MIRIAM MOUANDOU: Nevyzerám ako väčšina Sloveniek, ale moja inakosť nie je podstatná. Dôležité je, aký som človek

Rozhovor je súčasťou fotoprojektu Odkiaľ si? Tomáša Halásza a festivalu [fjúžn]. Rozprávali sme sa so Slovákmi a Slovenkami, ktorých rodičia alebo jeden z rodičov pochádzajú zo zahraničia. Ako sa vníma táto generácia? Kde je ich domov? Stretávajú sa so stereotypmi? A je pre nich vôbec dôležité hovoriť o svojom pôvode?

Pochádzam z…

Trnavy, kde som vyrastala a aj tu žijem.

Moje detstvo bolo…

Úplne v poriadku, nebolo ničím špeciálne či odlišné od iných detí. Chodila som do škôlky, do školy, hrávala som sa vonku s kamarátkami. Cez prázdniny sme zvykli chodiť s mamou do Viedne, kde pracoval môj otec. Keď som mala 11 rokov, narodila sa mi malá sestra, tak som sa sem-tam o ňu starala a môžem povedať, že sa cítim celkom skúsená, čo sa týka starostlivosti o bábätko. V tom čase ku nám prišiel môj vtedy 14-ročný nevlastný brat z Konga a býval u nás, neskôr odišiel s tatom bývať do Viedne.  

Základná a stredná škola boli pre mňa…

Na začiatku som sa cítila trochu ako škaredé káčatko, keďže som nebola modrooká blonďavá Katka, do ktorej boli všetci chlapci zaľúbení a nosila som stále vlasy v cope, lebo kučeravé rozpustené vlasy nevydržím nosiť ani teraz. Ale na oboch školách som sa cítila fajn, zo základnej školy mám doteraz dve najlepšie priateľky. Na strednej som si kvôli matematika a chémii aj občas poplakala, ale veľa aj nasmiala.

Vysokú školu som si vybrala, lebo…

Priznám sa, nevedela som, čo chcem v živote robiť, ale nechcela som študovať v Trnave, chcela som aspoň malú zmenu. Vysokú školu som musela mať, môj otec si to veľmi želal. Študovala som marketing na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Podarilo sa mi to dokončiť a verím, že by bol na mňa hrdý a bol by spokojný. 

Momentálne sa venujem…

Viac menej iba sebe. A práci. Pracujem v marketingu a dosť sa venujem aj svojmu mobilu. Mám na starosti sociálne siete jednej známej spoločnosti a fotím pre nich aj produkty. Foteniu by som sa chcela venovať viac. 

Moje obľúbené miesta v Trnave sú…

Celá Trnava je pre mňa obľúbenou, ale ak si mám vybrať, tak asi kamenný mlyn a prechádzka so psom a hudbou v ušiach. Letné Staré Mesto v Bratislave má pre mňa tiež fajn atmosféru. Rada sa prechádzam mestom a občas sledujem ľudí na terasách, ruch, úsmevy, smiech. Som pozorovateľka, ale ponorená do svojho sveta. Vo všeobecnosti vidím len to pekné. 

So súrodencami vychádzam…

Máme veľmi pekný vzťah. Moja sestra je má teraz 15 a značný vekový rozdiel sa podpísal aj na našej rozdielnosti pováh a záľub, ale máme sa rady a pomáhame si. Každá máme vlastný štýl, ale tak veľmi sa podobáme, až si raz jej učiteľ zo základnej školy myslel, že som ona, hoci som o desať rokov staršia. Môj brat býva vo Viedni a máme veľmi pekný vzťah napriek tomu, že sme spolu málo, sa veľmi ľúbime. Je to skrátka môj veľký brat, aj keď je odo mňa nižší a asi si nie sme podobní ani zmýšľaním, ale to nevadí.  

Moji rodičia pochádzajú z…

Moja mamina je Trnavčanka a môj tatino je z Afriky, konkrétne z Konga, z hlavného mesta Brazzaville.

Môj otec prišiel na Slovensko…

Okolo roku 1988. Myslím, že mal 17 alebo 18. Prišli sem s viacerými kamarátmi študovať na strednú školu, potom mal asi v pláne vysokú školu, ale život to zrejme zariadil inak. Spoznal sa s mojou mamou a neskôr som sa narodila ja. Možno aj preto chcel, aby som dokončila vysokú školu. Chcel, aby som sa mala dobre. Samozrejme, vysokú školu dnes môže mať každý, nemusí to nič znamenať, ak človek sám pre to nič nerobí. Ale on to vnímal asi aj cez farbu jeho alebo mojej pleti. Možno sa bál, že ma ľudia budú bez vysokej školy brať menej vážne a budem mať prácu, s ktorou nebudem spokojná. Ja sa s tým celkom nestotožňujem, ale zrejme mal na to svoje dôvody. Viem, že sa na Slovensku s rasizmom stretol. Keď som bola malá, raz ho napadli holohlaví ľudia – neviem presne, ako ich mám nazvať, necítim sa na to hľadať pre tieto osoby správne pomenovanie. Myslím, že z toho pramení tá túžba po tom, aby som študovala a bola raz nezávislá žena. 

Kongo poznám alebo nepoznám…

Poznám len sprostredkovane, neviem o ňom veľa a ani som to nezisťovala. Nebola som tam. Viem len, že moja babka ešte stále žije. Na Facebooku mám v priateľoch nejakú svoju rodinu, ale neviem ich presne zaradiť a nemám s nimi ako komunikovať, keďže neviem po francúzsky. Môj tatino mi veľa o tom nehovoril, žila som tu a bola som vychovávaná úplne slovensky. Napriek tomu, že môj otec a môj brat sú pre mňa veľmi dôležití a milujem ich, som vychovaná ako Slovenka a považujem to za svoj pôvod. 

Neznámemu človeku by som sa predstavila ako…

Ahoj, ja som Miriam. 

Keď sa ma niekto spýta, odkiaľ si a ja odpoviem zo Slovenska a tomu človeku to nestačí, jemne ma to vytáča. Predsa neklamem. Priznávam, že nerada rozpitvávam svoj pôvod, respektíve nie môj, ale pôvod môjho otca kvôli tomu, že zomrel. Nie som si istá, či som s tým celkom vysporiadaná. Ale beriem to ako svoj údel, že každý, a je jedno, či sme na Slovensku, sa ma to bude pýtať. Ľudia sú zvedaví a pýtajú sa na detaily, až sa musím dostať k tomu, že môj otec už nežije a ja si to nerada pripomínam.

Samu seba vnímam ako…

Občas ako takého mimozemšťana. Stáva sa mi, že keď niečo poviem, ľudia sa smejú, hoci sa nesnažím byť vtipná. Nedávno mi jeden kamoš povedal – ty si taká postavička. A to ma dosť pobavilo a celkom to vo mne utkvelo. A svoju inakosť vôbec nevnímam cez farbu pleti, hoci nevyzerám ako väčšina Slovákov. Je pravda, že ľudia si na prvý pohľad všimnú to, že som iná farbou pleti, ale to na sebe absolútne nepovažujem za zaujímavé. Skôr to, ako hovorím, aká som, ako vnímam svet a všetky smiešne aj menej smiešne životné patálie ma robia tým, kým som.

O stereotypoch a predsudkoch si myslím..

Mrzí ma, že ľudia dokážu byť nenávistní k ľudom, ktorých vzhľad alebo sexuálna orientácia je menšinová záležitosť a vymykajú sa nejakej všeobecne uznávanej norme. Pretože takisto ako farba pleti, tak ani oblečenie, farba vlasov alebo make-up a to, kto nás sexuálne priťahuje nehovorí nič o tom, či sme alebo nie sme dobrým človekom, prípadne, aké máme IQ a EQ.

Identita pre mňa znamená…

Viacero významov. Vonkajšiu identitu môžeme mať rovnakú alebo podobnú s viacerými ľuďmi. Pretože my, ľudia, sa vieme veľmi podobať a správať sa podľa určitého vzorca. A potom túto našu identitu tvoria štátna príslušnosť, názory, životný štýl, vkus, životné ciele a priority, spôsob, akým sme vyrastali.

Ale identita zároveň môže byť považovaná aj za niečo ako odtlačok prsta, taký osobnostný odtlačok – jedinečnosť jedinca. Lebo hoci sa vieme vo veľa veciach podobať a ovplyvňovať jeden druhého, každý jeden z nás prežíva seba samého aj vonkajšie veci inak a každý z nás sa dokáže vymknúť, prekvapiť druhých, aj seba samého. Možno je to naša najhlbšia podstata, ktorú budeme objavovať celý život.

O dnešnom Slovensku si myslím…

Toto je pre mňa veľmi ťažká otázka, lebo na jednej strane môj názor môže formovať to, čo mám sprostredkované z internetu a médií a na druhej strane to môžu byť Slováci, ktorých som počas svojho života stretla. V politike pozitíva nevidím žiadne a aj tie svetielka nádeje, čo prichádzajú, sú diskutabilné. Myslím, že všade funguje marketing. Marketing osobnosti. A my, bežní ľudia, ktorí sa snažíme podporiť lepšiu budúcnosť svojím hlasom, nikdy úplne neuvidíme do týchto ľudí.

Ľuďom na Slovensku by som chcela odkázať…

Nielen ľudom na Slovensku, ale všetkým ľudom, aby v prípadoch, keď nejdú povedať nič pekné alebo múdre, boli radšej ticho. Aby sa snažili, aby bol ich život krajší a zaujímavejší v prípade, že venujú príliš veľa energie na šírenie negativity. A asi ešte, že láska je odpoveď na všetko. Vždy, keď sa rozhodujeme niečo urobiť alebo povedať, mali by sme to robiť s láskou. S láskou k sebe, k druhým, k planéte. Ono sa to niekedy ťažko praktizuje, ale už len uvedomiť si to je dobrý krok a opakovanie si toho, čo už vieme, aj keď niekedy urobíme chybu, je matkou múdrosti.