Príbeh migrujúcej rodiny, ktorá najprv neprijala migranta

Na Slovensku je to často tak: chceme mať mnohé výhody, ale nechceme, aby ich mali iní. Alebo sa bojíme toho, čo sa stane, ak ich mať budú. Niekedy to nezistíme, kým sa neodvážime to vyskúšať.

Keď sme pred šiestimi rokmi s mojím manželom – fotografom Noelom Rojom začali zbierať príbehy žien, ktoré zostali vo svojich domovoch bez migrujúcich manželov, synov a otcov, boli sme v Mexiku, v štáte Oaxaca. Už vtedy som bola zvedavá aj na príbehy Sloveniek, ktoré žijú bez migrujúcich členov rodiny. Hoci na Slovensku je častejšia migrácia žien, ktoré odchádzajú pracovať do nemecky hovoriacich krajín ako opatrovateľky, či migrácia mladých ľudí za štúdiom a prácou do západnej Európy, existujú tu aj stovky, ba možno tisíce rodín, od ktorých muži odchádzajú na týždne či mesiace pracovať do západných krajín, napríklad ako stavbári. 

Rok od stretnutia s prvou mexickou ženou sme vystavili fotky z časti projektu v Bratislave a po ich prezretí sa k nám priblížila Patrícia s otázkou, či ideme zbierať aj príbehy žien, ako je ona. Najprv sme sa stretli v kaviarni v Bratislave, kde nám Patrícia rozpovedala príbeh dcéry migrujúceho otca a na nejaký čas aj mamy. Podelila  sa s nami aj o to, ako migrácia zmenila vzťah jej rodičov, či o rozprávanie o svojom vzťahu s pakistanským mladíkom na úteku, ktorému rodičia veľmi nefandili. Dobrovoľníčka v práci s ľuďmi na úteku a sociálna pracovníčka pre ľudí bez domova akoby nerozumela, prečo jej migrujúci rodičia uplatňujú na príbeh Usmana iný meter.  Niekoľko týždňov po hlbokom rozhovore s Patríciou sme sa vydali do Nižných Ružbách, kde sa nachádza jej rodičovský dom.

Bola sychravá jeseň. Peter, Ľubica a ich najmladšia dcéra Kristínka nás čakali vo svojom dvojposchodovom dome s čerstvo napečenými koláčmi. Príbehov mali na zdieľanie nemálo. Peter migroval celý Patríciin život, aby sa postaral o rodinu s piatimi deťmi. Rusko, Nórsko, Dánsko, aj v Nemecku pracoval. „Bola to jeho zodpovednosť, tak to tu chodí,“ naznačila Ľubica. Keď sa ponuky pre Petra neobjavovali a Ľubica už mala dosť čakania, aj ona odišla na nejaký čas do Rakúska starať sa o staršiu pani. Nevedela ani slovo po nemecky. 

Tak ako v iných krajinách, príbehy o neustálych odchodoch jedného z dvojice sa nepočúvali ľahko. Miestami, akoby sa obývačkou rozniesli tiché výčitky, niekedy som začula strach. Najmä vtedy, keď rodičia hovorili o Patríciinom priateľovi Usmanovi.

Nie je migrácia ako migrácia

Dvojica sa zoznámila v utečeneckom tábore v Srbsku, kde bola Paťa pomáhať a Usman tam prišiel z rodného Pakistanu s vidinou lepšej budúcnosti v západnej Európe. V roku 2018 sa ešte stále démonizovali desiatky tisíc migrujúcich a ľudí na úteku, ktorí žili v utečeneckých táboroch naprieč kontinentom. O to viac tí, čo sa hlásili k islamu. Nie je migrácia ako migrácia. Mnohí na Slovensku vnímajú rozdiel, keď ide za lepším Slovák či Slovenka a keď to hľadá Pakistanec. Jedno je pre nás normálne – Slovensko patrí k najviac migrujúcim národom v rámci Únie; toho druhého sa neraz bojíme – až do vojny v susednej Ukrajine sme udeľovali žalostne málo azylov a aj počet migrantov a migrantiek žijúcich mimo Bratislavy bol dosť nízky na to, aby sme všetci mali skúsenosť s cudzincami. Napokon, aj posledný komplexný výskum Centra pre výskum etnicity a kultúry o integrácii cudzincov a cudziniek na Slovensku ukazuje, že Slováci a Slovenky majú prívetivejšie názory na migrantov u nás, ak majú s nejakými osobnú skúsenosť.  

„Otec bol viac času v zahraničí, je otvorenejší,“ myslela si Patrícia. V rozhovore rodičov však obavy o svoju zamilovanú dcéru vyjadrili obaja. Patrícia a Usman sa vtedy stretávali raz za mesiac, v Taliansku, kam Paťa jazdila vlakom a on tam čakal na azyl. „Len keby mu ten azyl dali,“ povedala Ľubica. „Mám o ňu strach ako mama o dcéru,“ dodala. Dnes, keď mám sama dieťa, rozumiem lepšie…

Príbeh Patríciinej rodiny nie je ojedinelý. Raz som ležala v posteli s horúčkou, keď k nám prišiel opravár čosi opraviť v kuchyni. Spoza dverí som ho počúvala, ako so strachom hovorí o Sýrčanoch, Afričanoch a iných, ktorí si to namierili do Európy. Hovoril so strachom a bez rešpektu. Hneď za tým si pochvaľoval, ako sa jeho dcére darí vo Francúzsku. To je iba ďalšia z mnohých anekdot, ktoré by mohli charakterizovať slovenský postoj k migrácii.

Strach z nepoznaného je prirodzený. Prekonať ho ale môžeme iba tým, že si dovolíme spoznať. 

Zatvorené hranice

Príbeh Patríciinej rodiny mi ležal v šuplíku niekoľko rokov. Chvíľa na jeho zverejnenie prišla v čase, keď sme už všetci dúfali v ukončenie pandémie.

Pandémia zmenila naše životy tak, ako sme si nedokázali predstaviť. Policajt na cudzineckej polícii nás s Noelom vysmial, keď sme sa v marci 2020 prišli opýtať na stav schvaľovania jeho žiadosti o pobyt na Slovensku. Obávali sme sa, že bude musieť odísť za hranice, tie zatvoria a on sa nebude môcť vrátiť na Slovensko za mnou, pričom som bola v šiestom mesiaci tehotenstva.

O päť dní vláda vyhlásila, že na druhý deň zatvoria hranice. Zo susedného Česka som sa vracala už v čase, keď kontrolovali občianske preukazy a – teplotu. V hlave sa mi prehrávali spomienky na rady na hraniciach s Bulharskom, keď sme cestovali na dovolenku za mojich tínedžerských čias, alebo ako sme peši prekračovali hranice v Ázii. Podobné spomienky z prechodu hranice medzi Českom a Slovenskom nie a nie nájsť ani v tých najskrytejších šuplíkoch. Celá situácia bola spočiatku surreálna.

Lacné letenky, otvorené hranice. Taká bola realita pred pandémiou aj pre slovenských mužov, ktorí pracovali mimo krajiny. Na východ Slovenska sa mohli vrátiť takmer kedykoľvek. Ak sa niečo stalo a chlap bol v Nemecku, pokojne mohol aj nasadnúť do auta a za pár hodín bol doma. Tento luxus, na ktorý sme si zvykli a považovali ho za čosi, čo nám prináleží, pandémia zmenila. 

Našťastie, Peter bol doma, keď hranice zatvorili, a rodina tak nezostala rozdelená na dlhšie než obyčajne. S Ľubicou si tak trochu vymenili roly. Jej sa splnil sen a našla si prácu v záhrade sanatória vo Vysokých Tatrách. Chodievala na týždňovky. Peter si tiež našiel prácu na Slovensku a staral sa o dve dcéry, ktoré vtedy žili doma. „Manžel chcel naďalej migrovať, ale keď som ja dostala príležitosť pracovať, prehovorila som ho,“ povedala mi Ľubica v telefóne v júni 2022. Vtedy bola práve na PN-ke a Peter už bol späť v Dánsku. Priznala, že s ich rodinným rozpočtom to poriadne zamávalo, keď obaja pracovali na Slovensku, takže návrat za hranice bol v tomto smere istou úľavou.

Konečne azyl

Ešte pred telefonátom s Ľubicou sme sa náhodou stretli s Patríciou a spokojná nám oznámila, že rodičia sa už zoznámili s Usmanom aj naživo. Hoci sa situácia na hraniciach skomplikovala, Patríciin Usman dostal konečne azyl, a keď sa pravidlá začali uvoľňovať, mohol pricestovať na návštevu Slovenska. 

„Wau, tak to bolo úžasné stretnutie,“ nadšene zo seba vyhŕkla Ľubica, keď som sa jej na to pýtala. „Nedá sa opísať radosť rodičov z toho, že naša dcéra bola šťastná, keď boli spolu. Bolo to také zadosťučinenie za to, čo prežili na diaľku, a vlastne aj stále prežívajú.“

Patrícia a Usman stále nežijú spolu. Usman si hľadá prácu na Slovensku, čo je v čase po pandémii a počas vojny na Ukrajine neľahké. Samozrejme, komplikuje to aj fakt, že ešte nehovorí po slovensky.

Aj Ľubica sa s ním dohovárala len vďaka prekladu dcér. 

„Na staré kolená sa budem musieť po anglicky naučiť,“ vraví Ľubica. Ale možno sa skôr naučí Usman po slovensky. Už vedel povedať „ahoj, mama“, keď bol na návšteve. 

V Taliansku sa naučil po taliansky, urobil si vodičák aj si našiel byt. „Naozaj veľmi chce,“ myslí si Ľubica, ktorá pripravila Usmanovi na spoznávací obed jahňacinu. „Pýtala som sa Paťky, čo jedia a čo nie. Spolu sme šli nakúpiť.“ Chcela rešpektovať jeho tradície a zvyky, hoci o nich vedela len máločo a ešte pred pár rokmi, keď sme sedeli u nej v obývačke, jej naháňali strach. 

„Základom je komunikácia a dôvera. Keď sa dokážeme navzájom rešpektovať, tak je dobre. Obdivujem ich, že sa musia mať naozaj veľmi radi a jeden druhého rešpektovať. Myslím, že inak by im to nevydržalo takto dlho na diaľku,“ povedala mi v telefonickom rozhovore mama, ktorá bezpochyby prekročila svoju komfortnú zónu, keď prijala moslimského priateľa svojej dcéry. Ale nie sú práve takéto odvážne kroky krokmi k heterogénnejšej spoločnosti na Slovensku, kde bude menej strachu a viac porozumenia?