločenstvom. Majú skeptické až odmietavé postoje voči globalizácii a otvorené hranice vnímajú ako ohrozenie svojho tradičného životného štýlu či socioekonomického statusu. Prevládajúci naratív postmoderných západných demokracií nazerá na Anywheres ako na tých otvorených a pokrokových, kým Somewheres sú považovaní za uzavretých spiatočníkov, ktorí sa nechcú alebo nedokážu pohybovať v čoraz rýchlejšie sa meniacom svete, a preto volia rôzne populistické a nacionalistické strany.[7] Godhart je v tomto opatrnejší, a preto je aj jeho terminológia neutrálnejšia. Označenia Somewheres a Anywheres nemajú byť nálepkami pokrokového či spiatočníckeho zmýšľania, nesnažia sa navodiť dojem, že jedna strana stojí na tej správnej a druhá strana na tej nesprávnej strane dejín. Základný odkaz jeho knihy je však jasný – za súčasné populistické vzopätie môžu podľa neho do veľkej miery liberálne elity, ktoré rétorika je univerzalistická len potiaľ, kým niekto nespochybní ich naratív o tom, že otvorenosť moderných spoločností a globalizácia prinášajú výhody všetkým.

Goodhart pritom nie je jediný, kto za vzostupom krajnepravicových foriem politiky identity vidí najmä chyby liberálnych elít. Americký politológ Mark Lilla vo svojej najnovšej knihe tvrdí, že americký liberalizmus sa v posledných desaťročiach stal obeťou vlastnej politiky identity, čo malo katastrofálne dôsledky na jeho schopnosť politicky mobilizovať svoj tradičný elektorát.[8] Lilla vidí hlavný problém súčasnej americkej politiky identity v tom, že sa viac sústredí na to, čo Američanov rozdeľuje ako na to, čo ich spája. Politiku identity považuje za istú formu antipolitiky, ktorá nadobúda podobu sociálnych hnutí, bojujúcich za záujmy partikulárnych skupín. Takáto politika však zo svojej podstaty stráca schopnosť získavať na svoju strany väčšiny a vyhrávať voľby, čím paradoxne znižuje svoju schopnosť presadiť to, za čo tak vehementne bojuje. Podľa Lillu stratili americkí liberáli schopnosť formulovať víziu silnej občianskej spoločnosti založenej na myšlienke solidarity. Liberálov dokonca obviňuje z pubertálnej neschopnosti zvládať situácie, v ktorých sa sebaidentifikácia jednotlivca dostáva do rozporu so sociálnou rolou, ktorú mu prisudzuje spoločnosť.[9]

S názorom, že americké liberálne elity, ktoré boli kedysi nositeľom inkluzívnych myšlienok, sa sami stávajú značne exkluzívnymi, súhlasí aj americká profesorka Amy Chua, ktorá sa vo svojej poslednej knihe zaoberá tzv. politickým „tribalizmom“[10]. V úvode svojej knihy Chua upozorňuje, že prirodzeným ľudským inštinktom nie je len patriť do určitej skupiny, ale aj vylučovať z tejto skupiny ľudí, s ktorými nezdieľame identity, ktoré sú pre nás dôležité.[11] Chua vidí za príklonom istej časti liberálnej ľavice k exkluzívne formulovanej politiky identity obavy niektorých liberálov, že univerzalizmus sa snaží stierať rozdiely medzi skupinami a bagatelizovať ich historické skúsenosti s útlakom a vytesňovaním. [12] Ako však upozorňuje Lilla, nejde o to rozdiely medzi ľuďmi popierať, ale o to učiniť ich politicky impotentnými. Ak je totiž v politike názorová konfrontácia nahradená konfrontáciou skupinových identít, ťažko sa bude dosahovať demokratický kompromis. Fukuyama ide vo svojich úvahách dokonca tak ďaleko, že politiku identity označuje za najvýznamnejšie ohrozenie liberálnej demokracie v súčasnosti.[13]

V podstate sa všetci citovaní autori zhodujú v tom, že politika identity, resp. jej exkluzívna podoba, je cestou do slepej uličky. Ak sa identita stane centrálnym orientačným bodom jedného politického tábora, skôr či neskôr si tento štýl politiky osvoja aj ďalšie tábory a napätie v spoločnosti bude narastať. A ako z toho von? Spomenutí autori navrhujú v podstate veľmi podobné riešenia, založené na ústupe od politiky identity v prospech politiky solidarity. To si však vyžaduje, aby sme začali uvažovať o spôsobe, ako definovať spoločnú identitu, ktorá naše partikulárne identity zastreší bez toho, aby prisudzovala niektorej z nich špeciálne výsady. Našim cieľom by preto mala byť spoločnosť postavená na silnom občianskom povedomí jej členov, v ktorej sa politické práva nebudú odvíjať od našich náboženských, etnických či sexuálnych identít. Prílišný dôraz na to, čo nás rozdeľuje, totiž spôsobuje, že rezignujeme na spoločné priestory – máme „svoje“ školy, obchody, kaviarne, média či sociálne bubliny. Postupne z nich prestávame vychádzať, a strácame tak schopnosť žiť a fungovať v rozmanitom prostredí, komunikovať s ľuďmi naprieč sociálnymi skupinami, vstupovať do spoločenského diskurzu a nachádzať kompromisy.

Ako raz trefne poznamenal vplyvný americký sociológ Jock Young, kde sa vytráca spoločenstvo, tam ľudia objavia svoju identitu.[14] Rozdiely medzi nami netreba popierať, ale v záujme dosiahnutia politických a spoločenských kompromisov nie je prínosné ani ich neustále zdôrazňovanie. Politika identity nesie v sebe veľký emočný náboj a konfliktný potenciál. Okrem toho, čím viac sú rozdiely medzi skupinami zdôrazňované, tým viac sa vytráca schopnosť jednej skupiny vnímať diskrimináciu inej skupiny ako problém.[15] Inklúzia marginalizovaných skupín je chvályhodným zámerom a želateľným výsledkom politiky vyplývajúcej z univerzálnej povahy ľudských práv. Ak má byť však jej sprievodným javom exklúzia inej skupiny, tak je to cesta k nepretržitému spoločenskému konfliktu. Takéto konflikty vyhovujú mnohým politických silám na okraji politického spektra či populistom. Títo síce len zriedkakedy ponúkajú dobré riešenia, avšak kladú relevantné otázky. Populizmus neporazí ten, kto tieto otázky označí za hlúpe, naivné či škodlivé ale ten, kto ponúkne riešenia prijateľné naprieč sociálnymi vrstvami a bez ohľadu na naše etnické, konfesionálne či sexuálne identity.

Použitá literatúra: 

1. BAUMAN, Z. (2000): Liquid Modernity. Cambridge: Polity. 
2. FUKUYAMA, F. (2018): Identity: The Demand for Dignity and the Politics of Resentment. New York: Farrar, Straus and Giroux.
3. GOODHART, D. (2017): The Road to Somewhere: The Populist Revolt and the Future of Politics. London: C. Hurst & Co. (Publishers) Ltd.
4. CHUA, A. (2018): Political Tribes: Group Instincts and the Fate of Nations. New York: Penguin Press. 
5. INGLEHART, R. – NORRIS, P. (2016): Trump, Brexit, and the Rise of Populism: Economic Have-Nots and Cultural Backlash (Working Paper). Harvard Kennedy School. Dostupné na: https://research.hks.harvard.edu/publications/getFile.aspx?Id=1401 
6. LILLA, M. (2017): The Once and Future Liberal: After Identity Politics. New York: Harper Collins Publishers. 
7. ROVNY, J. (2018): What Happened To Europe’s Left? Dostupné na: https://blogs.lse.ac.uk/europpblog/2018/02/20/what-happened-to-europes-left/
8. YOUNG, J. (1999): The exclusive society: Social exclusion, crime and difference in late modernity. London: Sage