Písať znamená prežiť

Publikujeme vybrané práce autorov a autoriek, ktoré sa zapojili do súťaže Call For Writers na tému hranice.

Mnoho ľudí podnikne počas svojho života nejakú cestu. Tá moja bola riskantná – opustila som svoju rodnú zem vo východnej Afrike a vydala sa do Indonézie bez akéhokoľvek plánu. Jediné, za čím som putovala, bol mier a lepší život. Prekračovať jednu hranicu za druhou  znamenalo čeliť extrémne nebezpečným situáciám, pocitom samoty, stretnutiam s cudzími ľuďmi plnými nenávisti a nedôstojnému zaobchádzaniu.

Prvýkrát v živote som si uvedomila, že mám odlišnú farbu pleti a zrazu som sa cítila ako outsiderka. Dostala som mnoho prezývok kvôli mojej farbe pleti, postave a kultúre, z ktorej pochádzam. Úprimne, prísť do krajiny, kde pre vás nemajú miesto a kde nie ste vítaní ako ľudia, ale cudzinci, nie je vôbec jednoduché. Miestni nechápu, čo to znamená byť utečenkou, v ich očiach ste problém, a preto si nezaslúžite byť vítaná ako hostka.

Ako žiadateľka o azyl som sa ocitla na mieste, kde neexistuje fungujúci systém ubytovania, ani akákoľvek pomoc ľuďom na úteku. Potrebné informácie som si musela vyhľadať sama. Všetky tieto okolnosti vo mne vyvolávali pocit beznádeje. Prežívala som na hlavnej ulici, až kým som sa raz nerozhodla vyhľadať mešitu. Mešity sú slobodným priestorom pre všetkých moslimov a moslimky. Pomyslela som si, že by som tam možno mohla ostať, namiesto ulice plnej cudzích ľudí, kde hocikto môže predstavovať nebezpečenstvo. 

Obrovská mešita, ktorú som našla, bola preplnená. Veriaci sa práve pripravovali na modlitbu. Mala som šťastie, dovolili mi tam na čas ostať. 

Spočiatku som nehovorila miestnym jazykom bahasa a tak som nevedela vysvetliť svoju situáciu. Indonézania na mňa pozerali a komentovali ma, no nerozumela som ani slovo. 

Ľudia na úteku čelia v Indonézii mnohým výzvam. Musíme si zvyknúť na to, že na istý čas ostávame zavrení doma. Ako utečenka, nesmiem chodiť do práce alebo do školy. Nemám žiaden rodný list a aj základné potreby sú každodenný problém. Nie som zdravotne poistená a nemám prístup ku akejkoľvek psychickej podpore. Nemám žiadnu slobodu pohybu. 

Po roku som si našla indonézskych priateľov. Pozvali ma na veľkú oslavu mimo Jakarty. Vtedy som zistila, že nemôžem cestovať letecky a musím informovať UNHCR o mojom výlete, ak by som sa kvôli môjmu cudzineckému pôvodu dostala do problémov. Bola som totiž registrovaná len v Jakarte. Cítila som sa ako vo väzení. Nemohla som preskúmať ani prostredie, v ktorom žijem. 

Ak žijete v Indonézii, môžete snívať, že raz príde lepší deň. Bohužiaľ, medzi tým prejde aj niekoľko rokov. Ostáva len čakať, kým vám UNHCR pošle nejakú informáciu o presídlení do inej krajiny, keďže Indonézia azyl pre utečencov neposkytuje. 

Bez možností 

Bahasa indonézština je tu hlavným a najsilnejším jazykom, o iné jazyky sa tu nikto nezaujíma. Počas prvých šiestich mesiacov v Jakarte som vôbec nehovorila bahasa a ak som niečo potrebovala vybaviť, bolo to zložité. V obchode som ukázala prstom na to, čo si chcem kúpiť a predavač mi povedal dvakrát vyššiu cenu než pre miestnych. Bola som skrátka cudzinka. Niektorí si mysleli, že som bohatá, iní ma považivali za teroristku. 

Najviac zabolí, ak vás nová komunita, od ktorej potrebujete pomoc, otvorene diskriminuje. Keď sme s kamarátkou hľadali izbu na prenájom, bolo treba zaplatiť zálohu na rok dopredu, no to sme si nemohli dovoliť. Toľko majiteľov nás nechcelo pustiť na svoj pozemok kvôli našej farbe pleti a kultúrnemu pôvodu. Hanbila som sa. Utiekla som od zlého fyzického zaobchádzania, ale toto psychické ma ničilo oveľa viac. Neskôr sme zistili, že nám nastavili vyšší nájom kvôli našej farbe pleti. Majitelia nás namiesto našich mien oslovovali prezývkami, ktoré znamenali “čierna osoba”. Snažili sa zakryť to ako vtip, ale takéto vtipy sú prejavom rasizmu. Izbu sme si i tak prenajali, nemali sme inú možnosť.

Dávať hlas 

Ľudia na úteku v týchto podmienkach nemôžu prehovoriť verejne. Novinári sa zaujímajú o náš názor, chcú s nami robiť rozhovory do dokumentov, tvrdiac, že sa naše slová dostanú k publiku po celom svete. Neskôr ale zistíme, že naše slová prekrútili a médiám viac neveríme.

Keď sa to stalo mne, stále som nehovorila plynulo bahasa ani anglicky, ale túžila som písať, aby viac ľudí pochopilo situáciu ľudí na úteku. Snívala som o kariére spisovateľky. Kedysi som písala príbehy pre opustené deti, príbehy o ženách a s vervou som opisovala životy v komunitách, ktoré nemali svoj vlastný hlas a zdieľala svoju vlastnú skúsenosť. Mnohé mladé dievčatá ako ja žijú vo vzduchoprázdne, v stigmách tradičných kultúr (napríklad somálskej a afgánskej), ktoré ich dennodenne trestajú.  

Pred niekoľkými rokmi som spoznala Austrálčana Kierena, ktorý chcel vytvoriť utečenecký kolektív spisovateliek a umelcov. Na začiatku roka 2020 sme založili online magazín The Archipelago, kde môžu utečenci a utečenky uverejniť svoje príbehy a zdieľať ich s čitateľmi po celom svete, pre ktorých je ľudskosť stále dôležitá. The Archipelago nie je len magazín, náš kolektív zároveň vytvára programy pre píšucich autorov, ale aj umelcov s cieľom vzájomne sa spoznávať. 

Naše slová majú viesť k zmene. Snažíme sa odstraňovať predsudky, ktoré o nás majú miestni v hostiteľských komunitách. Chceme, aby pochopili, že nie sme outsideri či cudzinci, ktorí do ich krajiny prichádzajú len tak. Sme ľudia, ktorí potrebujú bezpečie a hľadajú lepší život. 

Naši spisovatelia a spisovateľky pochádzajú zo Somálska, Afganistanu a Pakistanu. Takmer polovicu našej skupiny tvoria ženy. Sme jednotný kolektív a spolu sa snažíme posielať svoje doteraz nevypovedané príbehy do sveta. 

Učíme sa spolu písať, zdieľať medzi sebou skúsenosti a pracovať na svojich individuálnych projektoch. Mnohí z nás píšu bez laptopu či počítača – niektorí píšu na telefóne vo WhatsAppe. 

V situácii, keď sa ľudia na úteku nemôžu postarať ani o svoje základné potreby, písanie a umenie im vracia motiváciu snívať. Niektoré by chceli byť novinárkami, iní umelcami, spisovateľkami či fotografmi. Platforma The Archipelago posilňuje integráciu jednotlivých utečeneckých komunít v Indonézii. Priatelia z rôznych krajín sa môžu navzájom inšpirovať, aby vyrozprávali svoje príbehy a podporovať sa, aby sa za ne nehanbili.

Lockdown

Počas lockdownu sme sa začali stretávať online. Navzájom sa motivujeme, ako prežiť a využiť svoj hlas na objasnenie našej súčasnej situácie. Nemáme, napríklad, nárok na očkovanie. Často píšeme o zúfalstve z nedostatku vakcín a ťažkostiach počas pandémie. Problémy s mentálnym zdravím počas pandémie COVID-19 postihujú ľudí na úteku dvojnásobne.

Už predtým sme sa cítili, že sem nepatríme a pandémia tieto pocity len umocnila. Ľudia sa utečencov a utečenkýň viac boja a ich prítomnosť ich stresuje. Ak to bude takto pokračovať, budeme tu vôbec môcť prežiť?

Jediné rozhodnutie, ktoré mi momentálne pomáha prežiť, je pravidelne sa ozývať a dúfať, že jedného dňa bude môj hlas vypočutý. Dúfam, že raz budem žiť svoj život bez diskriminácie, s úctou ku svojim ľudským právam, na ktoré mám ako utečenka nárok. Tiež dúfam, že keď sa svet vráti do normálu, nezabudne na ľudí na úteku.