Hovorí mladým chlapcom, aby nemigrovali ilegálne

Senegalčanka Yayi Bayam Diouf o sebe hovorí, že je prvou miestnou ženou, ktorá vyšla na more loviť ryby. Ako prvá tiež v oblasti, z ktorej pochádza, začala hovoriť o tom, že by mladí chlapci nemali migrovať do Európy nelegálne. Dnes je na čele Kolektívu žien proti ilegálnej migrácii, pracuje so ženami, ktoré zostali v Senegale, aj s ich synmi – potenciálnymi migrantmi. 

„Môj syn sa rozhodol vydať sa na cestu do Európy,“ hovorí Yayi Diouf otvorene vo svojej kancelárii. Cez okno sa pozerá na dianie vo dvore a aj popri rozhovore roluje v počítači prezentáciu, ktorú pripravila pre talianskeho donora.

„Sme rybári. Všetky naše aktivity súvisia s predajom rýb. Avšak more už ich nemá dostatok. Môj syn preto nasadol spolu s kamarátmi na loď a odišiel do Európy, aby mal lepší život,“ spomína.

Thiaroye sur le Mer je oblasť o poznanie chudobnejšia ako hlavné mesto Dakar, na ktorého okraji sa nachádza. Na pláži sa deti hrajú s pieskom ukrývajúc sa pred slnkom pod rozbitou drevenou loďou. Na troch preliezkach tu posilujú miestni mladíci, na horizonte vidieť obrovskú loď. Jednu z tých, ktoré miestnym berú živobytie. Čínske, európske, juhokórejské i ruské. Zo všetkých koncov sveta sa tu zbiehajú, aby uspokojovali dopyt po morských plodoch vo svojich krajinách, na iných kontinentoch.

Foto: Noel Rojo

Podľa štúdie z časopisu Frontiers in Marine o ilegálnom rybolove, čínske lode sú také veľké, že vylovia za týždeň to, čo senegalskí rybári za rok. Európske lode lovia v senegalských vodách na základe licencie, to však neznamená, že neohrozujú ekonomiku krajiny a najmä pracovné pozície malých rybárov.

„Naši malí rybári nemajú možnosti, aké majú obrovské lode, preto sú chudobní. Nemajú čo dať rodinám jesť, nemajú peniaze pre deti na školu, na nemocnicu. Hovoria, že keď oni prišli sem a zobrali nám všetky ryby, tak my pôjdeme do Európy,“ pokračuje Yayi.

Bláznivá ženská!

V Senegale rozhodujú muži, ženy sú najmä v domácnosti, o ktorú sa starajú. Pýtať si od mamy dovolenie migrovať je skôr výnimočná situácia než bežná súčasť životov. Hovorili sme s migrantmi, ktorí sa mamám či dokonca manželkám ozvali až vtedy, keď už boli v bezpečí v Španielsku.

To však nebol prípad jediného syna Yayi. Ten do Európy nikdy neprišiel, zahynul na mori ako 27-ročný.

„Keď môj syn umrel počas cesty, musela som prehovoriť. Začala som hovoriť o tom, aby chlapci neodchádzali ilegálne, ale aby zostali tu. Navrhovala som, že pre nich skúsime nájsť prácu,“ spomína zakladateľka Kolektívu žien proti ilegálnej migrácii (COFLEC – Collectif des femmes contre l‘ émigration clandestine).

Keď začala rozprávať o svojich nápadoch, tvrdili o nej v začiatkoch, že sa pobláznila, lebo prišla o jediného syna. „Po roku mi komunita začala rozumieť, dodnes hovorím mužom, aby nemigrovali ilegálne. Ale oni mi kladú otázku: čo máme robiť, ak zostaneme tu? Vravím im – musíme sa venovať poľnohospodárstvu, musíme hľadať iné spôsoby lovu rýb.“

Foto: Noel Rojo

Nielenže im dávala rady, ale rozhodla sa, že si to pôjde na more sama vyskúšať. Tradične lovia ryby muži a ženy ich spracúvajú a predávajú. „Až mi narástli svaly počas tých troch rokov, čo som chodila na more na lodi, ktorú som si kúpila!“ vraví a už hľadá v počítači fotografie. „Je to veľmi ťažká práca, nie je pre ženy,“ konštatuje.

Ideálna Európa?

Od rybárčenia tak Yayi Bayam Diouf prešla k práci so ženami, ktoré zostali, aj k tréningom pre mladých ľudí.

„Keď idem do Európy, hovorím s migrantmi, vidím, ako žijú, fotím ich, a keď sa vrátim, rozprávam sa s chlapcami tu v Senegale. Pozrite sa na naše rodiny v Európe, ako žijú. Nemajú žiadny dom, žijú v malej izbe s ďalšími ôsmimi ľuďmi, bez dokladov. Neovládate jazyk, ako by ste pracovali v takej krajine?“ popisuje časť svojej práce.

„Keď sa migranti vracajú, ukazujú pekné oblečenie, kúpia si auto, majú najkrajšie dievča z dediny, a tak si ostatní chalani myslia, že odkedy sú v Európe, majú peniaze. Migranti nehovoria vždy pravdu,“ vraví Diouf, hoci priznáva, že sa aj rétorika migrantov mení. Aj tí, ktorých stretávame v Senegale my, hovoria skôr o strastiach cesty a najmä – o náročnom živote v Európe. Mnohí pracujú sezónne, či za málo peňazí v porovnaní s tým, koľko ich rodiny žiadajú a koľko vyžaduje život napríklad v Barcelone.

COFLEC má aktuálne projekty, v rámci ktorých organizuje tréningy pre mladých, ako si nájsť prácu, ako si zobrať pôžičku z banky na vlastné projekty. V centre pracujú aj bývalí migranti, ktorí tréningy vedú.

„Ja im nemôžem povedať: Nechoďte do Európy. Čo im ale môžem povedať je: Choďte legálne. Alebo – za tie peniaze, čo miniete, aby ste sa dostali do Európy, môžete začať vlastný biznis tu a pomaly vybudovať väčší,“ vraví Senegalčanka.

Migranti, aj tí, ktorí by chceli migrovať, vedia, že ceny za prechod z kontinentu na kontinent sa zvyšujú a riziko tiež.

Foto: Noel Rojo

„Za milión frankov (cca 1500 eur) môžu nakúpiť malé kurence, nechať ísť vyrásť a predať ich. Môžu mať vlastný obchod,“ vraví Diouf, ktorej organizácia aj poskytuje mikropôžičky.

Yayi je patrične hrdá na svoju prácu. Postaví sa a hľadá zošit so záznamami o pôžičkách, ktoré si môžu brať z banky cez ňu členovia organizácie, ktorej šéfuje. Každý mesiac pribúdajú noví členovia, aj tí, čo si požičiavajú.

Manželky a matky

Na poschodí sa v počítačovej miestnosti bez fungujúceho počítača učia dievčatá šiť. Ak si práve neskúšajú okuliare bez skiel. Vo vedľajšej miestnosti sú šijacie stroje, ďalšia miestnosť je určená pre vzdelávanie budúcich kaderníčok. Cieľom je, aby boli aj ženy nezávislé.

Foto: Noel Rojo

Ak totiž ženy zostanú bez manžela, ktorý migroval, musia sa neraz samy obracať, aby aj zarobili. „Ak si žena, čo zostala, možno ti pošlú peniaze na jedlo, na vodu, elektrinu. Väčšina mladých chlapcov migruje, aby zarobili, aby pomohli rodine. Ale nie všetci posielajú peniaze späť,“ popisuje Yayi realitu miestnych žien.

V Senegale je rozšírená polygamia. Jeden muž môže mať podľa islamskej tradície až 4 manželky. Ak má muž viacero manželiek, zväčša sa jeho príjmy delia medzi všetky a nejaké peniaze posiela aj mame.

Medzi ženami jedného muža vládne rivalita, ktorá sa prejavuje aj v tom, že každá chce mať syna – migranta, ktorý sa postará o svojich rodičov. Predsa však hrozí, že sa do Európy nedostane, čím dochádza k vnútornému konfliktu u matiek, ktoré na jednej strane chcú mať synov – migrantov, na druhej strane poznajú riziká ilegálnej migrácie. Manželky, naopak, si často berú migrantov, lebo očakávajú, že ich títo zoberú so sebou do Európy. Nie vždy je to však možné, a tak žena končí v rodine svojho muža, kde sa stará o jeho rodinu – od nosenia vody po každodenné varenie.

Foto: Noel Rojo

Vedľa v miestnosti vysmáža jedna z členiek COFLEC pirohy plnené rybou. Organizácia jej navrhla, že ich tu môže predávať pre účastníkov programov a zamestnancov. O svojom osude nechce hovoriť, tak ako väčšina žien v oblasti. „Už toho narozprávali mnohým novinárom a stále sú tu,“ odôvodňuje Diouf.

Ďalšie ženy vyrábajú mydlá či šijú bábiky. Mnohé výrobky sa dostávajú aj do Francúzska, ktoré kedysi Senegal kolonizovalo.

Po siedmich rokoch pôsobenia Kolektívu má organizácia 375 členiek z celej krajiny a je jednou z mála senegalských organizácií, ktoré sa venujú aj ženám, ktoré zostali. Financie z celého sveta, ktorý sa snaží počet migrantov zredukovať, treba nejako vykázať. Yayi sa otáča späť k počítaču dokončiť prezentáciu pre podporovateľov.

Text vznikol s podporou Literárneho fondu. 

—

Multimediálny projekt Ženy, ktoré zostali zisťuje, prečo muži migrujú do zahraničia a čo to pre ženu znamená, ak zostane sama v krajine, ktorá sa o svojich obyvateľov nemusí vedieť postarať. Prvé príbehy sú z Mexika. 

Kroky tímu projektu Ženy, ktoré zostali môžete tiež sledovať na FB: @WomenWhoStay, prípadne na Instagrame: @women_who_stay.