Anela Čindrak

Salvation

Koncom januára tohto roku som navštívila Tel Aviv a Jeruzalem. Tam som sa prvýkrát stretla s vírusom COVID-19. Len na chvíľu som bola vystrašená. Existuje oveľa viac nebezpečnejších vírusov ako COVID-19, napríklad rasizmus, predsudky, nemilosrdnosť... Keďže som niekto, kto sa narodil v Srbsku a vyrastal v Čiernej Hore, nič v Jeruzaleme pre mňa nebolo divné, niektoré spomienky z 90. rokov sú stále čerstvé a niektoré sa tam oživili. Raz som mala aj déjà vu. Asi v najhoršom období som sa presťahovala na Slovensko. V septembri 2015, keď došlo k najväčšej migračnej kríze. Najprv som z Čiernej Hory prišla do Viedne, kde celú hlavnú vlakovú stanicu obsadili utečenci, a odtiaľ som išla do Bratislavy. Mnoho ľudí v Maďarsku, na Slovensku a v Rakúsku nechceli prijať utečencov, hoci to so mnou nesúviselo, cítila som sa odcudzená. Vždy keď som sa snažila brániť utečencov, aspoň ústne, nemohla som, v hrdle bolo niečo, obávala som sa. Keď sa na Slovensku objavil COVID-19 a keď zatvorili školu, kde pracujem, zbalila som si veci a vrátila som sa naspäť do Čiernej Hory. Vedela som, že so svojím učiteľským platom nebudem schopná prežiť krízu. Umelci, aj keď to tak nevyzerá, musia robiť viac ako jednu prácu, aby prežili. Doma som bola v karanténe 28 dní, potom sa všetko upokojilo, hranice sa postupne otvorili a dokonca aj hranice Slovenska, ale hranice EÚ zostali zatvorené pre krajiny západného Balkánu, ktoré sa po vojne považovali za krajiny tretieho sveta. Môj pobyt na Slovensku sa skončil na konci mája. Myslím, že v tejto situácii, ak by som sa chcela vrátiť do EÚ, pomohol by mi iba lietajúci koberec. Mnoho ľudí na Blízkom východe, ktorí nemôžu uniknúť ohňu a nájsť mier, musia snívať o tomto koberci. O koberci určite snívali všetci migranti, ktorí prišli cez more, a najviac tí, ktorí zostali v mori, tí, ktorí neuspeli.

hlasujte