Zmiešané manželstvo je o kompromisoch, no nestraťte samých seba, hovorí americko-slovenský pár Aaron a Veronika

Aaron Fishbone pochádza z USA, Veronika Fishbone Vlčková sa narodila na Slovensku. Žijú v Bratislave, kde vychovávajú dve deti. „Pred každým rozhodnutím musíme spraviť krok späť a nájsť spoločné riešenie. Vychádzame totiž z inej kultúrnej aj náboženskej perspektívy,“ tvrdí manželská dvojica. V rozhovore hovoria aj o tom, prečo išiel Aaron na otcovskú dovolenku a či si myslia, že slovenská verejnosť je dostatočne občiansky angažovaná.

V kampani Humans of [fjúžn] zastupujete manželský pár. Ako ste sa zoznámili?

Aaron: Prvýkrát sme sa stretli v Estónsku, kde sme obaja viedli debatné tréningy pre mladých zamerané na verejné vystupovanie a kritické myslenie. Chodievali sme tam pravidelne každé leto niekoľko rokov. 

Veronika: Aaron ma pozval na rande, ale naše cesty sa potom rozišli. A po asi ôsmich rokoch mi napísal na Facebooku, že je v strednej Európe a či sa nestretneme. Odvtedy sme ešte obaja cestovali po Európe aj Štátoch a v roku 2013 sa prisťahoval na Slovensko. V Bratislave sme mali aj svadbu.

Prečo nakoniec spomedzi viacerých krajín vyhralo Slovensko?

Aaron: Veronika bola vtedy ešte na škole a mala prácu, takže pre nás oboch to bol veľký faktor. Ja som v tom čase ukončil prácu pre primátora mesta Seattle ako analytik verejných politík a dostal som pracovnú stáž v Düsseldorfe. Vďaka tomu som sa mohol ako Američan pohybovať po Európe relatívne ľahko. 

Veronika: Trochu som sa bála, či si Aaron nájde prácu, ktorá ho bude baviť. Viem, že sa identifikuje cez to, čo robí. Našťastie to išlo veľmi ľahko, začal učiť na Bisle (pozn. red. Bratislavská medzinárodná škola liberálnych štúdií) a potom po pracovnej stáži v Nemecku začal pracovať pre Greenway v rýchlo-rozvíjajúcej sa oblasti elektromobility. Ani sme sa nenazdali, prešlo niekoľko rokov a stále sme tu aj s dvomi deťmi. Aaron bol aj na otcovskej dovolenke.

Aaron, aká to bola pre teba skúsenosť?

Aaron: Odišiel som na otcovskú v marci 2020 a o tri týždne neskôr išlo Slovensko pre covid do úplného lockdownu. Moja pôvodná vízia, ako budem chodiť s deťmi do prírody na túry, na výlety do Budapešti, a začnem sa viac učiť slovensky, sa úplne rozplynula. Spočiatku to bolo extrémne náročné, ale po niekoľkých týždňoch sme vyvinuli rutinu, doobeda sme chodili do Sadu Janka Kráľa a poobede sme vymýšľali inú aktivitu. Bolo to veľmi stresujúce obdobie pre nás všetkých.

Veronika: Aaron si spočiatku nevedel predstaviť, že by išiel na otcovskú. Rozprávali sme sa o tom, už keď sa narodila Hannah, nakoniec na ňu išiel až po narodení Tea, čiže o dva roky neskôr. V Štátoch majú ženy materskú dovolenku len šesť týždňov a musia sa vracať do práce, zatiaľ čo tu je to vyše tridsať týždňov. Povedal si, že by bolo až nemorálne neísť na otcovskú a nedokázať tak ostatným, že je možné vziať na seba toto bremeno a zodpovednosť. Myslím, že sa jeho postoj v tejto otázke vyvíjal tak ako Obamov názor pri LGBTQI+ komunite.

Aaron: Povedal som si, že môžem podporiť Veroniku a jej prácu a stráviť kvalitný čas s deťmi.

Odporučil by si to aj ostatným?

Aaron: Áno, jednoznačne.

Veronika: Stal sa z neho veľký zástanca otcovskej dovolenky. Bola som rada, že o tom hovoril aj verejne na sociálnych sieťach, keď pracoval ako dobrovoľník na kampani pre Demokratickú stranu v USA. Propagoval to aj na politickej úrovni. To je vlastne aj jeden z dôvodov, pre ktoré sme ostali na Slovensku a nie v USA. Kvalita života pre deti je tu oveľa lepšia. V Štátoch by sme museli pracovať oveľa viac, deti by sme videli pravdepodobne o šiestej večer. Celý koncept materskej a otcovskej v USA prakticky neexistuje. Ak je nejaká firma progresívnejšia, dáva rodičom od troch do šiestich mesiacov, kým sa nemusia opäť vrátiť do práce. Tu by to bolo absolútne minimum.

Veronika, pri našom prvom rozhovore, keď si nastúpila ako riaditeľka do Nadácie Milana Šimečku, si povedala, že [fjúžn] žiješ. Skúste to obaja rozvinúť.

Aaron: Pochádzame z úplne rozdielnych krajín a kultúr. Ja som americký žid, Veronika sa nehlási k žiadnemu náboženstvu. Už len odpoveď na otázku, ako bude vyzerať naša svadba, nám zabrala veľa času. Aké máme očakávania od nášho vzťahu, ako chceme vychovávať deti? Kedy by mali ísť do školy? Pred každým rozhodnutím musíme spraviť vždy krok späť a nájsť nejaké spoločné riešenie. Je to nevyhnutná súčasť zmiešaných manželstiev, lebo každý môže mať inú perspektívu. 

Veronika: Slovenská svadba a židovská svadba v Amerike vyzerajú úplne inak, takže to boli hodiny a hodiny rozhovorov, čo pre nás isté veci a tradície znamenajú a ako by to malo vyzerať. Je to veľmi dôležité, lebo niekedy sa slovenské páry o veciach nerozprávajú, keďže pochádzajú z rovnakého prostredia a možno až neskôr zistia, že vlastne to tak nechceli. My sme mali takpovediac dve svadby, jednu formálnu, kde sme podpísali papiere, a druhú pre naše rodiny a blízkych. 

Veľkou otázkou teda asi bolo, ako spoločne vychovávať deti.

Veronika: Áno, pri výchove detí môžu ľahko vznikať konflikty. Keďže som neveriaca, zo začiatku som nebola veľmi komfortná s tým, žeby sa u nás v domácnosti malo hovoriť o bohu. Napriek tomu Aaron každý piatok prednesie malú modlitbu, a hoci sa k nemu nepripájam, naše deti si už začali uvedomovať, že to je niečo, čo doma robíme. Takže sú to malé každodenné „fúzie“, pri ktorých sa dennodenne rozhodujeme, či si ich osvojíme alebo nie.  

Aaron: Týka sa to napríklad aj stredného mena. Ja ho mám, hoci ho nikdy nepoužívam, ale je to niečo, čo mám napísané v papieroch. V USA je úplne bežné mať stredné meno. Naše deti stredné mená nemajú. No aj pri tomto sme sa museli rozhodnúť, či ich chceme alebo nie, a pátrali sme, odkiaľ sa vlastne vzalo používanie stredných mien.

Čo by mali podľa vás robiť páry zo zmiešaných manželstiev, aby mali dobrú kvalitu života?

Veronika: Je dobré pripraviť sa na to, že to bude občas chaotické. Dôležité je aj to, odkiaľ váš partner pochádza, z akej kultúry a náboženstva. Na začiatku je tá rozdielnosť zábavná a vzrušujúca, ale je podstatné, aby ste sa úplne nestratili v tom, kto ste, kým chcete byť a ako bude vyzerať váš život. Musíte robiť kompromisy tak, aby ste nestratili samých seba. Inak vás životný štýl vášho partnera úplne pohltí, čo pre niekoho môže byť v poriadku, ale je dobré si to uvedomiť už na začiatku. A pri každom jednom kroku sa rozhodovať a premýšľať, čo od vášho vzťahu naozaj chcete. 

Aaron: Súhlasím. Páry by tiež mali spoločne prísť na to, ako vyriešiť konflikt alebo problémy, nech už to vyzerá hocijako, ale treba spolu veľa hovoriť. V prípade zmiešaných manželstiev ide o veľa aj v tom, že napríklad môj pobyt je tu stále viazaný na Veroniku. Medzinárodné páry majú aj veľa problémov s administratívou a papierovačkami, či už ide o vybavenie bankového účtu, alebo nutnosť chodiť na cudzineckú políciu. S touto vzrušujúcou medzinárodnou skúsenosťou prichádza aj veľa neistôt týkajúcich sa vášho legálneho pobytu. 

Veronika: Stávate sa tak závislí jeden od druhého. Najmä ak ide o jazykovú bariéru, tak pri komunikácii s úradmi sa spoliehaš na toho druhého, čo je psychicky vyčerpávajúce. 

Aaron: Pre oboch. Pre človeka, ktorý si v tomto nevie poradiť a nevie prispievať svojou troškou, je to ťažké, lebo sa stáva závislý od toho druhého. A opačne je zas všetka zodpovednosť prenesená v mojom prípade na partnerku, čo je aj pre ňu stresujúce. 

Aaron, je pre teba náboženstvo veľkou súčasťou tvojej identity? Ako sa to prejavuje vo výchove detí?

Veronika: Viacerí ľudia mi povedali, že keď ja som neveriaca a Aaron je žid, tak aj naše deti budú židia. Lenže to zas nie je úplne to, čo chcem ja. A treba asi povedať, že Aaron nie je so židovstvom spätý až tak z pohľadu viery ako kultúry. Myslím, že tento rozdiel medzi náboženstvom a kultúrou na Slovensku veľmi nemáme pomenovaný. Aaron napríklad neje bravčové mäso a nechce, aby ho jedli naše deti. Nie je to však spojené s náboženstvom, ale so židovskou kultúrou.

Aaron: Židovstvo sa v kultúre a náboženstve v mnohom prelínajú, ale sú aj oblasti, kde sa rozchádzajú. Je to prvok mojej identity. V USA patrím k menšine, tu som ešte aj cudzincom. To, že som žid, ma v istom zmysle definuje. Zvyšok rodiny ostal v Spojených štátoch, rodičia, brat, sestra aj bratranci. Toto je spôsob, ako ostať s nimi v spojení. Pochádzam z konzervatívnej židovskej rodiny, kde sme každý piatok chodili na bohoslužby a slávili všetky sviatky. Túto časť svojej identity by som preto rád odovzdal aj našim deťom. 

Oslavujete Vianoce alebo Chanuku? Alebo oboje?

Aaron: Vianoce sú v USA federálnym sviatkom, ale pre nás to bol deň, kedy sme chodievali do kina a do čínskej reštaurácie. Neoslavovali sme ich tak ako kresťania, nemali sme ani stromček. Nebolo to nič zvláštne, veľa židovských rodín takto trávilo voľno. 

Veronika: Pri Vianociach sme mali dlhé diskusie, rozoberali sme aj pôvod slova, či anglické slovo Christmas sa odvíja od Christ (Kristus), lebo Aaron to vníma ako náboženský sviatok. Lenže v našej rodine sme k Vianociam takto nepristupovali. Posledné roky sme slávili Chanuku – zapaľovali sme sviečky, ale aj Vianoce s tradičným kaprom a zemiakovým šalátom. Každý rok robíme niečo iné. Naposledy sme mali vianočný stromček, ale vyplynulo to z našej spoločnej debaty, či ten druhý je komfortný skúšať aj iné tradície. Ide o to, aký vzťah si k sviatkom vybudujeme a ako ich rozvíjame do našich vlastných tradícií. 

Ako sa rozprávate o tom so svojimi deťmi, aby to nebolo pre nich mätúce?

Aaron: Myslím, že nie sú vôbec zmätené. Možno Mikuláš je lepší príklad ako Vianoce alebo Chanuka, lebo toho slávia v škole a potom sa pýtajú otázky.

Veronika: Pre nich je to zatiaľ len ďalšia oslava. Majú tri a päť rokov, takže kognitívne ešte nie sú na takej úrovni, aby ich to miatlo. V jednej veci sme ale striktní, a to, že nejedia bravčové mäso a šunku. Vysvetľujeme im to tak, že mama je bravčové, hoci takmer nikdy nie doma, skôr v reštaurácii, a deti a Aaron majú vlastnú šunku – hovädziu. K tomu sa pýtajú veľa otázok a začíname už s nimi pomaly mať tieto rozhovory. Vedia, že pivo a víno je len pre dospelých, a potom sa pýtajú, či keď budú veľkí, budú tiež môcť maminu šunku. 

Aaron: Nie.

Veronika: Ja si myslím, že v určitom veku by sa mali už ony samy rozhodnúť. A v tomto bode opäť začíname diskusiu a vyjednávanie. Myslím to ale v pozitívnom zmysle. Bude pre nich židovstvo dôležité alebo nie? Budú praktizovať judaizmus? Aké tradície budú dodržiavať? Samozrejme, že sme v tom spolu a budeme sa o tom rozprávať krok po kroku. Chápem však aj druhú stranu. Aaronov bratranec vyrastal s kresťanskou matkou a so židovským otcom. Mrzí ho, že sa v tejto otázke musel prispôsobovať obom stranám, a tak nemá pocit, že je naozaj žid.

Aaron: Cíti tak trochu stratu oboch.

Tu sa môžeme opäť vrátiť k otázke samoidentity, ktorú Aaron už trochu načrtol v súvislosti s judaizmom. Život v zmiešanom manželstve má určite vplyv na to, kým ste.  Na čom je založená vaša identita?

Veronika: Stotožňujem sa s tým, že som žena, ale som najmä človekom. Pre mňa je dôležité, aby ku mne ostatní pristupovali rovnocenne. Zrejme aj to, že som neveriaca. Identifikujem sa aj so Slovenskom, milujem svoju krajinu, ale zároveň rada cestujem do zahraničia. Myslím, že keby som nebola orientovaná na takpovediac medzinárodný život, bolo by pre mňa náročné mať muža zo zahraničia. 

Aaron: Ak by som sa mal opísať, som typ človeka, ktorý je orientovaný na komunitu. Som otec a manžel. Myslím, že som aj aktívny, v osobnom aj profesijnom živote sa venujem témam, ktoré sa snažia budovať lepšie miesto pre život. Je pre mňa dôležití robiť vo voľnom čase aktivity, ktoré sú pre mňa hodnotovo dôležité. Identifikujem sa ako Američan, žid, možno ako milý človek a bolo mi povedané, že som hlučný.

Veronika: Na svadobnom obrade počas skladania sľubov som ako prvú vetu povedala – si hlučný. Okrem jeho zvučného hlasu som to ale myslela aj tak, že dáva jasne a hlasno najavo, že mu záleží na komunite a blízkych. Pripojil sa napríklad k demokratickej kampani, keď hrozilo, že Donald Trump bude zvolený druhýkrát za prezidenta. Nežije v Seattli už osem rokov, no veľmi zblízka sleduje, čo sa deje a aké návrhy zákonov sa predkladajú. Snaží sa hovoriť s relevantnými ľuďmi a presadzovať zmeny aj zo zahraničia. Takže zvučnosť sa týka aj dávania hlasu tým, ktorí nie sú dostatočne vypočutí. 

Aaron, politicky sa aktivizuješ, Veronika, ty sa zas ako riaditeľka nadácie venuješ spoločenským témam. Myslíte si, že slovenská verejnosť sa vo veciach verejných dostatočne angažuje?

Aaron: Boli sme tu počas protivládnych demonštrácií v roku 2019, keď zavraždili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú. Vzali sme naše deti na viac protestov počas jedného roka než moji rodičia mňa za celý život. Toto obdobie aktivizmu bolo neuveriteľne pôsobivé. Sledoval som aj predvolebnú kampaň terajšieho starostu Bratislavy. Viem o ľuďoch zo Slovenska, ktorí sa výrazne aktivizujú v zahraničí. Či je slovenská spoločnosť dosť aktívna? Možno nie, ťažko povedať. Vždy sa dá robiť viac.

Veronika: Myslím, že to je aj dedičstvo komunistického režimu, keď ľudia ani nemohli byť aktívni. Ľudia vláde neverili a nedôverovali ani sebe navzájom. Po Nežnej revolúcii prišlo k zmene, no myslím si, že ešte stále je v nás zakorenená nedôvera a pocit, že aj tak naše konanie nič na veciach nezmení. To veľa ľudí odrádza od toho, aby sa angažovali. Niektorí sa snažia len vyžiť z toho mála, čo majú, a podstatnejšie je, ako sa postarajú o svoje deti a domácnosti. Nedá sa im to vyčítať. 

Myslím, že dôležitosť živej občianskej spoločnosti a aktívnych ľudí sa ukázala počas pandémie a aj po vypuknutí vojny na Ukrajine. Bolo vidieť, že ľudia sa zaujímajú a cítia potrebu pomôcť. Nedá sa však spoliehať len na iniciatívu jednotlivcov. Potenciál tu je, no potrebujeme lepšie štruktúrovanú a systematickú podporu občianskej spoločnosti.

Aaron: Keď chodím okolo bytových domov s predzáhradkami, všímam si, že sa o nich niekto stará. Tí ľudia za to nedostávajú žiadnu kompenzáciu, chcú len okolo seba vytvoriť pekný priestor. Aj takéto malé veci sa rátajú.