Prenasledovaný spisovateľ: Cesta do Bratislavy bola cestou do slobody

Farhad Babaei (1977) je iránsky spisovateľ. Napísal a vydal dve zbierky poviedok a viac ako desať románov.

Za ostatných desať rokov väčšinu jeho kníh pre silnú cenzúru zakázali, jeho meno sa ocitlo na čiernej listine ministerstva kultúry a islamského vedenia. Svoje knihy nemohol v Iráne nikdy oficiálne publikovať. Niektoré z nich však vyšli vďaka ilegálnemu undergroundovému vydavateľstvu.

Niekoľko poviedok a článkov sa mu podarilo vydať v kultúrnych časopisoch a na literárnych weboch za hranicami krajiny, niektoré romány v anglicko-perzských vydavateľstvách v Londýne a Nemecku. Začiatkom tohto roka jeden z jeho románov preložili do nemčiny. Je autorom dvoch krátkych dokumentárnych filmov, ktoré vznikli v Iráne a Nemecku.

Aj napriek mnohým hrozbám, nekončiacej cenzúre, viacerým výsluchom a zatknutiam odmietol akúkoľvek kontrolu svojich textov. Vo svojej tvorbe chce slobodne pokračovať, preto v roku 2019 požiadal medzinárodnú sieť ICORN (International Cities of Refuge Network) o dočasné útočisko.

To našiel v októbri 2023 v Bratislave, ktorá si ho vybrala ako svojho prvého ICORN rezidenta. Hlavné mesto sa tak zaradilo k mestám, ktoré  poskytujú dočasné útočisko prenasledovaným umelcom a autorkám. Za vstupom hlavného mesta do medzinárodnej siete ICORN stojí Nadácia Milana Šimečku, Hlavné mesto SR Bratislava a OZ literarnyklub.sk, ktoré rezidenciu koordinuje.

***

O čom sú vaše príbehy?

V ostatných rokoch píšem o rôznych rodinách, ich členoch a vzťahoch. Predtým som sa venoval ľuďom, ktorí sú osamelí aj napriek tomu, že majú rodinu alebo priateľov. Zaujímajú ma témy obmedzovania ľudských práv, predovšetkým iránskych žien. Snažím sa poukazovať na to, čím si prechádzajú v diktátorskej krajine Blízkeho východu, na tú nespravodlivosť. 

Napríklad, keď sa žena chce v Iráne s manželom rozviesť, nie je to také jednoduché. Na prvom mieste sú vždy požiadavky a potreby muža. Žena je druhoradá, aj keď sa rozvádza z objektívnych dôvodov. Povedzme, pretože ju manžel podvádza.

Túto tému viac približujete v zatiaľ nepublikovanom príbehu Bahramova podmienka pre Nahid.

Áno. Nahid náhodou nájde v telefóne svojho manžela Bahrama erotické video, v ktorom vidieť tvár neznámej ženy a počuť jeho hlas. Manžela so zisteniami konfrontuje a podáva žiadosť o rozvod. Ten jej však dáva podmienku, aj napriek tomu, že je Nahid v práve – rozvedie sa s ňou, iba ak sa s ním ešte raz vyspí. Nahid to však odmieta.

Ako to končí?

Koniec je otvorený, nechávam ho na čitateľovi.

Príbehom som chcel poukázať na nezmyselné podmienky, ktorým iránske ženy čelia. Jednoducho, keď sa pár zosobáši, právo rozviesť sa má iba muž, nie žena.

Ženy nemôžu ani vycestovať z krajiny bez povolenia manžela. Alebo, ak si chcú vybaviť pas, bez prítomnosti manžela to nepôjde.

Kde nachádzate inšpiráciu?    

Tento príbeh odráža konkrétny zážitok mojej priateľky. Premýšľal som, čo sa stane so ženou, ktorej muž kladie takéto podmienky.

Podobné situácie však vnímam aj v živote svojej sestry, matky, tiet a kamarátok.

Polícia zastrašuje ženy, aby nevychádzali na ulicu bez hidžábu. Na jednu strednú školu dokonca nabehla so slzným plynom, aby mladé dievčatá vystrašili. Mnohé skončili v nemocnici.

V chodbách metra zase nasadili mužov, aby kontrolovali, ako sú oblečené.

A ak nemajú oblečený hidžáb, alebo je nasadený „nesprávne“, čelia takému násiliu zo strany polície, na následky ktorého môžu umrieť, podobne ako dvadsaťdvaročná Mahsa Amini či šestnásťročná Armita Geravand.

Áno, prípad Mahsy Amini vyvolal v krajine obrovské protesty. Množstvo mladých dievčat vyšlo do ulíc. Sám som sa ich zúčastnil.

***

V Iráne je zakázané písať o vzťahoch, intimite, dokonca nesmiete spomenúť prítomnosť zvieraťa v domácnosti. Ako ste sa cítili, keď vás z ministerstva kultúry prvýkrát požiadali, aby ste z knihy odstránili vybrané časti?

Vyrastal som v spoločnosti presiaknutej cenzúrou. Na začiatku kariéry som si to úplne neuvedomoval. Mojou snahou bolo vydať aspoň jednu zo zbierok.

Prvé dve knihy vydavateľstvo automaticky posunulo na kontrolu ministerstvu kultúry a islamského vedenia. Po roku mi oznámili, že z prvej knihy nemôžem zverejniť jeden príbeh, bolo to šesťdesiat strán. Všetky kompletne vymazali. V druhej knihe im prekážali dva príbehy. Chceli, aby som odstránil konkrétne slová ako objímanie muža a ženy, bozkávanie či tancovanie. Bolo to absurdné. Napísal som obyčajný príbeh o mužovi v stredných rokoch.

Nakoniec som sa rozhodol ich nevydať.

Ak ste chceli v Iráne publikovať bez cenzúry, mali ste na výber undergroundové vydavateľstvá, zahraničie alebo online priestor. Vo všetkých prípadoch ste však riskovali.

Áno. Neviem si však predstaviť, že by som robil niečo iné. Písanie milujem.

Ako vyzerá vydávanie kníh v iránskom undergrounde?

Študoval som grafický dizajn a vizuál knihy som si navrhol sám. Vydavateľstvo som nepotreboval. Našiel som tlačiareň, ktorá nechcela vidieť moju licenciu. Povedal som im, že ide o prácu do školy. Vyrobil som asi päťdesiat-sto kópií, ktoré nemali žiadny čiarový kód ani cenu. Všetky výdavky som uhradil sám.

Na sociálnych sieťach som iba informoval, že som vydal novú knihu, ktorá sa dá kúpiť vo vybraných kaviarňach. Boli to podniky mojich priateľov.

Za vašu tvorbu vás vypočúvali aj zatkli.

Najprv za román Rodina pána Grayeliho, ktorý vyšiel úplne legálne a po kontrole ministerstvom. Po ôsmich mesiacoch Fars News Agency (pozn.: pravicová tlačová agentúra iránskeho režimu) napísala o knihe klamlivý článok. Obvinili ma, že v príbehu rozvíjam sexuálny vzťah v iránskej rodine.

Zatknutie som očakával. Keď článok videli moji priatelia, s obavami mi volali. Keď Fars News Agency o niekom napíše, je veľmi pravdepodobné, že si po človeka prídu. Táto agentúra má obrovskú moc, bojí sa jej aj ministerstvo.

Knihu následne zakázali a zrušili aj moje povolenie.

Potom ma zase zatkli na základe článku v iných pravicových novinách – Keyhan. V Iráne sú mimoriadne nebezpečné. Bolo to rok potom, čo som vydavateľstvu poslal ďalšiu knihu. Po troch či štyroch mesiacoch ju ministerstvo bezdôvodne zakázalo. Celý obsah vymazali. V článku ma obvinili z kritiky bývalého vodcu Iránu, ajatolláha Chomejního, a vtedajších predstaviteľov režimu. Vypočúvali ma pre knihu, ktorú som nikdy nevydal. Bola to čistá paranoja a nočná mora.

***

Bolo pre vás komplikované dostať sa na Slovensko?

Na túto príležitosť som čakal tri či štyri roky. Celé sa to oneskorilo pre pandémiu.

Jedného dňa mi z ICORN prišiel email, že nadviazali spoluprácu s novým partnerským mestom. Bola to Bratislava, ktorá si ma vybrala za prvého rezidenta. Spolu s Literárnym klubom sme začali dávať dokopy dokumenty a pozývací list. Predložil som ich slovenskej ambasáde v Teheráne a asi o desať dní som dostal víza.

Všetko s udialo v priebehu troch mesiacov od prvého kontaktu. Bolo to celkom rýchlo a 1. októbra som sa ocitol v Bratislave.

Ako sa tu cítite?

Prvý deň som si myslel, že je to iba sen. Toto je prvýkrát, čo sa mi podarilo odísť za hranice svojej krajiny.

Nikdy ste neboli v inej krajine než v Iráne?

Nie, nikdy. Ak chcete vycestovať, čo i len na tri-štyri dni do Turecka, je to veľmi drahé. Európske a vzdialenejšie krajiny sú pre našinca finančne nedostupné. Navyše potrebujete víza, ktorých získanie je samo o sebe komplikovaný proces. Irán potrebuje mať istotu, že sa z Európy vrátite.

Aké to pre vás bolo, keď ste odchádzali na Slovensko?

Na letisku som bol veľmi nervózny. Bezpečnostné zložky pri poslednej bráne kontrolovali môj notebook. Do systému zadávali moje meno. Nemal som žiadny dokument, ktorý by preukázal, že vlastním nehnuteľnosť, čo mohlo vyvolať podozrenie, že sa už nevrátim.

Stačila jediná vec a zrušili by mi letenku a rovno ma poslali za mreže. Pred súdom by som musel vysvetľovať dôvody svojej cesty do Európy.

Nič z toho sa, našťastie, nestalo.

Kedy ste pocítili prvý pocit úľavy?

V lietadle. Pozeral som sa na tmavú oblohu, cez oblak som videl malý záblesk svetla a nejakú krajinu. Pomyslel som si, že toto lietadlo letí do krajiny, v ktorej je sloboda slova, že už nepôjde späť. Neletel som len do Bratislavy, cestoval som do slobody.

Čo plánujete najbližšie mesiace na Slovensku?

Väčšina ICORN pobytov trvá dva roky, ja mám povolenie zatiaľ na rok. Trochu sa toho obávam a verím, že sa to predĺži o ďalší rok.

Potom sa budem musieť rozhodnúť, či chcem dlhodobo ostať na Slovensku alebo sa presťahujem do inej európskej krajiny. Mám štyridsaťšesť rokov a pre mňa to znamená dosť na to, aby som opustil život v takej krajine, akou je Irán. Robil som všetko preto, aby som tam mohol písať a vydávať knihy. Žiaľ, nepodarilo sa to. Nechcem sa vrátiť späť.

Ako ľudská bytosť chcem zažiť aj niečo iné ako strach z náboženstva alebo iránskeho režimu. Ak by som sa vrátil, zatknú ma hneď na letisku. Budem ten nebezpečný spisovateľ na čiernej listine.

Keď sme sa naposledy stretli, hovorili ste, že by ste chceli vyskúšať veci, ktoré v Iráne nemáte. Napríklad McDonald’s alebo Starbucks. Už ste ich skúsili?

Ešte nie, ale plánujem.