Odhaľte tajomný príbeh černocha vo vitríne
„Jak jsem tak stála v podkrovním skladišti Přírodovědného muzea a v narudlé skříni stálo proti mně to černé tělo, vzpomněla jsem si, jak mi Ferenc vyprávěl o prazvláštním vztahu poutajícím Angela Solimana k muzeu.“
Týmito slovami sa začína román Gergelya Péterfyho Vycpaný barbar. Ženou, ktorá si spomína, je vdova po maďarskom básnikovi Ferencovi Kazinczym – Sophie, a ono čierne telo patrilo Angelovi Solimanovi, viedenskému osvietencovi, prírodovedcovi a slobodomurárovi, ktorý napriek svojmu elitnému vzdelaniu, vyberaným spôsobom a ohromnými známosťami skončil po smrti ako exponát africkej diorámy prírodovedného múzea znázorňujúci stereotypom zodpovedajúceho divocha. Sophie ho vidí prvýkrát v živote. Napriek tomu ho dôverne pozná, keďže s jej zosnulým manželom ho spájalo zvláštne priateľstvo.
Jej rozprávanie nás prenáša na prelom 18. a 19. storočia, do obdobia vytriezvenia z osvietenskej kultúrnej revolúcie. Cisárska moc rozháňa „slobodomurárske sprisahania“, myšlienky o slobode a bratstve dostávajú na frak, a ich šíritelia končia v lepšom prípade za mrežami (ako Ferenc), v horšom na popravisku. Od východnej hranice sa blíži nezastaviteľná epidémia cholery a spolu s ňou šarlatáni, sedliacke nepokoje a nemilosrdné odvetné opatrenia žandárov. A v tejto turbulentnej dobe sledujeme osudy dvoch zvláštnych osobností.
Jeden z nich – černoch, ktorý sa dostal na cisársky dvor ako suvenír, podarilo sa mu však infiltrovať medzi viedenskú smotánku, hoci pre väčšinu bežných ľudí ostal stále cirkusovou atrakciou. Niečo ako pes, ktorý rozpráva – alebo opica v obleku. Niektorí sa ho báli, pľuvali na neho, bezdôvodne kopali, v iných vyvolával neukojiteľnú túžbu dotknúť sa ho, vyskúšať hebkosť jeho pokožky. On popritom pomáhal von Bornovi triediť jednu z najväčších zbierok minerálov sveta a po večeroch popíjal s Mozartom.
Druhý – Maďar – sa narodil a žil len niekoľko stoviek kilometrov od nich, v tej istej krajine, pôsobil však rovnako cudzo. Kazinczyho spomienka na to, keď s otcom po prvýkrát navštívil hlavné mesto a spolu zažili poníženie za svoju čiapku s kožušinou, zahnutú šabľu, ostrohy a bajúzy ho traumatizuje až do smrti. Ľudia v metropole ho považovali za podobne menejcenného a barbarského ako Angela Solimana. Lenže navyše pre svoje veľkosvetské spôsoby a snahu priniesť do močiarov východného Uhorska európsku kultúru v podobe umenia, architektúry, či cudzokrajných stromov sa stáva čudákom aj v očiach maďarskej šľachty a sedliakov. Péterfy splieta z príbehu týchto dvoch outsiderov pútavé rozprávanie o ťažkom osude géniov, o podstate ľudskej povahy a kultúry, o boji vedy a rozumu s temnotou predsudkov, o veľkých snoch a prízemných problémoch, ktoré bránia v ich splnení.
Napriek podobnostiam a pocitu spoločenského odcudzenia však príbehy dvoch mužov nie sú úplne analogické. Aj ich priateľstvo, hoci vrúcne, prebiehalo predovšetkým na diaľku. Vo svete Péterfyho románu sa však ich osudy ladne prelínajú a dopĺňajú. Soliman bez Kazinczyho a Kazinczy bez Solimana, by možno v histórii zostali rovnakými osobnosťami, ale ich príbehy by jeden bez druhého boli iba polovičné a až z ich spojenia vyrastá rozvrstvená románová štruktúra. Angelo sa tak aj z pohľadu knihy stáva atrakciou, ktorej úlohou je upútať pozornosť čitateľa. Vďaka príbehu Ferenca sa potom presviedčame, že „exotom“ môže byť vlastne hocikto, kto nezapadá do spoločenských predstáv toho, čo je správne a normálne. Netreba na to ani inú farbu pleti, ani podivné oblečenie.
Péterfyho kniha sa číta takmer ako detektívka. Sophie nám jednotlivé nitky príbehu odhaľuje postupne a opisuje ich malebným, živým jazykom, ktorý sa prispôsobuje súčasnému čitateľovi. Nie preto, aby mu uľahčil porozumenie, ale aby mu pripravil bohatší zážitok, dôslednejšie vykreslil detaily zmyselnej telesnosti aj spletitých myšlienok. Sophie sa neustále vracia do svojej rozprávačskej prítomnosti bezcitne vystavenému telu Angela Solimana, aby si opäť pripomínala Ferencove slová na smrteľnej posteli, aby nás voviedla čoraz hlbšie do zložitých peripetií, ktorými si všetci traja museli prejsť. Lebo hoci je vcelku nenápadným sprostredkovateľom príbehu, aj ona má svoje tajomstvá – napríklad prečo sa vydala za oveľa staršieho priateľa svojho otca. Navyše všetko pozoruje nielen s prirodzeným nadhľadom rozprávačky, ale aj z trochu citlivejšej perspektívy – má v sebe ženskosť, voľnomyšlienkársku výchovu, aj empatiu pripomínajúcu názorový svet ľudí 21. storočia.
Z Péterfyho rozprávania cítiť pôžitok, hoci mnohokrát rozpráva o znepokojujúcich, temných a krutých skúsenostiach. S prehľadom zvláda drobné triky dobrých rozprávačov – miestami ohúri – miestami len naznačí – tam dopovie, dávkuje informácie aj napätie, nájde si priestor na zamyslenie, vytiahne z rukáva elegantnú pointu. Cítiť, že v riadkoch je ukrytých desať rokov bádania a poctivej autorskej práce.
V Maďarsku dostal román najvýznamnejšie domáce literárne ocenenie – cenu Aegon. Jednak preto, že sa skvele trafil do politickej a spoločenskej situácie, keď tamojšia vláda úporne bojuje proti všetkému cudziemu, odlišnému a slobodnému. Zároveň však v každej jeho vete cítiť neobyčajný pôžitok z literatúry a lásku k životu v celej jeho nejednoznačnej pestrosti
O knihe
Názov: Vycpaný barbar
Autor: Gergely Péterfy
Preklad: Robert Svoboda
Rok: 2017
Vydavateľ: Dybbuk
Jazyk: český
Počet strán: 512
Väzba: Tvrdá
ISBN: 9788074381706
