V Rusku by sme museli makať donekonečna, v SND sa prihliada na ľudský prístup, hovoria baletní kolegovia Veronika a Slava

Veronika Yungová a Viacheslav Kruť zastupujú v kampani Humans of [fjúžn] pracovný vzťah. Obidvaja pôsobia v Balete Slovenského národného divadla, Viacheslav ako sólista a Veronika je členkou zboru. V rozhovore hovoria, ako vyzerá ich bežný pracovný deň, o svojich zahraničných koreňoch aj o tom či, baletní tanečníci a tanečníčky musia byť aj dobrými hercami a herečkami. 

Obidvaja pracujete v Balete Slovenského národného divadla. Aká bola vaša posledná sezóna?

Veronika: Pre mňa oproti posledným dvom sezónam konečne úplná. Ja som nastúpila do SND, keď začala pandémia, a nemohli sme poriadne trénovať a vystupovať. Tým, že sa nám minulú sezónu menilo vedenie, ešte stále ma zvykne niečo prekvapiť. Stále sa spoznávame. 

Slava: Pre mňa to bolo zvláštna sezóna. Dlho sme nemohli pre covid nič robiť a potom sa to zrazu všetko rozbehlo. Každý mesiac som si myslel, že sa situácia zas horší a opäť nás zavrú. Na jednej strane to bolo zlé, že sme počas pandémie nemohli cvičiť, ale na druhej strane sa nám s manželkou narodila dcérka, takže som mal možnosť s ňou tráviť veľa času. 

Odhliadnuc od koronavírusu, ako vyzerá váš pracovný režim počas roka?

Slava: Divadelná sezóna pre divákov a diváčky začína od septembra a trvá do konca júna, ale my nastupujeme už od polovice augusta, aby sme sa pripravili na predstavenia. 

Veronika: Je to práca ako každá iná, máme osem hodinový pracovný týždeň. Začíname 9.30 tréningom, medzi druhou a treťou máme obedovú pauzu a potom do šiestej večer skúšame. To je bežný deň, ak nemáme predstavenie. Ak áno, tak skúšame od rána do jednej a potom večer o siedmej začína predstavenie. Občas pracujeme v sobotu alebo v nedeľu. 

Tento rozhovor robíme počas vašej letnej prestávky. Jedno z posledných vystúpení divadla je letné gala pred divadlom. Aké je to pre vás tancovať vo verejnom priestranstve mimo sály?

Slava: Je to veľký rozdiel. Pri predstavení na javisku máme okolo steny, divákov pred sebou, a všetko okolie, na ktoré som zvyknutý, ma vie tak podržať. 

Veronika: Pri vystupovaní v divadle nemávam trému, lebo hľadisko je čierne a nevidím nikomu do tváre. Zvyčajne je pre mňa stresujúcejšie tancovať v sále než na javisku pred stovkami ľudí. A tancovanie vonku je iné už len preto, že pre nás tancujúcich je dôležité, v akom priestore tancujeme. Jednak veľkosť javiska a jednak typ podlahy. 

Veľmi sa mi však páči myšlienka priniesť kultúru z divadla von. Môže to pritiahnuť širokú verejnosť. 

Vystupovať, keď máte pred sebou tmu, v hľadisku je teda menej stresujúce?

Veronika: Mám stres najmä predtým, ale keď už som na javisku, myslím, že už menej. Záleží aj na tom, čo presne tancujem. Ja som zboristka, takže nezvyknem mávať nejaké veľké sóla. Ale keď som mala väčšiu rolu, stalo sa mi, že som bola zo stresu taká paralyzovaná a telo ma neposlúchalo, akoby som chcela. Lepší sa to ale praxou, opakovaným postavením sa na javisko a prekonávaním vlastných bariér.

Slava: Aj ja mávam stres pred vystúpením. Zakaždým. Ale keď už vystúpim, hneď na to zabudnem a začínam sa sústrediť na postavu, ktorú hrám, ako musím technicky zatancovať nejaké veci a podobne. Keď som bol dieťa, mával som oveľa väčší stres, ale tým, že to už robím roky, ten stres ma na javisku opúšťa veľmi rýchlo. Treba sa do toho len pustiť. 

Ako si nabíjate energiu po vystúpení? Keď už máte za sebou predstavenie a stres a adrenalín opadnú?

Slava: Veľmi to závisí od predstavenia. Keď som tancoval klasiku – Labutie jazero, bol to bežný pracovný výkon, ktorý na mňa nemal vplyv. No keď sme robili Bratov Karamazovovcov, hral som úlohu otca, a to bolo pre mňa veľmi ťažké. Je to totiž veľmi silné emočné predstavenie, herecky náročné. Nikdy som po ňom nemohol spávať.  

Inak mi po predstavení väčšinou pomáha dobre sa vyspať, niečo dobré zjesť. Po predstavení si dám nealkoholické pivo a doma pred spaním napríklad tvaroh. 

Veronika: Niekedy pomáha ďalší najbližší cieľ. Po každom predstavení sa často pripravuje už ďalšie, čiže mňa to tak drží. Občas mám totiž pocit, že to u mňa veľmi skáče. Počas predstavenia zrazu adrenalín vyskočí a vzrušenie je vysoké, a keď skončí, príde akási prázdnota a smútok, že sme na tom toľko pracovali, ale jedno predstavenie ubehne ako voda a už je po tom. 

Pozícia tanečníka a baletky teda nespočíva len v samotnom tanci a technike, ale aj v herectve. 

Slava: Áno, človek pri tom musí vedieť pracovať s výrazom, aby to vyzeralo dobre, a používať správne gestá. Je to veľmi dôležité. Pre mňa je na balete pekné, že keď tancujem, môžem byť hocikým.

Veronika: Týka sa to viac sólistov, hoci aj zbor musí zahrať emóciu, ktorá do príbehu patrí, a posúva gestami dej dopredu. Tým, že nehovoríme žiadne slová, ale interpretujeme ich telom, teda ak je to dejový balet, gestá aj mimika sú veľmi dôležité. 

So Slavom sme tancovali v balete Narodil sa chrobáčik hlavné postavy. Hoci je to predstavenie pre deti, má hlbokú emocionálnu škálu a vyžaduje mnohorakosť hereckého výrazu.

Uvedomila som si, že hoci sa predstavenie skončilo, stále som svoju rolu intenzívne prežívala. Nevedela som sa od toho odstrihnúť. 

Vedeli ste už odmalička, že chcete robiť balet? 

Veronika: Ja som bola veľmi aktívne dieťa, keď som mala tri roky, prihlásili ma na tanečný aerobik. Vo vedľajšej miestnosti bolo detské baletné štúdio a bola som z toho taká nadšená, že ma tam po týždni preložili. Veľmi rýchlo som si balet zamilovala, preto som šla ako desaťročná študovať balet profeionálne na konzervatórium. 

Slava: Bol som tiež veľmi energetické dieťa, stále som musel niečo robiť a skákať. Raz bola mama v kuchyni a počula, že som ticho. Vošla do izby a ja som tam sedel pred televízorom, kde dávali Luskáčika. Páčilo sa mi to a povedal som mame, že toto chcem robiť. Dali ma do školy a už to išlo. 

Slava, ty si z Donecka, kde si aj začínal s baletom, ale pracoval si v Moskve, Odese a teraz v Bratislave. Vieš tieto skúsenosti porovnať?

Slava: Keď som prišiel sem do divadla, bol som prekvapený, že tu na tanečníkov tak netlačia a dávajú veľký pozor na úrazy. Nechcem povedať, že tu je to úplne ľahké, no tu napríklad nerobíme viac ako osem hodín. V Rusku a na Ukrajine to je jedno. Keď baletný majster povie, že budeš pracovať aj viac ako osem hodín, tak musíš, je to tvoja robota. A ak odmietneš, tak už nemusíš nabudúce ani chodiť. V Odese aj Moskve sme mali viac predstavení za mesiac. Bolo to o stálom trénovaní a udržovaní kondície. V tom to bola náročnejšia práca ako tu. 

Takže vás strašne tlačili na výkon?

Slava: Áno. V Rusku to začína už na škole. Keď nechceš, tak môžeš ísť. Keď chceš tancovať, tak musíš robiť donekonečna. Myslím ale, že keby som bol baletný majster, robil by som to isté, pretože disciplína veľmi pomáha. Možno nie až tak príliš, ako to bolo kedysi, ale aj tak. Mali sparťanskú školu a preto je ruský balet najlepší na svete. 

Veronika: Despotický prístup pedagógov tzv. ruskej školy považujem za zbytočne krutý až nebezpečný. Technika nie je všetko, nestojí to za zničené psychické zdravie. Nekladie sa tam dostatočný dôraz na ľudský aspekt. Tiež si však myslím, že na Slovensku sú pedagógovia dosť benevolentní. Nie sú veľmi prísni a potom nedosahujeme také dobré výsledky. Možno aj preto, že nie sme taká veľká krajina, v ktorej každý, kto sa chce presadiť, musí makať. Podľa mňa by to malo byť niečo medzi.

Slava: Áno, je pravda, že tu sa cítiš ako človek, v Rusku si cenia viac disciplínu. Z tohto hľadiska sa mi tu páči viac. Tancovať v Rusku bol môj sen, ale keď som viac dospel, uvedomil som, že balet môžem robiť aj inde. A vždy som chcel ísť do Európskej únie. Na Slovensku som už šiesty rok a som spokojný.

Nedá mi sa neopýtať na tú situáciu, čo sa teraz deje na Ukrajine v súvislosti s vojnou. Slava, ty si pamätáš, čo si robil 24. februára, keď začala vojna?

Slava: Už pár dní predtým som sledoval situáciu a neveril som, žeby sa to mohlo začať. Viem, že to začalo v podstate v roku 2014 na Donbase, ale bol som vo veľkom šoku, keď som videl, že Rusi napadli Ukrajinu. Začal som písať všetkým známym, ktorých tam mám. Nepamätám si presne ten deň, pretože som bol taký stratený. 

Potom o tom začali hovoriť všetci v divadle a som vďačný za podporu, ktorú som od ľudí v divadle dostal. Ukrajina je môj domov, ale z Ruska mám manželku, mám odtiaľ kamarátov, ktorí nesúhlasia s tým, čo sa deje. Aj moji rodičia žijú v Rusku, teraz po desiatich rokoch zvažujú, žeby prišli sem. 

Rozprávate sa o vojne doma so ženou?

Slava: Na začiatku sme sa trošku rozprávali a potom už nie. O politike radšej nerozprávať. Už som to aj ja trochu pustil a nesledujem toľko správ ako na začiatku. Dúfam len, že sa to raz skončí. Pre mňa je dobré, že pracujem, stále mám čo robiť a mám rozptýlenie. 

V marci, keď som mal premiéru Dona Quijota, prestal som pozerať správy, aby som sa sústredil na predstavenie. Pred vystúpením zahrali ukrajinskú hymnu a to bol pre mňa ťažký moment. Nečakal som to a vnútorne ma to rozhodilo ma to. Pretože veľa ľudí aj pred predstavením v takejto situácii začína plakať. Musel som sa upokojiť a potom to už šlo. 

Veronika, presuňme sa aj k tvojim koreňom. Mamu máš zo Slovenska a otca z Číny. Kedy sa rozhodli pre Slovensko?

Veronika: Mama je sinologička, v Bratislave študovala čínsky jazyk a kultúru. Časť štúdií strávila v Pekingu, kde sa zoznámila s mojím otcom. Neskôr sa v Číne vzali. Otec bol vždy orientovaný na Západ, preto nemal problém odísť z Číny. Bol rád, že môže opustiť tamojší režim. Zvažovali aj Ameriku, ale nechceli obaja začínať nanovo v novej krajine, tak prišli na Slovensko. Môj otec si Slovensko ihneď zamiloval. Potom sa im narodili tri dcéry, ja som prostredná.

Akým jazykom sa vo vašej domácnosti rozprávalo?

Veronika: Je to aj trochu smola, že otec má veľký talent na jazyky a veľmi rýchlo sa naučil po slovensky. Chcel si veľmi precvičovať slovenčinu, a tak sa s nami nerozprával po čínsky. Čiže ja bohužiaľ nehovorím po čínsky. Vždy ale boli momenty, keď rodičia nechceli, aby sme rozumeli, a vtedy hovorili čínsky. Tým, že mám vyše dvadsať rokov čínštinu v ušiach, pasívne rozumiem, ale nehovorím. 

Vnímaš, že čínske korene sú nejakou súčasťou teba?

Veronika: Určite, z biologického hľadiska som 50-percentná Číňanka a 50-percentná Slovenka. Kultúrne sa cítim ako 95-percentná Slovenka, ale viem, že je vo mne ešte niečo ďalšie. Patrím aj niekam inam. Boli sme v Číne dvakrát a cítim, že mi je blízka. Chcela by som ju spoznávať a učiť sa o jej histórii a kultúre viac, lebo viem o nej málo. 

Tým, že môj otec veľmi obdivuje západnú kultúru, nijako nepresadzoval tradičnú čínsku výchovu. Prispôsobil sa mame. No nie sme tradičná slovenská rodina, oslavujeme napríklad čínsky Nový rok a určite jeme viac ryže a jeme paličkami. 

Otázka pre vás oboch –  zažili ste niekedy pocit vykorenenia? 

Veronika: Občas som si hovorila, prečo nemôže existovať krajina plná ľudí zo zmiešaných manželstiev Medzi ľuďmi zo Slovenska sa necítim ako 100-percentná Slovenka a ani v Číne medzi domácich nepatrím. V detstve to bolo náročnejšie, lebo rasizmus na Slovensku bol oveľa výraznejší. Ako malá som zažívala viac rasistických narážok, cudzí ľudia na mňa pokrikovali, že som šikmáčka.

Už je to lepšie. Slovensko je viac otvorené voči cudzincom a cudzinkám, najmä v Bratislave. Určite aj preto, že tu žije viac ľudí z iných krajín ako v minulosti. V detstve som sa hanbila za to, že môj otec je Číňan, teraz som na svoje čínske korene hrdá.  

Slava: Ja sa na Slovensku cítim ako doma. Všade, kde som bol, som sa dokázal prispôsobiť. Ak sú okolo mňa dobrí ľudia a nikto ma do ničoho netlačí, viem sa všade cítiť ako doma. Občas sa, samozrejme, vyskytnú problémy, keďže nehovorím úplne plynulo slovensky. Niekedy niečo nepochopím, ale väčšinu času sa tu cítim dobre.